Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
„I love blues! Man, it´s like the best music in the world, isn´t it? I just love it!“, kričala kedysi Beth Hart s detsky rozsvietenými očami do publika na svojom úžasnom koncerte v amsterdamskom Paradise.
Snáď najväčší bluesrocker súčasnosti s ňou do kontaktu prichádza opakovane a zdá sa, že táto pozoruhodná osoba nainfikovala aj jeho. Keď aj nepočítame masívne koncertovanie, od posledného albumu ubehlo dva a pol roka. Odvtedy stihol vydať novú nahrávku so zmŕtvychvstalými BLACK COUNTRY COMMUNION, podobne sa podieľal aj na nových skladbách funkových ROCK CANDY FUNK PARTY a začiatkom roku 2018 sa dostala von jeho (už tretia) kolaborácia s Beth Hart – „Black Coffee“.
Takto rôznorodé aktivity v krátkom čase práve dostávajú korunu na novinke „Redemption“, ktorá v novom miléniu obohacuje Joevu sólovú tvorbu už trinásty raz! Mohol by ho byť plný Metalopolis, keby sme chceli.
Nová porcia muziky sa vám ale po silnom návyku na predošlý, na pomery Bonamassu potemnelý, album musí v hlave trochu upratať – Joe sa totiž rozhodol správne, keď nasledovníkovi skvelého „Blues Of Desperation“ prehodil výhybku, aby fanúšika neunudil opakovaným mlátením tej istej slamy v krátkom čase.
Nálada na „Redemption“ je uvoľnenejšia od prvých taktov. Zamyslenejšia sa zdá byť snáď len titulná dráma so silným westernovým nádychom a vkusná balada „Self Inflicted Wounds“. Z rannej opice nás ale prebudia prudké bicie, ktoré bezostyšne ukradli Zeppelinom prvé takty zo skladby „Rock and Roll“, a potom si už pozornosť pýtajú dychové nástroje, ktoré v spojení s Joeovým rokenrolom majú tendenciu vyznievať dosť cirkusantsky a záleží od nálady, či ich vôbec poslucháč akceptuje. Tento pocit vrcholí hneď v druhej „King Bee Shakedown“ so silným rockabilly nádychom, cválajúcej prekvapivo v tempe nesmrteľnej „L.A. Woman“ od DOORS.
Našťastie, výskyt dychových nástrojov Bonamassa drží v rozumných medziach, hoci na ne narazíte naprieč celou nahrávkou. Snaží sa o ich využitie s mierou, tam, kde to dáva zmysel a dokresľuje tak najmä atmosféru skladieb veselšieho zamerania. Angažovane pokyvovať hlavou do rytmu si opäť môžete pri väčšine z nich a úlohou tejto zbierky nie je nič väčšie – ideálna vec do auta na dlhšie trasy.
Napriek kadencii, v akej nás Joe svojou novou tvorbou zásobuje a napriek jeho typickému gitarovému „kutilstvu“, aj tentokrát sa dokázal s pomocou Kevina Shirleyho udržať na uzde a prichádza s dvanástimi zvukovými stopami, ktoré nie sú zacyklené v zajatí strunových rubikových kociek, ale predovšetkým sú piesňami. Piesňami so zapamätateľnými melódiami a chytľavými refrénmi, ktoré sú efektným liekom na prípadnú jesennú melanchóliu za predpokladu, že si podobné nálady na chvíľu chcete nechať od cesty. Ak agilný štyridsiatnik sóluje, väčšinou to niekam smeruje a ctí to ducha piesne.
Joe sa občas zahľadí z okna do prázdna a vráti sa duchom do 80. rokov – v „Just 'Cos You Can Don't Mean You Should“ vypustil na vzduch svojho vnútorného Garyho Moorea a v ľahučkej „Deep In The Blues Again“ so širokým úsmevom odhalíte THE WHO.
Bonamassova novinka nemôže nikomu otvoriť ústa muzikantským novátorstvom, či objavením niečoho nepoznaného – na to blues jednoducho nie je stavané a nikto to od takejto hudby neočakáva. Naopak, dala by sa úspešne namietať určitá šablónovitosť, kde sa len mení nosný motív, refrény, gitarové sóla a občas sa to pre zmenu chuti v ústach ozvláštni opäť raz osviežujúcimi backing vokalistkami, či netypickými intrami piesní („Ghost Of Macon Jones“). To ale už útočíme na podstatu žánru ako takého.
Hlavné je, že o Joevi Bonamassovi naďalej môžeme hovoriť ako o človeku stojacom na jeho špici. Je to bluesman každou bunkou a je v tom dobrý. Zamrznutí pri obrazovke vo videu k „Evil Mama“ sledujete, s akým pôžitkom v sólach znásilňuje struny a ohýba si ich pre vlastné potešenie z hry – hmatateľná radosť z toho, že robí, čo miluje. A pre nás je zase radosť počúvať takúto muziku! Tak už vylezte z tých tmavých kobiek, depkári!
Bonamassa sa napriek svojmu gitarovému „kutilstvu“, aj tentokrát sa dokázal udržať na uzde a prichádza s dvanástimi zvukovými stopami, ktoré nie sú v zajatí strunových rubikových kociek, ale predovšetkým sú piesňami. Opäť radosť počúvať!
1. Evil Mama
2. King Bee Shakedown
3. Molly O'
4. Deep In The Blues Again
5. Self-Inflicted Wounds
6. Pick Up The Pieces
7. The Ghost Of Macon Jones
8. Just 'Cos You Can Don't Mean You Should
9. Redemption
10. I've Got Some Mind Over What Matters
11. Stronger Now In Broken Places
12. Love Is A Gamble
Diskografie
Redemption (2018) Blues Of Desperation (2016) Different Shades Of Blue (2014) Driving Towards The Daylight (2012) Dust Bowl (2011) Black Rock (2010) Live Trom The Royal Albert Hall (2009) The Ballad Of John Henry (2009) Live From Nowhere In Particular (2008) Shepherds Bush Empire (Live) (2007) Sloe Gin (2007) You & Me (2006) Had To Cry Today (2004) Blues Deluxe (2003) So, It's Like That (2002) A New Day Yesterday, Live (2002) A New Day Yesterday (2000)
Jak jsem napsal na jiný server:
Joe BONAMASSA mezi výjimečné osobnosti nepatří. Je nudný a zaměnitelný. Má fádní skladby, banální melodie, naprosto nezajímavý a klišovitý zpěv. Jedna velká zaprášená šedá nuda, jako vychladlý popel z vyhaslého ohniště, od kterého všichni staří opravdoví bluesmani a rockeři dávno odešli. Album Redemption jsem poctivě poslechnul několikrát. Fakt, nekecám. Pocit prázdnoty se jen prohluboval. Umělohmotný mainstream, póza, co se zoufale vleče. To taky nekecám. Tvoje hudba je tak mělká, že musí mít v rádiích velký úspěch. Nic nejiskří, nic nerezonuje, nic netryská. Univerzální nekonfliktní umírněný poprock s bluesovou polevu.
Atmosférický black metal / post-metal. Hodně odlehčená produkce plná vybrnkávaček, náladových pasáží a košatých atmosférických vsuvek. Zuby se moc necení, možná občas mléčné jedničky. Příjemný poslech, vyloženou hitovku však na "Succumb" nenajdete.
Šíleně plodný oneman projekt, Aaron Edge se utrhl ze řetězu s sází jednu desku za druhou. "Agglomeration" je třetí z letošních již pěti alb. A překvapivě to drží slušnou kvalitu. Pokud tedy máte rádi dusivý sludge doom s výbuchy disonantního šílenství.
Hulváti z Jura sú takí naši DARKTHRONE: o pol generácie mladší a s koreňmi v grinde miesto blacku, no doživotne verní metalovej klasike (s čoraz hrubším zvukom). „Kromaňon“ a „Abeceda nenávistí“ sa zapíšu do zlatého fondu. Zbytok asi nie, čo vôbec nevadí.
Oproti EP "God Made Me An Animal" ubral Greg Puciato (ex-THE DILLINGER ESCAPE PLAN), ale i skupina jako celek, na nekompromisnosti, objevují se více i zpěvné a melodické polohy, nicméně je to stále hodně nasraný a uřvaný post-hardcore té nejvyšší kvality.
Strhující rozsáhlé kompozice, které buď zcela pohltí, nebo unudí. Já se hlásím k první možnosti. Je to jako snové divadlo severského death metalu. Za mě je to zatím rozhodně jedna z nejzajímavějších desek letošního roku.
Singl „Winter Storm Vigilantes“ je povedená záležitost, která byla slibnou návnadou na nové album. Velká očekávání byla nakonec zbytečná. S trochou dobré vůle se na albu najdou dvě další slušné skladby, jinak je to stále ten samý a nenápaditý kolovrátek.
Místy tak trochu těžkopádný death metal, který ale sází jak na zajímavé technicky neotřelé provedení, tak na dusivě temnou atmosféru. Pekelný vokál navíc dodává na dramatičnosti. U mě to celkem funguje.