Ako to len robia? Ako môžem mať aj po štrnástich ročníkoch v rade pocit, že to bolo opäť lepšie ako vlani a že sa o rok jednoznačne musím vrátiť? Brutal Assault je už raz taký. Istota výnimočnej dramaturgie, organizátorskej vízie a úplne dokonalého udržateľného rozvoja

Lebo keď to tak porovnám s mamutím nemeckým Wackenom, Brutalček si stále zachováva punc undergroundu. Stále ide o festival pre fanúšikov extrémnej muziky, aj keď pohľad na grindového fanatika, ktorý zúfalo mávol rukou a odchádzal z koncertu PAIN OF SALVATION bol naozaj rozkošný.
Ešte stále festival neprevalcovali veľkí sponzori. Veľmi chválim, že sa po areáli neprechádzajú brigádnici tabakových koncernov a že si Brutal Assault zachováva svoju nezameniteľnú temnú estetiku - aj keď autodrom pre niekoho mohol byť príliš cirkusantským prvkom, tie vysmiate tváre ľudí v autíčkach s logami (nielen) metalových kapiel boli pre organizátorov určite dostatočnou odmenou. Ani s temnotou a vážnosťou to jednoducho netreba preháňať.

Veľmi chválim nápad s výstavou fanzinov, izbičkou štandardného metalistu 90. rokov minulého storočia (mininálne 6 plagátov som mal doma aj ja!), profesionálne zvládnutými debatami - a to môžem hodnotiť aj z pohľadu moderátora, naozaj klobúk dolu pred šikovnými zvukármi a stejdžmanažérom.

Aj keď tento ročník nebol vypredaný, Brutal Assault opäť navštívil počet ľudí z celého sveta, ktorý určite prekročil 15 tisíc. Tým, že v priebehu roka organizátori spolu s dobrovoľníkmi opäť raz fantasticky rozšírili pevnosť o ďalšie dostupné priestory, nikdy som nemal pocit, že je festival preplnený a že si nemám kde sadnúť a nabrať sily. Veľká vec. A k tomu ten nápad s označením ulíc a námestí v rámci pevnosti. Veľmi šikovné.

Parafrázujúc slová Michala Kaščáka, šéfa Pohody, stokrát radšej horúčavy ako dažde a búrky - tešil som sa, že sa nezopakovali pekelné kremácie z roku 2015, ale aj tak by zrejme návštevníci uvítali posilnené zdroje pitnej vody na viacerých miestach areálu.

Utešene sa rozrastá gastronomická zóna. S úsmevom môžeme spomínať na Svojšice u Přelouče, kde sme na Brutal Assaulte 2005 boli šťastní a spokojní s jednou vegánskou bagetou zabalenou v celofáne. Tento rok si čisto subjektívne najväčšie ovácie zaslúži indická reštaurácia Namaskar z Brna, tradične nesklamali božskí Salt ´n Pepa a ich halloumi burger, čaje od Poutníka nemali chybu, rovnako ako limonády a káva a čučoriedkový čízkejk od vedľajšieho Kafku, alebo úplne skvelá rolovaná zmrzlina na Underground Square. Ako spievajú Lasica, Satinský a Filip, iba s plným bruchom môžeme vnímať umenie.

A o umenie ide predovšetkým. Sprievodné výstavy, inštalácie, Lemmyho oltárik, potulné morové postavy Nazgúlov, rozkošné živé ovečky - to všetko dodáva festivalu nezameniteľný ráz, hudba však zostáva na prvom mieste, kvôli nej tam všetci chodíme. Toto sú koncerty, ktoré u mňa v rámci 23. ročníka zarezonovali najviac zo všetkého:

UNSANE
Úprimne, vedel som, že to bude super koncert. Veteráni z New Yorku mi za celé tie roky unikali, hoci hrali veľakrát vo viedenských kluboch. Veľmi som sa tešil na ich brutalovskú premiéru. Súbežne prebiehajúcim koncertom Danziga riadne preriedené publikum si skutočne prišlo na svoje. Neuveriteľné nasadenie od prvej do poslednej sekundy, precízne zvládnuté prechody medzi skladbami a ladenie nástrojov, keď ani na chvíľu nebolo na pódiu ticho - ten neuveriteľný hluk veľkomesta sa na nás valil naozaj omamným, ohromujúcim spôsobom. Sledovať na vlastné oči, ako Chris Spencer seká jeden riff za druhým, ako sa striedajú v reve do mikrofónu s precízne basujúcim Daveom Curranom a ako do toho všetkého s obrovskou inzenzitou trieska Vincent Signorelli, to bol zážitok nad všetky ostatné tohtoročné brutalovské.
Kapela stihla predstaviť aj výborný nový album „Sterilize“ - zaznela napríklad úvodná skladba „Factory“ či kúsok s poetickým názvom „We ´re Fucked“. A pridám aj jeden čisto súkromný, bekstejdžový postreh. V každej kapele je niekto čudný, odmeraný, tichý, utiahnutý, jednoducho nekomunikatívny. V každej. Ešte som nezažil, aby úplne všetci členovia nejakého hudobného zoskupenia boli rovnako milí, priateľskí, otvorení, komunikatívni, jednoducho príjemní. Až UNSANE. Chris Spencer sa mi dokonca ospravedlňoval, že najskôr musí naladiť, utrieť a odložiť gitaru, až potom sa mi podpíše. Nemám slov, doteraz nechápem. UNSANE sú ako sympatickí, úslužní údržbári našich uší a duší. Prišli, hlukom všetko vyčistili a s úsmevom zase odišli. Veľmi si prajem, aby sa čo najskôr vrátili.

PAIN OF SALVATION
Trochu som sa obával, či Daniel väčšiu časť prideleného koncertného času neprekecá. A začal tak, že moje obavy potvrdzoval, príliš sa vcítil do úlohy nositeľa „inej hudby“ na festival plný lebiek a temnej hudby, dokonale to však všetko vyvážil dobre zvolený setlist. Nový album, rovnako tak výlety do dávnej a slávnej minulosti. Najmä pri kúskoch ako „Used“ a „Ashes“ moje srdce progrockového fanúšika plesalo. Krásny koncert. Nádherné vokály celej kapely, očakávane parádne inštrumentálne výkony, skvelá pódiová prezentácia... mne dokonca nevadili ani tepláky a ostentatívne ukazovanie vypracovaných svalov! Veľmi sa teším na septembrový koncert v Bratislave.

GOJIRA
Jubilejný piaty koncert Francúzov na Brutale. Videl som všetky, aj ten úplne prvý v roku 2006 a ten tohtoročný patrí medzi najsvetlejšie momenty. Možno za to môže aj fakt, že som GOJIRU zažil aj na Wackene pár dní predtým, v horúčave, o piatej poobede, keď na slnku nemal zmysel oheň na pódiu a všetko pôsobilo zvláštne unavene a ešte aj so zlým zvukom.
Na Brutale to však zrazu zázračne všetko fungovalo, gitarové riffy udierali rovno do hrude, Mario vynechal zbytočné bubenícke sólo, nafukovacie veľryby dotvárali tú ich typickú ekologicko-ochranársku atmosféru - no jednoducho nemalo to chybu. Zaslúžene jeden z vrcholov celého festivalu. Každý ich ďalší krok bude veľmi pozorne sledovaný, oni sú budúcnosť modernej metalovej hudby.

PLINI
Z austrálskej detskej izby na veľké festivalové pódiá po celom svete. PLINI je zázrak, PLINI je fenomén. On ľúbi Brutal Assault a Brutal Assault ľúbi jeho. Ako sám skonštatoval, toto je jeho najobľúbenejší festival na celom svete. Fanúšikovia ho tu desia, ale zároveň tak nejako cíti, že ho majú radi. Aká pravda a aký krásny koncert. Rovnako ako pred dvomi rokmi nechýbal brutálny „square pit“, prekrásna inštrumentálna hudba plná vzletných melódií, hudobníckej ekvilibristiky a pozitívnej energie. Hosťujúci Jakub Zytecki sekundoval úplne famózne, koncertný set pôsobil veľmi kompaktne a úderne. PLINI rastie každým rokom, z nádeje súčasnej gitarovej hudby sa stáva jej stálica.

BEHEMOTH
Opäť si neopustím bekstejdžový postreh - Nergal je veľmi príjemný človek. Možno je to tým, že si vychutnáva slávu a pozornosť a je rád stredobodom pozornosti (na rozdiel napríklad od pánov z CONVERGE), pôsobí však v každom prípade veľmi nenútene a sympaticky. S každým sa rád odfotí, podpíše, usmieva sa a rozdáva šarm a štýl na všetky strany. A toto všetko prenáša aj na pódium. Radosť sledovať, ako z roka na rok šperkuje do obludných rozmerov pódiovú prezentáciu svojej kapely. Každý jeden pohyb má zmysel, nechýba mu elegancia, presné načasovanie. Nič nie je náhodné, všetko do seba zapadá. Setlist, atmosféra, celé to veľkolepé diabolské predstavenie. Veľká kapela. Obrovská.

H2O
Sú kapely, ktoré sa na tomto festivale opakujú, ale vždy si ich rád pozriem. H2O sú napríklad jednou z nich. Spevák a motivačný rečník Toby sa v rámci tohto ročníka postaral o jeden z vrcholných momentov celého festivalu. Spravodlivo rozhorčený sa rozhodol, že ľuďom pod pódiom ukáže, ako sa robí circle pit. Má 48 rokov, je straight edge a preto to s prehľadom zvládne. Celú jednu skladbu bežal vo veľkom kruhu s fanúšikmi a spieval. A potom pridal breakdance na pódiu. Blázon. Perfektné to bolo, mám pocit, že ho trochu vyhecovali aj Kurt a Jacob z CONVERGE, ktorí sa pozerali zboku pódia na celý koncert H2O, ale aj tak, nech bola motivácia akákoľvek, výsledný efekt zakončený neprekonateľnou hymnou „What Happened“ bol vysoko nad všetky očakávania.

ARMORED SAINT
Hudba nie je šport a festival nie je olympiáda, ale treba povedať, že hneď v stredu sa na jednom pódiu stretli najlepší spevák a najlepší basgitarista tohtoročného Brutal Assaultu. John Bush a Joey Vera v plnej paráde. Božemôj, to bol skvelý koncert. Nádherne korčuľovali na hrane toho, čo ešte tento festival znesie v rámci heavymetalových zážitkov, nasypali do nás najväčšie hity zo všetkých siedmich albumov a ako keby toto všetko nestačilo, John Bush sa ma po koncerte v zákulisí pýtal, aké to bolo. Jeden z mojich najobľúbenejších metalových spevákov všetkých čias, hneď ako mi podpísal CD od ARMORED SAINT a tiež obal albumu „Stomp 442“ od ANTHRAX a nahovoril úplne dokonalú zdravicu do rádia. John Effing Bush, dámy a páni. Fantastický zážitok hneď v prvý deň festivalu.

SHELTER
Toto sú presne tie koncerty, ktoré sú korením Brutal Assaultu. Nečakané výlety do hc/punkovej sféry. SHELTER sú z iného cesta ako dobre známi a neustále sa vracajúci AGNOSTIC FRONT, SICK OF IT ALL, MADBALL či HATEBREED a sympatický bol aj ten ich celý harekrišnácky imidž a mantrické popevky. Ray Cappo, 52-ročný veterán NYHC v skvelej forme, plný energie a dobrej nálady, hitovky jedna za druhou s úsmevom na tvári; celá kapela na čele s Porcellom to mala nádherne našliapnuté - jednoducho fantastický hudobný zážitok. Nabudúce si prosím GORILLA BISCUITS. Ďakujem.

GREEN CARNATION
Tohtoročný Brutal Assault bol doslova prehliadkou skvelých spevákov. Kjetil Nordhus z kristiansandskej legendy GREEN CARNATION bol bez debaty jedným z nich. Jeho silný hlas vynikol vďaka parádnemu zvuku, celý koncertný set, aj keď pozostával iba z piatich skladieb, bol výrazným osviežením festivalovej súpisky. Krásna severská hudba plná silných riffov a majestátnej melancholickej melodiky doslova povznášala dušu fanúšika. Mňa obzvlášť posledným kúskom s názvom „Pile Of Doubt“ z dosky „The Quiet Offspring“.

UNLEASHED
Severania nikdy nesklamú a poctivý death metal starej školy vždy zvíťazí. Aj keď mám od nich najradšej album „Warrior“ a pred štyrmi rokmi z neho zahrali aspoň kultovku „Death Metal Victory“ a teraz ani len tú nie, bola to veru úspešná vojnová výprava. Johnny Hedlund sa nemení, aj keď o pár dní oslávi okrúhlu päťdesiatku, stále vyzerá ako v 90. rokoch. Vikingský obor s hromovým hlasom opäť raz sľúbil, že sa vrátia a ja verím, že aj skôr ako o ďalšie štyri roky.

Ak by som mal k týmto desiatim najvýraznejším hudobným zážitkom tohtoročného Brutal Assaultu pridať ďalšie, určite by nechýbali MISERY INDEX s ich precíznym parným valcom ukrývajúcim sa za death metal.
Zvláštnym koncertom bolo voľné združenie priateľov pod hlavičkou JASTA. Líder mocných HATEBREED a spolu s ním Dino z FEAR FACTORY a Kirk z CROWBAR a najlepšie FF revivalové vystúpenie v troch skladbách za sebou a k tomu kúsky z tvorby projektu KINGDOM OF SORROW. Len tie jastovské veci sú hudba, ktorej nie veľmi rozumiem. Príliš podobná HATEBREED, príliš... zbytočná.

Skvelú premiéru mali sympatickí ROLO TOMASSI, nesklamala SEPULTURA s Derrickom oslavujúcim 20 rokov v kapele, rovnako tak AT THE GATES s novým albumom. Veľmi sa mi páčila jedna skladba od LAIBACH z tých troch či štyroch, čo som zažil, príjemný set zahrali moravskí SILENT STREAM OF GODLESS ELEGY k ich výbornému novému albumu „Smutnice“, rovnako dobrí ako na Wackene boli CANNIBAL CORPSE a veľmi podmanivo na záver znela WARDRUNA.

Zhrnuté a pár dní odležané pocity a emócie hovoria jasnou rečou. Opäť to raz bola nezabudnuteľná dovolenka a nezostáva nič iné iba sa opäť raz opakovať - vidíme sa na Brutalčeku!