OBSCURE SPHINX - Emovere
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Skutočne symbolicky a to z prachu a popola povstal aj zatiaľ posledný album GALADRIEL, slovenskej kapele pôsobiacej na scéne už nejaký ten rok. Kapela sa za toto obdobie vo svojej tvorbe posúvala ďalej a inak to nie je ani na tomto počine. Oproti predchádzajúcemu „Oblivionu“ sú zmeny v smerovaní a celkovom poňatí tvorby GALADRIEL viac než značné.
Charakteristický hudobný základ však zostal zachovaný, len škatuľkou doom-metal sa album už popísať jednoznačne nedá. Zostali zachované typické klávesy, rovnako vokálový duet „kráska a zviera“, zostal aj drsný metalový základ gitár a bicích. To, čo sa však zmenilo je celkový prístup ku kompozíciám a je nutné podotknúť, že jednoznačne k lepšiemu. GALADRIEL si nezvolili cestu pomalej pompéznej chvíľami až prekomponovanej atmosféry, ktorou dýchal „Oblivion“, ale vykročili s novou silou a elánom k väčšej melodickosti a hudobnej priehľadnosti. Skladby sa tak stávajú počúvateľnejšie, dýchajú jasnou atmosférou, zároveň však v sebe nesú dostatočný náboj a silu. Tak vyznieva oveľa lepšie umná a vyspelejšia a podstatne variabilnejšia výstavba skladieb. Istou charakteristikou albumu je jeho nesporná hudobná pestrosť a s ňou idúca aj pestrosť náladová a atmosférická. Nejedná sa už len o typické rozvláčne doomové melancholické postupy, ale prístup práve opačný, o čom presviedča úvodná Thorns ovplývajúca dôslednou razanciou a rýchlymi rytmami so značným využitím dvojkopov v podaní dr.Victora. Riffy sa tentokrát dotýkajú až heavy/rockových postupov s množstvom sól, alebo melodickým podfarbením s čistým gitarovým zvukom a tvoria ďalší krok vpred. Vôbec riffy na tomto albume sú pre mňa príjemným prekvapením, nedá mi nespomenúť skladbu „2048“ s dosť netradičnými postupmi(pre mňa). Nezostáva však len pri razancii a rýchlosti, ponárame sa aj do premýšľavejších pomalších vôd, nechávajúcich vyniknúť atmosférickým klávesám (aj keď niektoré linky tu vyznievajú dosť jednoducho až hitovo) ... prechádzame aj poľami medieválnej melodiky („Horned Man“), cez agresívne dethové hudobné postupy až k futuristickému vyzneniu(„2048“) a dokonca aj ľahko orientálnym motívom („The Rememberance“). Takéto striedanie atmosfér nie je typické len pre album ako celok, ale deje sa rovnako v jednotlivých kompozíciách, čím ich robí značne pestrými a nenudiacimi, nudu album nepozná (čo sa občas v čiste doomových projektoch stáva a taktiež v minulej tvorbe).
Nezmienil som sa o vokáloch ... Dodov vokál sa tentokrát nesie skôr v ľahko blackovom štýle a je správne agresívny, Sonin príjemný hlas mu sekunduje a vytvára zdarný kontrast. Najpodarenejší je pre mňa z tohto hľadiska vokálový duet vo veľmi podarenej coververzii „The Bard´s Song – the Hobbit“ od známych BLIND GUARDIAN (nebite ma, ale pre mňa v určitom smere lepší ako originál). Soni bolo už v minulosti vytýkané kadečo, tu jej osobne nemám čo vytknúť, rozhodne sa podstatne zlepšila.
GALADRIEL týtmo vytvorili zaujímavý a pestrý hudobný kokteil, ktorý však nemusí každému chutiť, zaprisáhlým prívržencom starých časov v podobe albumu „Mirror of Ages“ sa tento album nebude zrejme páčiť... Osobne by som uvítal v niektorých častiach albumu predsalen hutnejší zvuk gitár, alebo hutnejšie riffy(„From Ashes&Dust“) a možno kúsok viac tej melanchólie a epickosti...
Čo ešte musím vyzdvihnúť je vkusné prevedenie bookletu a CD s fotkami kapely a mp3jkami staršej tvorby takže je čo porovnávať a From Ashes&Dust vychádza z tohto porovnania jednoznačne víťazne. CD obsahuje ešte celkom podarený videoklip k skladbe From Ashes&Dust...Zhrnuté a podtrhnuté, na posluch nenáročný album pre pokojné chvíle, absolútne zázraky od neho nečakajte, avšak poctivú a so srdcom vytvorenú pestrú hudbu z našich hájov.
Rozhodne zaujímavý album a rozhodne značný posun v tvorbe kapely k väčšej melodike a prepracovanosti a aj experimentom, čo však nemusí každému úplne sedieť. Svojich priaznivcov si však nová tvorba GALADRIEL určite nájde viac než dosť.
8 / 10
Dodo Ďatel
- vokál, basgitara
Soňa Witch Kozáková
- vokál
Tomax Gabris
- gitary
Ľubomír Kozák
- klávesy
Dr. Victor
- bicie
1. Thorns
2. From Ashes&Dust
3. Strong One Against the Storm
4. Dark Erotica
5. A Horned Man
6. I'm the Everything
7. The Rememberance
8. 2848
9. Armies of Valinor
10. Among your Tears
11. The Bard's Song - The Hobbit (bonus)
Lost In The Ryhope Wood (EP) (2015)
The 7th Queen Enthroned (2012)
Renascence Of Ancient Spirit (2007)
Empty Mirrors Of Oblivion 1995 - 1999 (2005)
World Under World (2004)
From Ashes & Dust (2002)
Oblivion (2000)
The Mirror Of Ages (1999)
Empire Of Emptiness (1997)
Vydáno: 2002
Vydavatel: Metalage Productions
Stopáž: 45:25
Produkce: Galadriel & Milan Tököly
Studio: Štúdio J (Trnava - Sk)
-bez slovního hodnocení-
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Jedni z mála u nás (ne-li vůbec jediní) představitelé zatuchlého hnilobného death/doomu o sobě dávají vědět novým EP, jehož trojice chorobných songů také jasně demonstruje fakt, že tato obluda už dozrála na úroveň plnohodnotného alba. Čím dříve, tím lépe!
Pokračování, která neukončují děj, to mají těžké. Druhé Silo je pomalé, vláčné a nestane se v něm vlastně nic, co by se nevešlo do jednoho dvou dílů. Nečtenářům knih navíc nemusejí být zřejmé všechny pohnutky jednajících. Tak snad to třetí řada narovná.
Ruské skupiny většinou ignoruji, ale než jsem si všiml, že je tahle z Jekatěrinburgu, upoutal mě jejich starosvětský thrash. Nic převratného se sice neděje, spíš je to jako výlet zpět časem, ale pro pamětníka celkem dobrý.
Keith Buckley (ex-EVERY TIME I DIE) jako by se svými kumpány zkoušel štěstí v hodně melodickém metalcore, nebo možná spíše post-hardcore, ale na mě je to hodně plytké a podbízivé. BETTER LOVERS, kde působí další členové ETID, jsou úplně jiná liga.
Trochu Red Dead Redemption pro čtenářky Marianne. Pod krví a špínou se schovávají scenáristická klišé a dutá schémata revizionistických westernů. Má to sice patřičně gritty look, ale nekouše to. Spousta sentimentu a neschopnosti poradit si s postavami.
Veteráni stonerrockového stylu toho mají za sebou už hodně, ale stále jim to hodně sluší a tak i album roku 2024 v sobě nese odkaz na klasické devadesátky a tedy dobu, kdy tahle skupina tvořila po boku KYUSS historii.