Pustit se do rozhovoru s Pištou Vandalem, jednou z ústředních postav slovenského crustového pokladu ČAD, je vskutku úkol hodný pravého mistra trpělivosti. Nové album vám pomalu stárne v uších a přehrávači, otázky nenápadně ztrácejí na významu (obzvlášť když vám do toho ještě vleze střídání letopočtů) a nad tím  vším se jako měsíček vznáší Pištův původní vstřícný příslib k možnému rozhovoru: „Jasná vec, veľmi rád, bude náááám cťou“. Ale je mi jasné, že v tom není žádný disrespekt, že tenhle slovenský hudebník, spisovatel, básník a náboženský redaktor Slovenského rozhlasu v jednom, vlastním jménem Štefan Chrappa, je zkrátka jen maximálně vytížen a nerad někomu říká ne. Výsledné povídání je nicméně snad i díky tomu obsáhlejší, než jsem vůbec původně doufal, a možná vám také podrobněji naznačí, jak to s těmi ČAD nakonec je, a jestli tedy za jejich úspěchem stojí jen a pouze mravenčí manažerská práce redakce Metalopolis nebo něco úplně jiného.

Teď jsem si uvědomil, že už jsem si několikrát kladl otázku, proč se vlastně jmenujete ČAD, jestli to má souvislost se stejnojmennou africkou republikou… ?

Áno, je to podľa tej krajiny. A uznávam, že je to podivuhodný názov. V tom čase som čítal nejaký príbeh o statočných deťoch z Čadu, ktoré niečo hrdinské vykonali a na ich počesť sme sa najprv volali DETI Z ČADU a potom iba ČAD. To sú tie staré zaniknuté súvislosti na ktoré som sám zabudol. Teraz, keď sa pýtaš, tak sa mi to vrátilo aj s atmosférou tej doby.

Nebyly v onom roce 1994, kdy jste vznikli, k dispozici údernější názvy, když už jste hráli (a hrajete) v podstatě extrémní muziku?

Lenže my sme chceli hrať niečo medzi ALKEHOLOM a NIRVANOU. To, že sme začali hrať najprv „neumětel kovový“ miešaný s punkom bolo iba z núdze. Nič iné nám nešlo. Kamaráti mali kapelu VAGINAL FUNERAL, ďalší založili MORTUARY OF DEATH, a iní zase FEKAL VS. KADAVER. Mali brutálne názvy, ale nemali pesničky. My sme mali blbý názov, ale tvorili sme. Aj sme chceli ČAD zmeniť ešte v roku 1995 na KANÁLOVÝ POKLOP a v roku 1996 na MASKOVANÁ BABKA. Potom sme sa na to vykašľali. Postupne sme ČAD naplnili obsahom.

Vloni jste tím pádem oslavili čtvrtstoletí existence, ovšem nepřipadá mi, že byste na to nějak zvlášť upozorňovali, resp. uskutečnili nějaké oslavy. Slavíte, slovy budovatelů, „prací“?

Chceli sme urobiť nejaké turné a vydať nejaké reedície. Tiež niekto navrhol, aby sme urobili koncert so zakladajúcimi členmi a zahrali staré pesničky. Lenže oni v deň, keď odišli z kapely, tak prestali definitívne hrať. V pláne bolo urobiť turné „Súkromná vojna“, kde by sme hrali songy iba z tohoto albumu. Mnohí ho označujú za náš prelomový. Ale nestihli sme to nacvičiť a zorganizovať. Zahrali sme však vyše tridsať koncertov. Nahrali sme nový album a natočili tri klipy. Vlastne áno, oslavovali sme prácou. Ja som oslávil štyridsiatku, takže som už starý kocúr. Rok 2019 bol veľmi náročný a pracovne totálny zabiják pre všetkých.

Spolu s onou číslovkou v kolonce „věk“ máte za sebou (dle slovenské Wikipedie) již osm řadových alb a nespočty koncertů, což se zajisté jen tak někomu nepodaří… jak to vnímáte vy sami? Roste s tím vším úměrně i vaše popularita?

Máme lepšie koncerty. To znamená, že chodí viac ľudí a poznajú naše pesničky. To je veľká paráda. Ale aj tak nás vždy niečo dokáže prekvapiť. Najhoršie je, ak ťa niekto zavolá, lebo počul, že na teba chodia ľudia. Reálne ťa má na háku, ani nevie, čo hráš, ale chce, aby si mu prišiel na jeho koncert zahrať a najlepšie zadarmo. Aby prišli ľudia na ČAD a aby tam on odprezentoval svoju kapelu.  

V zostave Basia, Pišta, Tornád sme dali von okolo 120 pesničiek. Teraz na poslednom albume „Zabi ma“ sme spolupracovali s basákom Kněžím, s tým máme ďalších 10 songov.  Niekto sa spolieha na múzy, že ho kopnú v správnej chvíli. My hráme stále, máme režim. Tvoríme, cvičíme, nahrávame si, zahadzujeme, budujeme. Múzy chodia postupne a sú dosť skúpe. Sú to nafúkané paničky a my sme smradľaví bitkári spoza kopca, takže musíme makať, aby sme si ich naklonili.

Tvrdá hudba je stále underground. Náš najsledovanejší klip „V krku krv“ má za štyri roky sto tisíc pozretí. To majú raperi za dva dni. V našej scéne niet víťazov a to je dobre. Metal hrajú ľudia, ktorí ho milujú. Robia to z vášne. V iných scénach, kde sú peniaze a skutočná sláva, sa nájde aj veľa vypočítavých muzikantov.

Ohlasy na vaše předchozí album byly podle všeho mimořádné (vyhlášení albem roku 2017 dle redakce Metalopolis snad ani nezmiňuji), nesvazovalo vám to při tvorbě „Zabi ma“ tak trochu ruce? Věřili jste si, že dokážete napsat a nahrát ještě lepší album, nebo se to takhle nesnažíte vnímat?

Zázračné na muzike je, že nikdy nevieš, ako vypáli. Jedna vec je demáč. Tam to môže hrať dobre. Potom nahrávka zo štúdia. Aj tam to môže byť dobre. Potom to vydáš a skladba, ktorá sa ti v štúdiu zdala absolútne zabijácka, zdochne. Nikto si ju nevšimne, alebo ju prevalcujú iné, o ktorých si myslel, že sú slabšie. To sú také detaily. Ak by bol recept na dobrú skladbu, tak by ju mali všetci. Je to taká kombinácia formy, obsahu, zvuku, atmosféry, textu, práce, načasovania a šťastia. Šťastie nikto nespomína, ale je to dôležitý faktor.

Spoznal som pár ľudí, čo robia filmy a oni čakajú pokojne desať mesiacov, kým pustia hotový film do kín. Lebo raz sú majstrovstvá sveta v hokeji, potom dovolenková sezóna, potom hollywoodsky trhák, a tak ďalej. My to nahráme a jéééb to von. Niekedy v lete, inokedy na jeseň. Nekalkulujeme.

Valér Tornád, náš slávny bubenec, je fanatik, čo sa týka obmieňania v tvorbe a nahrávaní. Tak sme pri poslednom albume zvolili takú metódu, že sme songy hrali dokola a dokola, kým sa nám neusadili v rukách. Keď tam už nič nezavadzalo, keď to dobre mazalo, odklepli sme to, že OK, túto nahráme. Skladby mali od začiatku svoju atmosféru, čo sa nám nikdy predtým nepodarilo.

„Bastard“ bol pomerne úspešný, mal veľa stiahnutí aj v zahraničí. Zrejme zavážil aj názov, lebo ten je medzinárodný, rozumie mu každý. Nikto nechce nahrať zlý album, to je jasné. A ako obstojí „Zabi ma“, to ukáže čas. Máme také pravidlo, že pokiaľ sú na albume aspoň jedna/dve pesničky dobré, malo to zmysel. Lebo keď po desiatich albumoch vydáš „Best of“, budeš tam mať dvadsať super vecí.

Proč zrovna „Zabi ma“?

„Zabi ma“ sa nám zdalo najúdernejšie. Boli v hre aj iné názvy: „Žerem hnev“, „Ľudia smrdia“, „Pancierová päsť“... Keď sme však donahrávali všetky veci, ten song „Zabi ma“ nám tam zasvietil. Je úplne iný ako ostatné veci na albume. A vymyslieť dobrý názov je veda. Musí sa dobre pamätať, musí to byť slogan a mať obsah, ktorý každému niečo povie. „Zabi ma“ je veľká provokácia.

Byli jste před nahráváním nového alba stoprocentně připraveni, tzn. že jste věděli přesně, co budete nahrávat, měli nachystané kompletní skladby, texty a dejme tomu i celkový koncept a právě třeba i námět obalu? A pokud ano, děláte to tak vždycky? Producenta nepotřebujete?  

Vždy si hovoríme, že do štúdia pôjdeme stopercentne pripravení. Darí sa nám to ale iba v rámci hudby. Pre nejaké zmeny v štruktúre skladieb nie je v štúdiu miesto. Nahrávame samostatne. Najprv bicie a tie to celé držia. Valér to hrá bez gitary a bez basy, čiže to má zmáknuté na 100%. Potom ide basa, kde máme občas dve alternatívy. Gitary mám hotové tiež na 100%. V štúdiu sa mi vymýšľať nič nechce. Okrem toho tvoriť v štúdiu je dosť drahé. Doma to vymyslíš v skušobni, v super štúdiu dáš za hodinu 60 eur. To už si rozmyslíš, či budeš zdržovať, tvoriť, machrovať... No, ale ako vždy, nemal som dotiahnuté texty. Mal som poznámky. Veľa, veľa poznámok. Po nociach som skladby počúval dokola a tie texty z nich nakoniec samé vyliezli. Akoby tam boli schované.

Na Slovensku producent na tvrdú hudbu nie je. V Česku je Milan Cimfe, ktorý robí KABÁT. S ním sme album nahrávali v štúdiu Sono. Ale osloviť ho aj ako producenta, na to si netrúfame. Okrem toho sme strašní ješiťáci a stačí, že sa korigujeme navzájom. Napríklad Valér je veľmi prísny. Všetko musí sedieť na metronóm, musí to dobre znieť. Takže tým producentom je vlastne on. Ja som zase pocitový, nahral by som to na rozladenej gitare, pokojne aj na telefón, ale muselo by byť rozumieť textom. To je moja priorita.

Obal robil Valér Tornád. On je skvelý výtvarník a dizajnér, ale prezradím, že sa nejako nevedel uvoľniť. Je súťaživý a súťaží najviac sám so sebou. Vždy chce urobiť niečo lepšie ako už urobil a iným štýlom. Hovorím mu: „Kurva, opusti sa najviac ako sa vieš a namaľuj to!“ Lebo celý ten album je absolútna hĺbka toho, čo v sebe nosíme. Valér sa hecol a dal to. Mám rád jeho veci. Robí aj pre iné kapely. Super sa mu podaril vizuál dosky MALIGNANT TUMOUR – The Metallist.

„Zabi ma“ je naša čistá psychoterapia. Niečo ako keď veteráni začali rozprávať, čo zažili vo Vietname a poslucháči grcali od úzkosti.

Kde čerpáš inspiraci ke svým textům? Nejsi někdy zbytečně vulgární (viz. třeba „banda kokotov“ v „Ľudia smrdia“)? Mám pocit, že k vám tak trochu patří, že právě nejste za každou cenu sprostí, i když by to k vaší muzice jinak asi celkem sedlo…

Samozrejme, že sme vulgárni. Mali sme aj albumy, kde bola možno jedna nadávka. Ale ako som spomínal, na „Zabi ma“ sme sa opustili úplne. Tie vulgárne slová, to je ako grimasa, ktorú ukazuješ celému svetu. Vyplazuješ jazyk na zlých aj dobrých, na levov aj na potkanov, na vládcov aj otrokov a v zrkadle aj sám na seba. V textoch na „Zabi ma“ bolo tak veľa nadávok, že musel zasiahnuť basák Janko Kněží. Takmer 90% vulgarizmov vyhádzal, no aj tak ich tam dosť zostalo.

Čo sa týka inšpirácie, stále si robím poznámky. Tie obsahy sa postupne menia, premieňajú, niečo ako mračná na oblohe.

A když už jsme u toho, proč „Ľudia smrdia“?

Celá tá pesnička je paródia toho, čo žijeme v našej krajine. Hráme sa, akí sme frajeri, čo všetko dokážeme, aké máme super názory, akí sme správni a pritom sme stále na konci všetkých rebríčkov. Sme banda bitkárov spoza kopca. Najlepšieho z nás sme poslali do sveta, a ten sa stal premiérom v Česku. Tí horší zostali doma za kopcom a ničia sa navzájom.

Keď sa pozrieš na to, čoho sme ako ľudia schopní, potom je lepšie byť zvieraťom. A ako zver môžeš ľahko povedať, že: „Ľudia smrdia!“

Skladba „Pancierova päsť“ mi přišla jako dokonalý novodobý soundtrack k úvodní sekvenci slavného filmu „Monty Pythonův smysl života“, v níž se zesměšňují praktiky ve velkých korporacích a staří úředníci útočí ve své staré budově na ty mladší v proskleném mrakodrapu. Myslels při psaní tohoto textu třeba na něco podobného?

Ten film mám rád. Tá scéna je geniálna. Jej natočenie stálo myslím milión libier. Pri texte som myslel na všetky tie startupy, geniálne projekty, aplikácie, vypísané grantové formuláre,  úspešné projekty, TEDex vystúpenia nadaných jednotlivcov, ktorí prepisujú dejiny stravovacích návykov a podobne. Oproti stojíme my, ustráchaní zamestnanci, zadĺžení v bankách, splácajúci autá na lízing a snívame o slávnych skutkoch, ktoré nikdy nevykonáme, lebo nemáme čas, pretože sme sa nechali zlákať okovami malých istôt.  A ten rozpor, ktorý v sebe človek pociťuje, má explozívnu silu ako pancierová päsť.

Jaké to je být „Metalosaurem“, co myslíš? Měl by na to takový člověk být pyšný nebo se za to naopak stydět? Jste v kapele už také takoví „Metalosauři“?  

Ja už som starý „Metalosaurus“, Valér vlastne tiež. Basia je „basový pterodaktyl“ a Janko Kněží je „Bedřichosmetanosaurus Rex“, lebo má rád klasiku.

„Metalosaurus“ je pocta všetkým tým, čo to s tvrdou hudbou nevzdali.

Mimochodem, autorem veškeré muziky na albu je ČAD, ty píšeš texty, onen moc pěkný obal pochází z dílny bubeníka Valéra Tornáda, producenta nepotřebujete… vychází mi z toho, že jste dohromady skutečně soběstační ve všech směrech?

Niečo na tom bude. Niekedy sme si dokonca tlačili tričká. Mal som sieťotlačový stroj. Potláčali sme si aj CD a mal som aj tlačiarenský stroj, na tom sme tlačili texty, ktoré sme rozdávali na koncertoch. Kapela nás naučila všetko. Ako dieťa som bol introvert a trémista. Dnes viem odmoderovať akciu na ktorej je niekoľko tisíc ľudí a mám z toho radosť. Z Valéra sa stal vďaka hudbe skvelý ilustrátor a manažér koncertov. Baška okrem toho, že hrá, sa stará o to, aby fungovalo vydavateľstvo, internetový obchod a aby ľudia dostávali zásielky a mali z toho radosť.

Jak a proč přišla na svět skladba „Zbojnické móresy“? A proč k ní vznikl i klip ještě dlouho před vydáním alba „Zabi ma“ samotného? Cítili jste v ní už tenkrát mimořádný potenciál, jehož plody teď sklízíte nejen při každém jejím živém provedení?

Keď sme hrali prvé koncerty s CATASTROFY povedali sme si, že urobíme nejakú spoločnú vec. Spája nás zbojnícka tematika. Melódia vychádza zo slovenského folklóru, aj keď mi už niekto povedal, že tam počuje SEPULTURU z obdobia „Roots“.

My sme to zložili, nahrali a ja som svoje party naspieval v štúdiu Sono. Boris svoje spevy plus Hrajruka sóla a zbory nahrali v Bratislave. Tá pesnička je na albume akoby také vydýchnutie si po všetkom to temnom, čo sme tam dali. Zrazu je tu radostný svet zlých vagabundov, ktorí žijú v horách a berú bohatým a tým nastoľujú rovnováhu vo svete. Zvrat je však pri konci, keď sa kvôli majetku aj bájni dobrosrdeční zbojníci povraždia navzájom.

Tá pesnička má úspech, ale nemohli sme vedieť, že sa ujme. To je alchýmia.

Proč ve studiové verzi skladby nezazní onen výstřel v posledním opakování refrénu, při kterém v klipu zastřelíš Hrdloreza Borisa? Myslím, že posluchači, třeba jako já, už si na to tak zvykli, že jim tam právě tenhle okamžik může chybět…

Ten výstrel tam dodal Valér až pri postprodukcii klipu. Vidíš, to mi ani nenapadlo, že to môžu ľudia vnímať takto prepojené. Super postreh, budem to tlmočiť ďalej.

Kdybys měl najít jedno jediné slovo, jímž bys definoval „Zabi ma“, jaké by to bylo a proč?

Neplecha! To slovo mám rád a vystihuje všetko, čo robíme. Je to niečo také, ako keby si si na ples v opere obliekol pyžamo a tvár si pomaľoval krvou.

Jak jste „Zabi ma“ financovali a proč jste ho nevydali u nějakého vydavatelství?

Dávno máme také pravidlo, že si všetky kapelné peniaze odkladáme a vkladáme ich ďalej do kapely. Tým pádom nie sme ničím obmedzovaní a držíme si svoju slobodu. Akonáhle sa začneš spoliehať na to, že si hudbou zarobíš, musíš robiť kompromisy. To nechceme. Šetríme si ako veveričky oriešky, drobáky dávame do ponožky. Stará sa o to Basia. A tak raz za dva roky našetríme na štúdio a vydanie nového albumu. Predtým sme mali bank a dávali sme si do toho vlastné peniaze, aby sme mohli nahrávať a vydávať veci. Zaplatiť nahrávanie, mix, master v nejakom lepšom štúdiu by nám žiadne domáce vydavateľstvo nevedelo zabezpečiť. Vydať to nie je problém, veď vylisovať 500 CD dokážeš za 500 eur. Takto máme všetko pod kontrolou. 

Ptám se i proto, že ve vašem e-shopu je možné objevit, že posledních šest alb v CD formátu nabízíte za „dobrovoľnú cenu“, což není moc obvyklé. Máte pocit, že budoucnost metalu už skutečně přestává být spojená s fyzickými nosiči?

CD predávame za dobrovoľnú cenu. Začali sme to na Slovensku robiť ako prví. Ako sme to zaviedli, CD idú na odbyt. Je to princíp solidarity a funguje dobre. Ľudia nás podporujú a my sme im za to vďační. Vychádzali sme z predpokladu, že nie všetci majú peniaze na kúpu CD za 10 eur a možno im to za to ani nestojí. „Tak chlape povedz, koľko si ochotný dať!“ Niekto dá euro, niekto päť a niekto tridsať. Lebo peniaze majú pre každého inú hodnotu. Raz sa stalo, že si to niekto chcel overiť a objednal si všetky albumy a súhrnnú cenu dal jedno euro za celý balík, plus poštovné. Bola to čistá provokácia. My sme mu však naše CD poslali. Potom sa nám ospravedlnil, že nás chcel naštvať, že neveril, že mu to pošleme...

Neviem ako to bude v budúcnosti. Je dobré, keď tá muzika zostane aj na nejakom hmatateľnom nosiči. CDčka idú do zabudnutia, no v našej scéne ešte fičia. Platne sa vrátili, no ich výroba je príliš drahá. Vydať album iba na streamovacích službách a youtube mi príde málo.

Na druhej strane vďaka Spotify poznali ľudia naše skladby už týždeň po vydaní a na koncertoch ich spievali. Keď šlo všetko iba cez CD, tento proces trval minimálne šesť mesiacov až rok.

Jak si vedete, podle svého soudu samozřejmě, v jiných krajích, než na rodném Slovensku? Předpokládám, že druhým největším odbytištěm je pro vás Česká republika…

Áno, Slovensko a Česko, to je naša základňa. Máme však pár stiahnutí aj v UK, USA, Rakúsku a Poľsku.

S tím samozřejmě souvisí i nezbytný dotaz, zda, kdy a kde vás uvidíme v nejbližší době na českých pódiích?

Neveril by si, ale rok 2020 je pre nás koncertne hlavne českým rokom. O chvíľu štartujeme turné s LAHAR a ADACTA a veľmi sa na to tešíme. Dúfam, že D1 už nebude toľko natriasať.

Britští COLDPLAY nedávno ohlásili pozastavení koncertních turné do té doby, než budou moci nabídnout „ekologicky přijatelné“ koncerty. Jak na dnes velmi aktuální problematiku klimatických změn a lidského vlivu na ně v této souvislosti nahlížíš ty?

Som za! COLDPLAY mi nikdy nič nehovorili... (smích) Keby také niečo povedali IRON MAIDEN, to by ma fakt štvalo. Čo sa týka ekológie, myslím, že po tom, čo nám tu u susedov jebol Černobyľ, môžeme žrať plastové fľaše a zapíjať ich naftou. Je to úplne jedno.

Kdy se vrátí z rodičovské dovolené Baška a co se potom ve vztahu k ČAD stane s Kněžím?

Baške sa smejeme, že sa vráti, keď budú mať decká 18 rokov. Takže má Kněží v ČADe ešte 16 rokov pred sebou. (smích) Dúfame, že Kněží zostane v kapele, a bude hrať na gitaru, lebo je multiinštrumentalista. Ja budem len spievať, lebo som exibicionista a egomaniak a konečne nebudem musieť vláčiť zosilňovač, bedňu a gitary. Už mám ruky vyťahané jak orangutan. (smích)

Tradiční prostor pro vzkaz zpovídaného našim čtenářům nakonec:

Nevzdávajme sa! Nebojme sa! Majme radosť!