OBSCURE SPHINX - Emovere
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Dobré koncertné nahrávky boli v ostatných rokoch nedostatkovým tovarom. Je to vlastne logické vyústenie nepretržitého prepadu predaja fyzických nosičov a neustálej koncertnej aktivity každého umelca, ktorý chce nejako prežiť. Niektoré kapely sú na turné v podstate v priebehu celého roka. Aj tie najväčšie mená môžeme vidieť kedykoľvek, aj viackrát do roka - v klubovej či festivalovej sezóne. Kto by pozeral DVD a bluray či počúval zvukové záznamy?
Veľmi rád by som nemal pravdu, ale teraz sa v súvislosti s vírusovou krízou s veľkou pravdepodobnosťou veľa vecí v tejto oblasti zmení. Podľa všetkého nás čaká viac koncertných záznamov v domácom prostredí a podstatne menej skutočných zážitkov zo živej hudby.
Ako keby chceli túto novú dobu privítať, minulý piatok s veľkou pompou prileteli hneď dvaja poslovia - PARKWAY DRIVE a ich pôsobivá explózia na minuloročnom Wackene pod hlavičkou „Viva The Underdogs“ a tiež nahrávka, ktorá je stredobodom pozornosti týchto riadkov.
Už v tejto chvíli môžem povedať, že ide o klenot, ktorý sa hrdo zaradí do mojej zbierky nezabudnuteľných živákov spájajúcich celé desaťročia histórie tvrdej gitarovej hudby.
Keď som sa s Arjenom Lucassenom rozprával pred desiatimi rokmi pri príležitosti vtedy aktuálnej novinky projektu STAR ONE, pripúšťal koncertné dobrodružstvá svojich umeleckých snažení, bol si však zároveň veľmi dobre vedomý logistickej a finančnej náročnosti takýchto aktivít. Vtedy odhadoval prípravu jedného koncertného programu na pol roka. Zdá sa, že si všetko veľmi dobre prepočítal a zároveň nič neunáhlil, keďže s prvým veľkolepým koncertným divadlom prišiel až v roku 2016.
A s koncertnými aktivitami a následnými nahrávkami s logom AYREON sa odvtedy roztrhlo vrece. Toto je už tretia v poradí v relatívne krátkom časovom odstupe a treba povedať, že najdôležitejšia - veď „Into The Electric Castle“ z konca 90. rokov je pre Arjena bezpochyby OPUS MAGNUM.
Medzičasom sa Lucassen dokonca úspešne zbavil svojej osobnej fóbie či nechute z pódia, jeho Hippie v tomto príbehu našťastie nepotreboval žiadny záskok; bola by to veľká škoda.
Ak ste nikdy nepočuli o projekte AYREON, práve album „Into The Electric Castle“ z roku 1998 je pre vás ideálnym štartovacím bodom. Je na ňom všetko, čo potrebujete o Arjenovi Lucassenovi vedieť, v dokonalej podobe; čokoľvek, čo bolo predtým a aj čo prišlo potom, už nemá ten esprit, už tam nie je toľko nápadov, už to tak neiskrí a nevybuchuje - múzy proste práve tu vysokého Holanďana vybozkávali úplne najviac.
Je fantastické, ako sa koncertná podoba tohto veľdiela podarila. Zo všetkých dôležitých účinkujúcich chýba vlastne iba Sharon Den Adel z WITHIN TEMPTATION. Simone Simons je však viac než dôstojnou náhradou v postave Indiánky, nehovoriac o doplnení sprievodných vokálov v podobe skvelej Marcely Bovio. Medzi ženskými hlasmi hrá samozrejme najdôležitejšiu úlohu Egypťanka Anneke Van Giersbergen - vtedy pred viac než dvomi dekádami veľké lákadlo albumu pre všetkých dospievajúcich metalistov.
Aj dnes je krásne vidieť, aký husársky kúsok sa vtedy Lucassenovi podaril. Takto úžasne prepojiť svet progresívneho rocku, popových aranžmánov, rockovej opery a metalu! Dotiahnuť bubeníka z GOREFEST (Ed Warby s ním hrá bez prestávky od roku 1998), hlasy z WITHIN TEMPTATION, THE GATHERING, ORPHANAGE (George Oosthoek na tomto živáku growluje ešte šťavnatejšie ako na štúdiovke) a k tomu božské rockové hlasy ako Fish, Damian Wilson, Edward Reekers, Edwin Balogh...
Štyri večery v priebehu troch septembrových dní minulého roka v Tilburgu sa vypredali už na jeseň 2018. Arjen si ako veľký fanúšik seriálových sérii Star Trek dovolil veľkú vychytávku - John de Lancie ako najslávnejší predstaviteľ tajomnej entity Q je tak nielen predlohou pre postavu a rozprávača Forever of the Stars, ale svojej manipulátorskej úlohy sa fantasticky zhostil aj počas koncertných večerov. Až hmatateľne si to užíval, jeho výkon dodáva celému programu veľkú dynamiku - na um prichádzajú rúhačské, avšak celkom logické myšlienky, že koncertná podoba albumu bude v konečnom dôsledku počúvanejšia ako štúdiová predloha so svojím dvadsaťročným náskokom.
Je to naozaj majestátne divadelné predstavenie. Bezchybné naštudovanie týchto skvelých kompozícií, všetky tie vzletné melódie v dokonalom prevedení a do toho úžasná divácka kulisa vypredanej koncertnej sály - čo viac si želať? Každý fanúšik AYREON sa tu musí spokojne usmievať, krotiť zimomriavky, utierať slzy dojatia; na ploche takmer dva a pol hodiny sa deje všetko, čo urobilo tento projekt takým výnimočným a vyhľadávaným. Ba čo viac, pridáva sa tu hneď v siedmich dejstvách rozložených pekne na ďalšie Arjenove projekty - obzvlášť ma potešili kúsky „Shores Of India“ od GENTLE STORM (Anneke!) a famózna haluzovka „Pink Beatles In A Purple Zeppelin“ z Arjenovej sólovky.
Veľkú pochvalu si zaslúžia aj menej nápadní, no veľmi dôležití pódioví majstri - zvlášť Marcel Singor z KAYAK a jeho sólová gitara, klávesák Joost Van Den Broek z AFTER FOREVER, alebo skvelý Thijs Van Leer z FOCUS a jeho v dôležitých momentoch prítomná flauta. Vskutku precízne odvedená robota.
Takýchto koncertných nahrávok naozaj nevychádza veľa. Tu sa proste nesmierny talent snúbi s neuveriteľne profesionálnym prístupom, zmyslom pre detail a tvrdú prácu. Od „Isis And Osiris“ až po „Another Time, Another Space“ a sedem bonusových skladieb navrch k tomu. Dokonalosť!
Takýchto koncertných nahrávok naozaj nevychádza veľa. Tu sa proste nesmierny talent snúbi s neuveriteľne profesionálnym prístupom, zmyslom pre detail a tvrdú prácu. Od „Isis And Osiris“ až po „Another Time, Another Space“ a sedem bonusových skladieb navrch k tomu. Dokonalosť!
10 / 10
1. Welcome To The New Dimension
2. Isis And Osiris
3. Amazing Flight
4. Time Beyond Time
5. The Decision Tree
6. Tunnel Of Light
7. Across The Rainbow Bridge
8. The Garden Of Emotions
9. Valley Of The Queens
10. The Castle Hall
11. Tower Of Hope
12. Cosmic Fusion
13. Robby Valentine
14. The Mirror Maze
15. Evil Devoution
16. The Two Gates
17. Forever Of The Stars
18. Another Time, Another Space
19. Shores Of India
20. Ashes
21. Out In The Real World
22. Twisted Coil
23. Kayleigh
24. Pink Beatles In A Purple Zeppelin
25. Songs Of The Ocean
Electric Castle Live And Other Tales (2020)
Ayreon Universe - The Best Of Ayreon Live (2018)
The Source (2017)
The Theater Equation (live) (2016)
The Theory Of Everything (2013)
Timeline (Best Of) (2008)
01011001 (2008)
The Human Equation (2004)
Day Eleven: Love (singl) (2004)
Ayreonauts Only (rarity) (2000)
Flight of the Migrator (2000)
The Dream Sequencer (2000)
Temple Of The Cat (singl) (2000)
Into The Electric Castle (1998)
Actual Fantasy (1996)
The Stranger From Within (singl) (1996)
The Final Experiment (1995)
Sail Away To Avalon (singl) (1995)
Vydáno: 2020
Vydavatel: Mascot Label Group
Stopáž: 2:26:39
-bez slovního hodnocení-
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Jedni z mála u nás (ne-li vůbec jediní) představitelé zatuchlého hnilobného death/doomu o sobě dávají vědět novým EP, jehož trojice chorobných songů také jasně demonstruje fakt, že tato obluda už dozrála na úroveň plnohodnotného alba. Čím dříve, tím lépe!
Pokračování, která neukončují děj, to mají těžké. Druhé Silo je pomalé, vláčné a nestane se v něm vlastně nic, co by se nevešlo do jednoho dvou dílů. Nečtenářům knih navíc nemusejí být zřejmé všechny pohnutky jednajících. Tak snad to třetí řada narovná.
Ruské skupiny většinou ignoruji, ale než jsem si všiml, že je tahle z Jekatěrinburgu, upoutal mě jejich starosvětský thrash. Nic převratného se sice neděje, spíš je to jako výlet zpět časem, ale pro pamětníka celkem dobrý.
Keith Buckley (ex-EVERY TIME I DIE) jako by se svými kumpány zkoušel štěstí v hodně melodickém metalcore, nebo možná spíše post-hardcore, ale na mě je to hodně plytké a podbízivé. BETTER LOVERS, kde působí další členové ETID, jsou úplně jiná liga.
Trochu Red Dead Redemption pro čtenářky Marianne. Pod krví a špínou se schovávají scenáristická klišé a dutá schémata revizionistických westernů. Má to sice patřičně gritty look, ale nekouše to. Spousta sentimentu a neschopnosti poradit si s postavami.
Veteráni stonerrockového stylu toho mají za sebou už hodně, ale stále jim to hodně sluší a tak i album roku 2024 v sobě nese odkaz na klasické devadesátky a tedy dobu, kdy tahle skupina tvořila po boku KYUSS historii.