Keď pred siedmimi rokmi londýnski UNFATHOMABLE RUINATION debutovali s albumom „Misshapen Congenital Entropy“, inštinktívne som pocítil, že sa tu na scéne, kde vládne tlačenica voľne zameniteľných bánd, nenápadne začína diať niečo s veľkým potenciálom a meno kapely si treba zapamätať. Živé vystúpenie dojem potvrdilo, nasledujúci album tiež a keď pred čosi vyše rokom UR hrali v Beluši, rozhodne neskončili v tieni predsa len o dosť kultovejších DISAVOWED.
Pomaly ale isto tu rástla výrazná a talentovaná deathmetalová záležitosť mladej generácie, spracúvajúca odkaz klasikov žánru s novodobým technickým a brutálnym prístupom. A s tretím albumom „Enraged & Unbound“, ktorý sa do sveta oficiálne poberá v týchto dňoch, už nie je priodvážne tvrdiť, že na anglickej scéne, ktorá v súčasnosti ponúka hádam viac fakt kvalitných deathmetalových spolkov, od technicky sofistikovaných cez atmosférické až po vyslovene brutálne, než „za čias dávnych bohov“, vyrástli UNFATHOMABLE RUINATION na jednotku domácej scény a v Európe i vo svete už prvú ligu predstavujú tiež.
Možno práve vďaka tomu, že sa im dokonale podarilo skĺbiť zásadné elementy – odkaz starej školy, techniku, atmosféru a zároveň nekompromisnú brutalitu. Všetko vyvážene tak, že UR si majú čím získať uctievačov starej školy a zároveň sa pri nich nedá nijako spochybniť „BDM certifikát“. Bárs aj štýlovo zľahka príbuzní, znejú mi o dosť krutejšie než napríklad HOUR OF PENANCE alebo BEHEADED, ktorých tvorbu možno tiež jedine odporučiť. (Tu, pochopiteľne, nosím drevo do lesa.) Všetci sú výraznými predstaviteľmi európskeho prístupu k extrémnemu podaniu (brutálneho) death metalu – rýchlo, často besne, s odkazmi na titanov žánru, a pokiaľ ide o „moderné“ prvky, slammingu alebo coreovým pasážam sa menovaní skôr vyhýbajú.
Deväť skladieb na novinke londýnskeho kvinteta je natoľko strhujúcich, že možno bude problém túto úroveň v budúcnosti prekonať, ak sa však o to UR budú snažiť bez nejakých zmien hudobného smerovania, bude to krásne. „Enraged & Unbound“ je ohnivý materiál, postavený na náklepových, ale členitých pasážach, energických rýchlych partoch, úderných stredných i ťažkých, pomalších a valivých momentoch. Prakticky v každej skladbe sa toto všetko prestrieda s vysokou skladateľskou a aranžérskou zručnosťou a tak je výsledkom veľmi šťavnatý a živý materiál, jednotlivé nástroje sú podané technicky a zároveň kompaktne i účelne.
Hudba sa teda neutápa v snahe znieť čo najkomplikovanejšie a vo výsledku potom rozbito, naopak je vstrebateľná vyslovene lahodne, ak v súvislosti s extrémnym metalom možno vôbec takéto slovo používať. Nemilosrdne šľahá, uháňa, ale aj drví a trhá. Gitary priam vybuchujú v sólach a vyhrávkach, surové riffy bývajú často podkladom pre melódie a vďaka silným a častým harmóniám je tento vybrúsený kus brutality aj nadpriemerne atmosférický. v nejednom divokom momente možno hovoriť o hyperblastových prvkoch a majestátny, hlboký, živelný growl Bena Wrighta, neraz v duete so zúrivou škriekajúcou polohou, vyvolá spomienky až na časy, kedy sa čarovalo v chráme poznania. Zhrnuté a podčiarknuté – u mňa asi deathmetalový album roka, navyše v slušnej konkurencii.