Ako to urobíte, ak vám nejde z hlavy ten šialený a absurdný nápad hrať black metal, ktorý by dokázal preniesť poslucháča v čase do éry, kedy nič ani len vzdialene podobné neexistovalo? S tým, že máte v hlave dostatok „halušiek“ a nadšenia, si nevystačíte. Asi si budete musieť naštudovať hudobné reálie danej periódy, ktorú potrebujete vykresliť. Akokoľvek špecifické vaše blackové podhubie bude, potrebujete ho mať aj dostatočne univerzálne – aby ste ho úspešne adaptovali na dané „prostredie“ rôznymi spôsobmi, nestrácajúc cestou poslucháčovu vrtkavú pozornosť.

No a v neposlednom rade, toto všetko je len piesok v rukách malého dieťaťa, ak to nepodáte v presvedčivej forme s neotrelým obsahom. Šialenci z Leedsu sa takto už pár rokov zabávajú umiestňovaním pokrútených hudobných obrazov, len formálne ukotvených v black metale, do dekadenciou nasiaknutého viktoriánskeho Anglicka na sklonku kráľovninej vlády.

Úspešne! „Foresti“ sa aj na piatej nahrávke držia bezpečne nad latkou, ktorú nastavujú prakticky len sami sebe. „Grave Mounds & Grave Mistakes“ je najnovšou emisiou žalmov rovnako ponurých, ako obskúrnych. Porovnávať ich diela navzájom nedáva žiaden zmysel – každé je univerzom samé osebe. Tentokrát je to menej „black“ a trošku viac „atmo“ – s väčším dôrazom na akustické elementy, roztodivné sample a ambientné kaluže, stále však so zásadným podielom kovu čierneho ako zastrčená úzka ulička medzi tehlovými domami v hustej nočnej londýnskej hmle.

Hneď ako vás intro nenápadne, za zvukov flautičiek a strunovej akustiky, položí na tanier hlavného chodu, uškrtí vám na chvíľku prívod okysličenej krvi centrálne gitarové tremolo v „Precipice Pirouette“. Mnohoznačné, neraz vkusne vtipné, texty Mister Curse v amoku pľuje s takým zanietením, až počujete dopadať sliny na mikrofón. Jeho okamžite rozpoznateľný štýl frázovania je jednou z mnohých ozdôb nahrávky, kde synergia obojpohlavných vokálov a postupne sa zjavujúcich i miznúcich inštrumentov je korením celého diela.

To úžasné máme však stále pred sebou. Tajomná „Tombward Bound“ je klenotom v tvorbe Britov, ktorý si správne uchránili a miesto pozície reprezentatívneho singlu nechali skladbu vyniknúť v kontexte tohto chutne pitoreskného predstavenia.

Zlovestný úvod sa láme do intímnej klávesovej suity – podkladu pre plačlivé Curseove deklamácie. Skladba sa preplaví temnejšou rozbúrenou sonickou etapou a vrcholí duši uľavujúcim svitaním po noci prebdenej zízaním na tiene na stenách, aby sa úvodom nasledujúcej kompozície preliala do „trojrozmernej“ ambientne flautovej nirvány – žatva pre všetkých introvertných melancholikov.

I keď je black metal stále nespochybniteľnou šedou eminenciou, kočírujúcou celé dianie, práve to, že sa rozhodol tentokrát ustúpiť z výslnia a radšej ťahá za tie nitky, je v kontexte celej tvorby septetu príjemne oživujúcim elementom. Stále prítomný v miere postačujúcej na odlákanie tých, ktorí by neocenili ani ten zvyšok, pozýva na ďalšie šálky mierne prelúhovaného Earl Greyu s explóziou jedinečných pachutí.

V plnej poľnej je čierny kov prítomný len v démonickej ozrute „Children Of The Night Soil“ – groteskne rozvŕzgané husľové intermezzo na čistinke uprostred tmavého lesa s perníkovou chalúpkou je rovnako strašidelné a nervné, ako je zároveň manifestom faktu, že sa Angličania skvele zabávajú.

No a „zábava“ veru graduje. Ponurá estetika vetrom bičovanej Británie sa vyplazí do čerstvého vánku bezhviezdnej noci v nežnej, vkusne posmutnelej balade „Taken By The Sea“. Rakva z marcipánu, v hustnúcom daždi vokálne i inštrumentálne ťahaná drobučkou kvetinou Katheryne, bývalou to huslistkou samotnej Umierajúcej Nevesty.

„Scripturally Transmitted Disease“ (ľúbim ich za tie názvy) chvíľku znie, ako bežná „sypačková“ mastenica v najlepšej tradícii druhej vlny black metalovej. Na úchvatnej ceste z bodu A do bodu B vás však očarí dramatická elektronika, hustá pavučina doomovo ťahavých sláčikov a kým si uvedomíte skoro až progresívne-metalové parametre kompozície, príjemne prekvapujúci vývoj smeruje k osviežujúcej melancholicko-rockovej záverečnej etape s nástojčivými husličkami.

Záverečná „Decomposing Deity Dance Hall“ klame telom, vynárajúc sa zo špinavej rieky v relaxačnom tempe, aby v samom závere hostiny rozohrala derniéru posledná výživná porcia masakrálneho blacku hnaného perfektnými blast-beatmi. Celá vybalansovaná nahrávka len klincuje, čo som napísal pred šiestimi rokmi - od týchto čudákov sa ešte dočkáme mnohých slastí. A očakávania sa napĺňajú priebežne. Ak „Forestíkov“ sledujete, máte ich veľké. Preto ste určite chceli dielo plné tajomných zákutí, v ktorých sa stojí za to rýpať celé hodiny a kontinuálne objavovať nové a nové detaily. Bezpochyby tak zvolíte „Grave Mounds & Grave Mistakes“ za album roka.