Videl som to na vlastné oči v bekstejdži festivalu Wacken Open Air 2018. Snáď tucet nadšených mexických fanúšikov obklopilo Andreasa Kissera so žiadosťami o autogramy a spoločné fotografie. Trvalo to hodnú chvíľu, ale všetci zúčastnení sa usmievali a boli spokojní. Kúsok opodiaľ stál Derrick Green, ktorý pôvodne kráčal s Andreasom zo skorej večere smerom k pódiu. Nikto z Mexičanov si ho nevšímal. Absolútna ignorácia. Derrick sa chvíľu trpezlivo usmieval, potom sa rozhodol ísť ďalej sám.

Odvtedy som často premýšľal, či to vlastne nebola dokonalá metafora toho, čím si SEPULTURA prechádza posledné dve dekády. Nesprávala sa presne takto k brazílskemu fenoménu väčšina z nás? Tie staré známe postoje a heslá - SEPULTURA je „iba Andreas a Paulo Jr.“, prípadne ešte častejšie - „iba Max a Igor“.

Na druhej strane, bez ohľadu na to, ako hlavne v posledných rokoch SEPULTURA hrôzostrašne nakopávala zadok „metalovým KELLY FAMILY“ a.k.a. SOULFLY v disciplíne živého hrania (spomína si niekto na Brutal Assault pred pár rokmi, kde sme to mali na porovnanie v priebehu pár hodín?), pri sledovaní jej štúdiovej tvorby boli podľa môjho skromného názoru všetky tie výhrady a fanúšikovská odťažitosť celkom opodstatnené. Sám som to tak mal. Je to naozaj zapeklitá téma.


Mám pocit, že už pri albume „Against“ z roku 1998 sa zle zapol prvý gombík a potom to už bolo celý čas tak nejako nakrivo a čudne a kostrbato. Kisser a ktokoľvek ďalší, kto s ním v tej chvíli participoval na tvorbe, ako keby usúdili, že „Roots“ je ten odkaz, ktorý treba ďalej pestovať, hýčkať a rozvíjať. Akékoľvek progresívne chúťky tak boli vrstvené na rozglejených hc/punkových základoch a nie masívnych thrashových stĺpoch. Mám až príliš naliehavý a dlhé roky trvajúci pocit, že to proste nefungovalo. A ak áno, tak iba v jednej, dvoch, maximálne troch nových skladbách, určite nie na ploche celej nahrávky, ako sme toho svedkami teraz, keď vyšla „Quadra“.

Až bubenícky génius Eloy Casagrande a jeho čoraz častejší prínos do tvorby kapely znamenali želaný prelom správnym smerom. Áno, SEPULTURE proste viac pristane progresívny thrash metal. Viac vplyvov z čias „Chaos A.D.“ a „Arise“ a „Beneath The Remains“ a menej priamočiarych ťahov z „Koreňov“. A túto tendenciu potvrdil aj švédsky producentský čarodejník Jens Bogren v jeho Fascination Streets Studios. Práve pod jeho pozorným okom je SEPULTURA už druhý album za sebou v kráľovskej forme.

Ešte aj Derrickov spev znie na posledných dvoch nahrávkach sýto, silno a výrazne. Nehovoriac o presne padnúcich aranžmánoch, perfektne vyskladaných kompozíciách, kde nič nie je navyše, nič sa nestráca v slepých uličkách, všetko perfektne sedí a hrá v dokonale súzniacom celku. Keď potom prichádzajú odvážne symfonické, akustické či inštrumentálne nadstavby, zrazu to všetko dáva zmysel a žiadny z týchto pokusov nepôsobí nepatrične, nevhodne či gýčovo. Bogren proste urobil to, čo vedia len tí najskúsenejší a najlepší z producentov - vytiahol z kapely to, čo ju robí unikátnou a naozaj dobrou.


Úprimne, neveril som, že ešte niekedy budem mať také zimomriavky z tvorby tejto legendy. Že budem tak silno zatínať päsť pri refréne najlepšieho songu „Agony Of Defeat“; že nenájdem v priebehu viac než 50 minút slabé miesto, hluchú pasáž, ktorú by som najradšej preskočil. A čo je úplne najhlavnejšie, že bude SEPULTURA v prvom polroku 2020 s veľkým prehľadom medzi mojimi piatimi najlepšími novými nahrávkami. Veľká vec, ktorá dýcha na krk najsilnejším „deviatkovým“ a „desiatkovým“ momentom z konca osemdesiatych a začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia.