Nedávno u nás hrali trenčianske deathmetalové legendy, samozrejme som to nevynechal, lebo DEPRESY sa medzi SK špičku dostali hneď s demom z roku 1995 a už na nej zotrvali bez ohľadu na zmeny v zostave, v žánrovom smerovaní či na to, že ich fungovanie sa hádam dve dekády nesie v štýle „fakt to nikam nehrotíme“. Domáca legenda, aj vonku mohli byť pojmom nielen vyslovene v podzemí, ale evidentne sú spokojní s tým, ako to majú. V tomto tisícročí som ich videl len dvakrát, v 2002 sme pozdieľali pódium v Leviciach, neskôr ešte niektorý Assault, v Colle teda konečne do tretice.

A bolo to fakt dobré, atmosférický death/black metal na vysokej úrovni, niečo ako „po tomto mi vlastne ani netreba SEPTIC FLESH, keď pre nič iného, v DEPRESY sa napríklad na gitaru hrá oboma rukami.“ Nevraviac o tom, že na rozdiel od iných bánd sa naživo priznávajú aj k starej tvorbe a veci, ktoré kedysi spieval Dragan, dáva Vesper veľmi dobre bez toho, aby sa nasilu snažil podobať tomuto originálnemu majstrovi v hĺbke uložených hlasiviek. Nová tvorba je pre ortodoxných možno priveľmi obšľahnutá čiernym kovom, ale počítajú sa tam napríklad skvelé melódie, atmosféra, gitarová hra a celkové skladateľstvo. Dosť pochopiteľne, Roman „Dirrt“ Špatný, už pred vyše 20 rokmi výnimočný hudobnícky talent, svoje nadanie z nahrávky na nahrávku ešte vybrusoval.

Z koncertu som si doniesol stále aktuálnu najnovšiu nahrávku. Deväť rokov od vydania len tretieho dlhohrajúceho albumu „Morph – Near Death Experiences“ DEPRESY dodali iba dve skladby, necelých jedenásť minút hudby, na získanie dojmu, že od „veteránov“ ešte možno čakať veľké veci, však „Self Ignition“ a „Towards The Desirable State“ stačia. Hrá sa tu filigránsky vypracovaný a zároveň hutný, monumentálny, tempovo a náladovo variabilný atmosférický death metal, obzvlášť v rýchlych momentoch hraničiaci s besniacim, vášnivým čiernym kovom. Divokosť i pokoj, melanchólia, vzdušnosť, na druhej strane burácanie. Príval košato navrstvených gitár, množstvo vyhrávok, akustických ozdôb a nad všetkým sa vznáša vokál, istý v hlbokej, revanej i vrieskanej polohe. Vesper fakt nemusí „vliecť kríž po Draganovi“, do DEPRESY jeho prejav zapadol presne a rovnako presne tu ako bubeník funguje Hoyas (ATTACK OF RAGE), ktorý tento post prevzal po Elevovi (v súčasnosti spolu s Draganom v DEHYDRATED). Dve skladby sa mi bodovať nechce, ale pri veľkom albume v naznačenej kvalite budem štedrý.