Odkedy poznám KATAKLYSM, a to tiež už bude nejakých päť rokov, tvorba týchto štyroch extrémnych Frankokanaďanov ma vždy neuveriteľne oslovovala. Dá sa povedať, že už dlhú dobu patria medzi moje absolútne najobľúbenejšie spolky. Na ich nový album som netrpezlivo čakal aspoň rok, zvedavý hlavne na to, ako budú pokračovať po odchode vokalistu Sylvaina Houda, ktorého monštruóznemu prejavu vždy patrilo moje hlboké uznanie. Zvedavosť znásobil fakt, že KATAKLYSM odišli od Nuclear Blast a postarala sa o nich kanadská spoločnosť Hypnotic Records (o.i. VOIVOD, OBLIVEON atď.). Navyše sa mi krátko predtým, ako sa mi nový kotúč konečne dostal do rúk, z dobre informovaných miest doniesli neblahé správy, že KATAKLYSM už nie sú to, čo bývali, či už ide o image (ale to by mohol čert vziať), alebo o vokálnu a hudobnú stránku.

Prišiel deň D (15. 9. 1998) a pri pohľade na absolútne netradičný obal som po tých zvestiach začal mať obavy, či naozaj nedržím v rukách prúser roka. Nasledoval prvé, druhé, tretie vypočutie... Neviem, aké sily ma zadržali od písania recenzie hneď po základnom vypočutí, v každom prípade som im vďačný za to, že tak urobili. Napísal by som totiž recenziu, za ktorú, ak by som ju nakoniec videl vytlačenú, by som si napľul do ksichtu za to, že som bol kus ignoranta, ktorý v očiach verejnosti zhodil výborný album, aký po pár vypočutiach nie je možné naplno pochopiť a oceniť. Keď si spomeniem, aké hovadiny mi napádali, ešte teraz mnou prebieha triaška. Strašne som plánoval povoziť sa na vokáloch, chcel som použiť môj obľúbený termín „futbalový hlas“, kapelu znosiť za „nechutné hardcoreové pasáže“. Recenzia sa mala končiť slovami „Sylvain, vráť sa, KATAKLYSM ťa potrebujú“ a tým, že dve tretiny albumu sú síce za desať, ale zvyšok úplne nanič, takže tu máte sedem bodov za to, že som kedysi bol obrovským fanúšikom skupiny menom KATAKLYSM, a ak nabudúce budete hrať ešte väčšiu poondenú módu, tak už radšej pod iným menom. 

Prečo som sa nezachoval takto „ortodoxne“, ale vlastne primitívne? Niečo ma nútilo k tomu, aby som tento album počúval stále zas a zas. A to nielen preto, že som sa pripravoval na dohodnutý kus reči s Mauriziom, bývalým basákom a terajším vokalistom KATAKLYSM. A to, že objektívnu recenziu na nový album tejto skupiny si prečítate až teraz, nezapríčinilo len to, že som sa s ním dobre porozprával. Ten album ma totiž úplne vtiahol do svojej hĺbky, po každom vypočutí sa mi páčil viac a viac, až som prišiel na koreň celej veci. KATAKLYSM skrátka nikdy nevydali dva rovnaké albumy a „Victims Of This Fallen World“ je opäť o trochu ďalej. KATAKLYSM vôbec nevymäkli, neskomerčneli a nevrhli sa na trendy. Tro s tým HC je pekná blbosť, inkriminované linky (a jer ich aj tak ako šafránu) sú deathmetalové, akurát spev je tam nafrázovaný deklamačným štýlom. A aby bolo jasné hneď teraz, KATAKLYSM sú stále extrémnou deathmetalovou, či vlastne hyperblastovou bandou.

Zabudnite na to, že by sa spomaľovalo. Album je plný maximálne zbesilých náklepov, veľmi často doplnených totálne šialenými škrekľavými vokálmi a výkrikmi. Popri brutalite, a dá sa povedať, že banda má teraz ku grind coru bližšie než kedykoľvek predtým, boli KATAKLYSM vždy charakteristickí citom pre melodiku, ktorá je na tomto albume vyslovene geniálna, či už v úplne extrémnych, ale aj stredných a „pomalších“ partoch. Album je však nielen brutálny a melodický, ale aj veľmi energický, dynamický a agresívny. Zároveň ide o „najemotívnejšie“ a najatmosférickejšie dielo v histórii montrealských extrémistov. Popri strašnej surovosti ide aj o veľmi pestrú záležitosť. Ak na „Temple Of Knowledge“ boli dve výrazné hitovky, „The Awakener“ a „L’Odysée“, tu je dokonalá každá jedna vec. Maurizio sa prejavuje ako veľmi kvalitný vokalista, a hoci jeho hĺbkové vokály kladú možno až príliš veľký dôraz na zrozumiteľnosť, sú dostatočne hlboké, presvedčivé a pestré, dynamické a agresívne. V brutalite sa nesnaží nahrádzať Sylvaina, naopak dáva jasne najavo, že KATAKLYSM majú nového vokalistu. Nakoniec, keby chceli zviera Sylvainovho kalibru, iste ho nájdu, ale rozhodli sa pre vokál, trochu pripomínajúci Petra z VADER v starších časoch a myslím, že tu ďalej hovoriť netreba. A čo sa týka škrekľavého registra, Maurizio už na „Temple...“ predviedol, že vie ako na to. A dvojhlasy na novinke sú asi najdokonalejšie. Samozrejme, po odchode „mystického“ Sylvaina sa zmenili texty, oboma nohami stojace v ohavnej realite dnešného sveta, a hudba tým vôbec nestráca na príťažlivosti.

Celé dielo je aj inštrumentálne na výške, gitarové i basové spracovanie je obohatené o mnoho nových, výborných nápadov. KATAKLYSM sa rozhodli zaexperimentovať si aj inak. V baladickejšej „I Remember“ sa trebárs ozvú husle, v „(God)Head zase zaúčinkuje kanadský DJ Sirois. Nebojte sa, nejde o žiadne nezmysly v štýle FEAR FACTORY, postará sa len o uvedenie veľmi rýchleho, šialeného kusu. Absolútne dokonalý album, len ho treba pochopiť, venovať mu čas.

(Martin Lukáč, Metal Hammer CS, č. 10-11/1998) 

Na pripomenutie 20. výročia vydania vo svojej dobe veľmi kontroverzne vnímaného albumu mi napadlo prepísať pre Metalopolis podstatnú časť mojej recenzie zverejnenej v časopise Metal Hammer CS v jeseni roku 1998. Hlavne preto, aby som videl, do akej miery dnes platí to, čo som si o nahrávke myslel vtedy, a aj preto, aby som svoje recenzentské schopnosti porovnal s tými dnešnými. Z tohto pohľadu mám pocit, že odvtedy som sa extra ďaleko neposunul, text potreboval snáď len pár korektúr, inak ale vidím, že rozpisovať sa a rozoberať albumy do hĺbky ma bavilo oveľa viac ako dnes a asi to svoje dôvody má. Tuším bolo viac „o čom“ než dnes. (Inak mi ten text spadol z neba, som totálne bez inšpirácie.)

K recenzii samotnej – za väčšinou napísaného si stojím aj dnes, ten album je aj dobrý, aj zaujímavý. Dnes už by som nehovoril o „objektívnej recenzii“, nič také neexistuje, ubral na superlatívoch, oproti klenotom a monumentom naozaj extrémneho death metalu „Temple...“ a „Prophecy“ je „Victims...“ niekde inde, stále však patrí do tej polovice tvorby KATAKLYSM, ktorá stojí za povšimnutie a uznanie. Hardcoreové a thrashmetalové postupy sa nahrávke nedajú uprieť rovnako ako snaha sprístupniť hudbu pre širšie publikum. (Dnes mi ani nie je jasné, prečo som sa v recenzii proti HC tak trochu vymedzil, keďže mi ten žáner aj vtedy bol sympatický, asi len preto, že „doba si žiadala“.) Druhá vec je, že po rokoch a bez zbytočných vášní okolo znie album stále dobre, je to aj nárez, aj zvoľnenie, aj nápady a dnes sa až čudujem, že sa im to v dosť mladom veku podarilo zložiť takto zaujímavo, chytľavo a s hlavou i pätou.

Oproti staršej tvorbe vyčistený a odľahčený, skôr ostrý ako ťažký zvuk s občas akýmisi hrkotavými bicími tiež možno chápať ako krok v ústrety potenciálnym novým fanúšikom. Tí sa však pravdepodobne nedostavili a ako si spomínam, KATAKLYSM sa k „Victims...“ napriek jeho kvalitám potichu prestali hlásiť. Ak z neho niečo hrávali, tak hlavne atmo-paľby ako „Embracing Europa“ a radšej nachystali nový materiál, presmerovaný k ortodoxnejšiemu podaniu death metalu. Na „návratovom“ albume „The Prophecy (Stigmata Of The Immaculate“ o dva roky počuť mix hyperblastujúceho death metalu s deathmetalovejšími elementmi z „Victims“ a potom až do „Serenity In Fire“ vrátane hrali Kanaďania na stále veľkú zúrivosť a výbušnosť orientovaný rýchly death metal stavajúci na strhujúcich melódiách a harmóniách, v ktorých odkaz slávneho dávnoveku stále do istej miery prežíval a preto mám tvorbu do roku 2004 rád dodnes, na každom z tých albumov je za hrsť vydarených vecí.

Čtěte také: INCANTATION - Diabolical Conquest / recenze

K ponurému nepozemskému dávnoveku sa KATAKLYSM nakoniec prestali hlásiť tiež. Mám pocit, že keď som v roku 2003 na Brutal Assaulte v dave odreval „The Awakener“, bol to jeden z posledných koncertov, na ktorom toto stelesnenie brutálnej a atmosférickej deathmetalovej besnoty zaznelo. Vyše desať rokov sú KATAKLYSM mainstreamovou melodickou deathmetalovou kapelou, ktorá si ide to svoje isté a točí rutinné albumy asi preto, že nový „Temple...“ už aj tak nikdy dokopy nedá a možno je dobre, že sa o to nepokúša. Na druhej strane ma jej tvorba po roku 2004 neoslovuje tak, ako „zatratený“ album „Victims Of This Fallen World“. Nahrávka, ktorá pred 20 rokmi vyvolala také opúšťanie sa, aké tu u nás prekonala snáď len nedávna reklama na chlast. P.S. Nie že by recenzie na Metal Archives niečo extra znamenali, ale dnešný priemer 82 % je pre „Victims...“ trochu ako dodatočné uznanie.

Album z celkovo zaujímavej doby, stačí sa mi len pozrieť na recenzie v tom čísle MHcs. Metal žil, vlastne sa dostával z najhoršieho. Boli tu experimentátori – KATAKLYSM, MY DYING BRIDE s „34,788 %...“, dokonca VADER s „Kingdom“. Za Slovensko LUNATIC GODS s druhým albumom a WAYD s debutom. Stará škola death metalu bola nažive a kopala – MASTER, BOLT THROWER, INFAMY. Nastupujúca generácia melodických smrťákov zo Švédska – IMPIOUS, RAISE HELL, a pre tých, čo to mali radi viac do čierna, skvelý „macbethovský“ opus „Dominion“ z dielne OPHTHALAMIA. Vychádzal naozaj brutálny death metal, akému som vtedy štedro solil desiatky – „Stahlplaat“ od holandských CONSOLATION a hlavne „Inbreeding The Anthropophagi“, dlhohrajúca dvojka od kalifornských DEEDS OF FLESH, ktorí vtedy ani netušili, že pre BDM píšu časť plánu na najbližších dvadsať rokov.