Pätnásty Brutalček v rade, to by som už naozaj pomaly mohol písať knihu. Iste, určite je medzi nami viacero pamätníkov, ktorí si pamätajú dokonca aj dobu pred Svojšicami, ale uznajte, že vidieť rásť tento festival v josefovskej Pevnosti od prvej minúty v lete 2007 až po horúcu súčasnosť v roku 2019, zdokonaľovať sa krôčik za krôčikom až do dnešnej fantastickej podoby, to vám je vskutku krásny životný zážitok.

Tretí rok po sebe som na Brutal Assault išiel priamo z mamutieho nemeckého Wackenu. Tretí rok za sebou som si musel povedať, aký som rád, že Brutal zostáva Brutalom. Stále smrdí undergroundom, stále na ňom môžete vidieť, v dobrom slova zmysle, špinu našej obľúbenej subkultúry. A stále má oveľa lepšiu dramaturgiu. Najlepšiu zo všetkých metalových festivalov na svete.

Hoci, opäť raz sa mi potvrdilo, že aj na Brutale sa začína prejavovať takzvaný „hellfestovský“ syndróm, keď sa jednoducho nedajú vidieť všetky kapely, ktoré ste si pôvodne naplánovali. Časovo, fyzicky, psychicky - človek má svoje hranice a obmedzenia a 130 umeleckých telies, z ktorých si naplánujete „určite“ vidieť aspoň 60 - 70, to je vskutku festivalový masaker.

ZRUŠME PROSÍM PÓDIUM PRE OPITÝCH ĽUDÍ

Keď sme už pri tej dramaturgii - tú brutalovskú naozaj veľmi obdivujem a uznávam; je z nej citeľné, že ju robia fanúšikovia tvrdej muziky a ďalší fanúšikovia tej istej hudby to dokážu oceniť a chodia na festival v hojnom počte - tento rok dokonca v maximálnom možnom. Ako päsť na ucho potom priamo v strede areálu pôsobilo miesto vyhradené pre jedného z alkoholových sponzorov, z ktorého sa vždy ozývala „hudba“ nie veľmi príjemného charakteru.  

Je určite veľký kumšt zladiť svoje marketingové zámery s charakterom hudobného podujatia, ale nápad dať nástroje do rúk hocikomu, kto sa v akomkoľvek psychickom či fyzickom rozpoložení odváži prísť na pódium, to naozaj nedokážem oceniť. S láskou spomínam na časy, keď bola lúka oddychovou zónou, teraz ma pri každom východe z katakomb pevnosti uderila do tváre síce rozladená a rozsypaná, ale zároveň dostatočne hnusne hlučná snaha o hudobnú produkciu. Naozaj nechutné; veľmi sa prihováram za to, aby tam niečo takéto už nikdy nebolo.

Viem, že to vyznie utopisticky, ale na festivale by mali byť zóny oddychu a ticha. Nikto nedokáže vnímať nepretržite hlučnú hudbu niekoľko hodín vkuse, nech ju má akokoľvek rád. Ja by som sa dokonca prihováral za zákaz akejkoľvek reprodukovanej hudby mimo tej z pódií od umelcov, za ktorých si návštevníci zaplatili a na ktorých sme všetci najviac zvedaví. Viem, niečo také sa nikdy nestane, ale predstava je to krásna. Tichá lúka s predajcami tričiek a hudobných nosičov a iba zdiaľky sa ozýva zadný Obscure stejdž. Veľmi oceňujem rozšírenie pevnosti o Bastion X, ktorý sa stal skutočnou oddychovou zónou, ale čím viac tichých miest, tým si návštevník viac vychutná hlučnú divočinu. Kontrasty, ľudia, kontrasty!

PARKWAY DRIVE SÚ NAŽIVO SKVELÍ

Kde sú tie časy, keď bol štvrtok prvým dňom festivalu. A streda iba niečo malé ako lákavé predjedlo. Dnes je čoraz viac jasné, že na festival treba doraziť už v utorok. Tí, ktorí videli napríklad snaženie slovenských borcov MORNA, budú určite súhlasiť. Do čerta, už aj utorok sa stáva regulérnym festivalovým dňom. Šialené.

TOSKA z Británie boli pre mňa veľmi príjemným vstupom do festivalového diania. Sofistikovaná inštrumentálna hudba, pri ktorej ma už na prvé počutie ovalil výborný zvuk z jedného z dvoch najväčších pódií - a to sa nemalo zmeniť do konca celého festivalu. Zvukovo Brutal Assault tento rok naozaj zabodoval; kvalitné ozvučenie sa striedalo s fantastickým a dychvyrážajúcim a to dokonca aj na problematickom, pôvodne plechovo a hangárovo pôsobiacom menšom Obcure stejdži.

V priebehu festivalového huriavku často oddychujem v zákulisí; keď som tam prišiel prvýkrát v stredu, hneď som sa zrazil s Winstonom z PARKWAY DRIVE. A doteraz neviem, čo si mám o tom stretnutí myslieť. Môže byť niekto takýto príjemný úplne prirodzene? Alebo to proste hrá a je to „americký“ profesionalizmus austrálskeho surfera dohnaný do absolútnej dokonalosti? Neviem, ale asi sa prikláňam k prvej možnosti. On je proste milý na ľudí, ktorých stretne a aj vďaka tomu je v konečnom dôsledku taký úspešný. Čo vyžaruje, to dostáva späť a keď sa mu normálne, milo prihovoríte, dostanete nazad energetickú nálož úsmevov a pozitívnej energie.

Keď som ho poprosil o podpis, dal si dolu slnečné okuliare, bol zvedavý, čo vytiahnem z batohu a keď som mu pri booklete albumu „Deep Blue“ povedal, že je to ich posledná naozaj skvelá nahrávka, iba sa usmial, že jasné, v pohode. Určite také niečo počúva na každom kroku od fanúšikov, ktorí PARKWAY DRIVE objavili pred viac než desiatimi rokmi.

A práve o koncerte v roku 2009 sme sa tiež rozprávali. Austrálčania vtedy hrali pred HATEBREED v bratislavskom Randale - keď si porovnávate, do akých rozmerov odvtedy vyrástli PARKWAY DRIVE a kde (síce stále sympaticky, ale predsa) stagnujú Jamey Jasta a jeho banda... Zrejme to s tým nesúvisí, ale keď sa tak nad tým zamyslím, mám taký pocit, že Jamey trávi na turné väčšinu času zavretý v tourbuse - napríklad na Brutale som ho nikdy nevidel v žiadnom priateľskom rozhovore, vždy iba na pódiu. A to mám HATEBREED veľmi rád, doma ich počúvam určite častejšie ako PARKWAY DRIVE, ale objektívne vzaté je ten posun v koncertoch a celkovej veľkosti kapely na strane Austrálčanov za desať rokov jednoducho obrovský.

A konečne dorástli aj na Brutal Assault. Keď tu hrali naposledy, mal som pocit, že sa stále iba tvária, že sú veľkou kapelou a ešte na to nemajú. Ako keby chodili v priveľkých topánkach. V tomto roku to všetko fungovalo. Hoci zamrzelo, že chýbala „Carrion“ a setlist reflektoval predovšetkým ostatné dva albumy, ocenil som vkusné zakomponovanie českých a slovenských huslistiek (s kapelou absolvovali celú letnú koncertnú sezónu) a celkovú energiu, ktorá išla z pódia. PARKWAY DRIVE sú naozaj veľká kapela.

Potešili ma SOILWORK, s novým (skutočne parádnym) albumom im to hrá aj naživo veľmi výživne. Veľkým zjavením boli THERION. Keď som ich videl naposledy, bolo to v roku 2006 v Budapešti, znelo to smiešne, rozsypane. Teraz to zrazu hralo ostro ako britva. Všetko na svojom mieste, presné, jasné, osviežujúco melodické a hitové. Skvelý koncert. Zaujali tiež bieloruskí funeral doomsteri WOE UNTO ME na malom Octagone, CULT OF LUNA o pár minút neskôr predviedli totálnu zvukovú masáž, taký tlak nemal v prvý festivalový večer nikto zo zúčastnených. Pri HYPOCRISY si záhadne pamätám iba prvé skladby, potom na mňa zrazu padla únava a nasledoval vynútený odchod na hotel. Už prvý deň dal veru riadne zabrať.

DEICIDE NEJEDE!

Už sa to stáva tradíciou festivalu. Podobne ako KILLING JOKE, ani DEICIDE nevedia trafiť na Brutal Assault. Tentokrát za to mohli zmätky na letisku a nestihnutý odlet do Európy. Snáď sa raz Bentonovcov dožijeme aj v Josefove.

WALLS OF JERICHO úspešne odštartovali svoju koncertnú šnúru práve v Pevnosti a hoci miestami bolo badať trochu nezohratosti, Candace to spoľahlivo vyrovnávala svojou energiou a neuveriteľne pozitívnym, športovým vyžarovaním. HC dračica, ktorá jednoducho nemá konkurenciu.

THY ART IS MURDER sú veľkí sympaťáci, ale z môjho pohľadu ich hudbe chýba dynamika. Je to nášup od prvej po poslednú sekundu, ale celé je to v jednej agresívnej rovine, poslucháč a divák si nemá kedy vydýchnuť v celom tom tlaku a rúbaniciach a sekaniciach. Po dvadsiatich minútach si uvedomujem, že mám asi aj dosť.

Tak opäť Octagon a tentoraz jeden z nováčikov roka - AZUSA. Grécko-nórsko-americké zoskupenie, z ktorého je asi najznámejší basák Liam Wilson z THE DILLINGER ESCAPE PLAN, tu hralo iba svoj tretí koncert vôbec. O to sympatickejšie a úprimnejšie to celé pôsobilo. Aj s drobnými chybičkami a opakovaním začiatku jednej skladby. Eleni Zafiriadou má aj naživo úžasný hlas a jej roztomilo hanblivý prejav bol tiež veľmi fajn. Viac takýchto koncertov na Brutale!

DAUGHTERS potom vzadu na Obscure stejdži predviedli jedno z najlepších vystúpení celého festivalu. Tá kapela je proste niekde inde. A predovšetkým spevák Alexis Marshall je v úplne inom vesmíre. Aj keď nepatrím k fanúšikom ich štúdiovej tvorby, naživo im to odsýpalo neuveriteľne dobre, hutne a rezko od prvého momentu. Definícia strhujúcej hudby. Veľmi čudnej hudby. Ako THE DOORS na veľmi zlom tripe. Určite si choďte pozrieť ich bratislavský koncert v Bratislave 20. októbra - stále verím, že sa vypredaná show z malých a pre takúto príležitosť nedôstojných priestorov Fugy presunie do niečoho väčšieho.

Ešte aj MESHUGGAH a ANTHRAX mi po tom zážitku zneli tak nejako obyčajne a očakávane, aj keď išlo v oboch prípadoch o zvukovo a vizuálne fantastické metalové koncerty. To sú tie paradoxy Brutal Assaultu.

ČAD A HROBOVÉ TICHO

Piatkové poludnie patrilo jedinej slovenskej kapele na veľkých pódiách tohtoročného Brutal Assaultu. ČAD si svoju polhodinu užili vo veľkom štýle. Naozaj výborný, skvele zahratý a úžasne nazvučený set. Jeho vrcholom bol paradoxne veľmi smutný moment pred „Démonom Samoty“, keď Pišta prečítal správu od zvolenských metalistov, ktorí sa na tento ročník svojho obľúbeného festivalu chystali aj so svojím kamarátom. Ten bojoval so zákernou chorobou a svoj boj nedávno prehral. Také ticho som uprostred koncertného setu na festivale ešte nezažil. Mrazivé. Za všetko hovorí aj jedna z mnohých pokoncertných debát so slovenskými fanúšikmi ČAD - „Ja som ho poznal, silné to bolo, pekne sme si poplakali.“ - „Človeče, ja som ho nepoznal a plakal som tiež.“

Slovenská extrémne gitarová jednotka splnila svoju brutalovskú úlohu naozaj na jednotku. Aj s obrovskou, štýlovou plachtou plnou povestných metalových, punkových a hardcorových červov. Veľa obľúbených skladieb a zaručených hitov chýbalo, polhodina je pre kapelu ich rangu naozaj veľmi málo. Tak snáď nabudúce v lepšom čase a s dlhším koncertným setom.

Z piatkových čriepkov stojí za spomenutie určite holandské slniečko Anneke. Skvelý brutalovský debut pod hlavičkou VUUR - fanúšikom asi urobila najväčšiu radosť záverečná krása „Strange Machines“ z katalógu THE GATHERING.

IMMOLATION na festivale dovolenkovali aj s rodinami už od stredy, v čase vyhradenom pre svoj majestátny death metal potom nezaváhali a s prehľadom ovlažili fanúšikov svojimi zvrhlými melódiami. No Jesus, No Beast!

Od AGNOSTIC FRONT sa tento rok nedali odtrhnúť oči. Ako môžu byť v takej skvelej forme? 35 rokov od vydania debutu „Victim In Pain“, s perfektne vystavaným setlistom, Rogerom v dobrej nálade, Stigmom v ešte lepšej a s celou výborne šlapajúcou kapelou. Fantastický koncert, pri ktorom bolo jasné, že v bratislavskom Randale si budem musieť dať repete. NYHC!

HEILUNG boli hypnotickí, ale na mňa to nejako nefungovalo, ich repetetívna hudba pôsobila skôr repelentne a tak večer pre mňa uzatvárali EMPEROR. S lepším zvukom ako naposledy, lepšími svetlami a všetkým okolo toho, ale aj tak - nie je hanba zopakovať ten istý koncept aj po dvoch rokoch? Od takých machrov by som už čakal, že zahrajú celé Ekvilibrium, keď už máme ten rok 2019. Tak snáď o dva roky s Prométeom, páni. Veríme vám!

NEZABUDNITE NA ČERNOBYĽ!

Pôsobivo vyposilkovaný Grimo skáče na sud s „rádioaktívnym odpadom“, dáva si masku, okolo neho sa vznáša zelený dym a celá kapela do nás sype precízny, nekompromisný brutal death. Veľmi dobre to majú CYTOTOXIN zvládnuté. Jeden z festivalových vrcholov a vôbec nie prekvapujúci, tak nejako sme v sobotu okolo obeda vedeli, že to bude dobré.

NECROS CHRISTOS naopak trochu sklamali - čakal som väčšiu temnotu, dostal som old school mäsiarčinu a nepomohlo ani to, že slnko sa od strachu schovalo a väčšinu dňa nás otravoval, na festivale vždy nepríjemný, dážď.

VLTIMAS však bavili aj v daždi; videl som ich už na Wackene, takže som vedel, že to bude veľmi fajn, ale David Vincent a jeho superstárovská metalová zostava to na veľkom pódiu rozpálili naozaj fantastickým spôsobom. Ich debutový album je jedno z najpríjemnejších prekvapení tohto roka a pódiová prezentácia tento dojem iba potvrdzuje. Snáď z toho bude niečo trvalejšie, bolo by to super.

Opäť rýchlo na kvalitný brutálny death metal! UNFATHOMABLE RUINATION zrovnali Octagon so zemou. Veľmi si svoj koncert užívali a zdalo sa mi, že v porovnaní s posledným koncertom, ktorý som pred rokmi v malom klube vo Viedni videl, nabrali na chytľavosti a hitovosti. Už to nie je iba nekompromisný, drsný brutal death. Nechýbali úsmevy a radosť zo živého hrania, moshpit ako lusk - celé dobre.

NAPALM DEATH sú stálicou, o ktorej ťažko niečo nové napísať. Mrzí ma, že som nestihol Barneyho prednášku v Bastione X; ich koncert bol opäť raz príjemnou stávkou na istotu.

MGLA naproti tomu prekvapujúco nudila; možno to bolo mnou, možno príliš dlhým hracím časom pre príliš stereotypný nasypaný black metal, ale nebavili ma. CARCASS boli po nich vykúpením so skvelým zvukom a fantastickými skladateľskými zručnosťami. Ľudia potrebujú hity!

Stihli sme ešte príjemné rituály typu Lemmyho pomníček, výstava umeleckých diel pri Press centre, výstava v Bastione X, skvelý a pôsobivý Junktown, ktorý našťastie nahradil kolotočové autíčka z minulého roka... bolo toho veľa a je skvelé, že Brutal takto rastie a pojme aj zdanlivo neuveriteľných 23 tisíc návštevníkov. Táto masa bola citeľná iba vo večerných hodinách, nepríjemným uzlom sa žiaľ stal práve Octagon v momentoch, keď tam prebiehal koncert a zároveň sa veľa ľudí iba potrebovalo dostať k iným pódiám či do oddychových zón. Toto bude zrejme v ďalších ročníkoch potrebné nejako vyriešiť.

Gastronomické zážitky boli aj v tomto roku neslýchané. Vegánska ulička rastie do krásy, pochúťky od Mexika až po Srí Lanku nemajú chybu, biele kokosové guličky sú zaslúžene najväčší hit. Aj tak mám ale stále najradšej halloumi burger od Salt´n´Pepa a čaje od Poutníka. Klasiky, ktoré nemôžu chýbať.

Čo nás čaká ďalej? Aký bude Brutal Assault, keď všetky tie veľké kapely plné päťdesiatnikov a šesťdesiatnikov skončia? Aký bude metal po MESHUGGAH, ANTHRAX, EMPEROR, NAPALM DEATH či CARCASS? Aká bude naša obľúbená hudba v roku 2020 a aká v roku 2040? Neviem. Kým sa teším na Brutal Assault, všetko je v najlepšom poriadku. Vidíme sa o rok v Pevnosti!