Zase sa nahromadili promáče, niektoré dostanú samostatné recenzie, iné pôjdu „en masse“. Vytriedil som ich na kopy, v tejto začneme v podstate v tvrdom melodickom „popíku“, skončíme až ktovie kde. 

PYOGENESIS – A Silent Soul Screams Loud

(AFM Records, 2020, 40:01)

PYOGENESIS po návrate celkom žnú koncertné úspechy, ich nové nahrávky ako kde, ale oni sa k archaickému atmo death/doomu spred skoro 30 rokov proste nevrátia a treba sa s tým naučiť žiť, resp. počúvať miesto nich iné kapely, výber je veľký. Ja som dodatočne našiel cestu k ich melodickej alternatívno/punk/metalovej tvorbe z prelomu tisícročí a tá od roku 2015 ma baví tiež. „A Silent Soul Screams Loud“ je tretím ponávratovým albumom nemeckej štvorky a  počuť, že našla „to svoje isté“ a do nejakých neprebádaných končín sa už nepúšťa. Mix občas celkom ostrého metalu, melodického, punkom a alternatívou nasiaknutého rocku, rozviate nálady, emócie, vášeň a dramatickosť. Hitovky s veľkými melódiami sa stále daria, odspievané je to kvalitne, zvuk ma baví, záverečná vyše 14-minútová „The Capitol (A Silent Soul Screams Loud)“ je svojho druhu epickým kusom. Zjavne tu nikto „zlometalovo“, zbytočne a neoriginálne nepózuje a ani sa netvári, že tvorí umenie. Len zábava, hravosť, rokenrol v krvi a „Mother Bohemia“ s nosným riffom zo Smetanovej Vltavy je naraz vtipná, trochu lacná aj emočne silná. Ďalší album už môže byť v duchu vyčerpanej studnice nápadov, ale nechám sa prekvapiť.

7 / 10

https://www.metal-archives.com/bands/Pyogenesis/1149
http://pyogenesis.com/

TORREFY – Life Is Bad

(2020, samovydanie, 64:11)

Speed metal bol subžáner, ktorý vznikol v 1. polovici 80. rokov a okrem kapiel ako EXCITER doň možno aspoň sčasti zaradiť aj prvotiny HELLOWEEN, SLAYER či OVERKILL. (Na dvoch posledných sa dá demonštrovať, ako časť tejto scény v podstate z roka na rok evolvovala do thrash metalu.) O tom, ako sa mu kedysi darilo a ako všelijako k nemu jeho predstavitelia pristupovali, aj o tom, že v Európe vcelku prekvital, hoci máloktorá z tých bánd sa stala skutočne veľkou, máte napríklad trojhodinovú výberovku na Youtube. V poslednom čase sa tak trochu vracia, neraz aj od ľudí, ktorých prestalo baviť hrať napr. black metal, alebo od povstavších nových bojovníkov. TORREFY z Victorie v Britskej Kolumbii s ním začali v roku 2011, 1. júna vydali tretí album a „Life Is Bad“ zaujme už tým, že má vyše hodiny a väčšina skladieb má od 6+ do 9+ minút, čo je celkom zaujímavé v žánri, ktorý už z titulu svojho názvu má konať rýchlo a stručne. Tieto celkom „epické“ kusy však vôbec neznejú márne, je to veľmi ostrý a energický, dravý a útočný metal, kompozične „bujne rozvetvený“, plný vyhrávok a melódií, počuť v ňom ozveny dávnych čias, na druhej strane to zvukovo ani hráčsky nie je žiadny upachtený archaizmus. Skladby majú švih, hlavný vokál je jedovatý brechot, ktorý by neurobil hanbu ani u blackmetalistov, občas mu do reči skočí iný typ revu a vo výsledku je to šťavnatý metalový výprask.

7 / 10

https://www.metal-archives.com/bands/Torrefy/3540387460
https://torrefy.bandcamp.com/

SARPA – Solivagus

(2020, samovydanie, 48:23)

V súčasnosti sa množia „divadlá jedného herca“, teda one man projekty. Beriem, že niekto si nedá kecať do toho, čo robí, kto si vie všetko vymyslieť aj nahrať sám, je šťastný človek, ak to má hlavu a pätu, poslucháči sú šťastní tiež. (Navyše môže byť tvorca taký odľud, že sa mu to ani naživo hrať nechce.) Netuším, ako je to v prípade texaského projektu SARPA, o ktorom sú kusé informácie na FB a na Bandcampe, jeho hlavný a jediný hrdina David Baxter v každom prípade stvoril interesantné dielo. Nejde o nič prvoplánovo melodické ani ľahko prístupné, „Solivagus“ potrebuje čas a trpezlivosť, nie je to vyslovene tradičná metalová hudba. Na druhej strane veľmi chválim, že okrem gitár, bicích a vokálov tu väčšinu času nie je nič iné, žiadne husle, klavíry a zvyšné inštrumentárium indikujúce zle poskladaný pokus o „metalovú avantgardu“. Sedem skladieb má zo všetkého najbližšie k svojsky stavanému, možno s progresivitou koketujúcemu black/death metalu v skôr voľnejších tempách, s tvrdými a zároveň zvonivými gitarami, hrajúcimi zaujímavé riffy a harmónie. Promomateriály píšu aj o afrických a latino vplyvoch, osobne by som povedal, že tie sú zhmotnené hlavne v pasážach postavených na nemetalových bicích a perkusiách a v niektorých melódiách. Vokály sú zaujímavo vrstvené, niekoľko revaných polôh, neraz znejúcich zastreto, dramatickosť vnáša aj teatrálny čistý spev a celkovo je „Solivagus“ stretom skoro pralesnej tvrdosti a ponurosti, netuctovej náladovosti a zvláštnej epickosti.

7 / 10

https://www.metal-archives.com/bands/Sarpa/3540468862
https://www.facebook.com/sarpahorde/
https://sarpa6.bandcamp.com/releases

WITNESSES – Doom II

(2020, samovydanie, 50:35)

Ďalším „vystačím si (prevažne) sám“ hudobným úkazom je projekt WITNESSES, pôsobiaci od roku 2016 v priestore New York – Washington D.C. Jeho protagonistom je Greg Schwan, ktorý pod týmto názvom obrába pole elektronicko-ambientné, ale aj metalové. Takto za štyri roky vysypal päť albumov a rovnaký počet singlov. Aktuálny dlhohrajúci kus „Doom II“ je druhou veľkou metalovou nádielkou z dielne všestranného hudobníka, ktorý sa tu postaral o gitary, klávesy, basu, texty aj skomponovanie hudby, a s ostatným mu pomohli traja hostia. Šesť skladieb v časovom rozpätí od 7:04 do 11:25 sa nesie – koľké prekvapenie! – v duchu atmosférického a melancholického doom metalu ako z učebnice žánru. Všetko veľmi dobre vymyslené i zahraté, momentom istého prekvapenia sú asi len detaily, napríklad skôr blackmetalová náklepová pasáž v druhej skladbe, ale celkovo ide o veľmi príjemnú záležitosť. Osobne mi to príde ako stret KATATONIE, MY DYING BRIDE a GREY SKIES FALLEN, naliehavosťou nabitý čistý, občas posmutnený vokál, voľné plynutie ťažkých i melodických gitarových riffov, éterickosť a zároveň mohutné harmónie. Atmosféra ako keď sa slnečné lúče snažia preraziť hmlu stelúcu sa sychravým jesenným dňom, ale bez nejakej silenej pohrebnej depresívnosti, páči sa mi to.

7,5 / 10

https://www.metal-archives.com/bands/Witnesses/3540450514
https://www.witnessesnyc.com/
https://witnesses-nyc.bandcamp.com/

DISMALIMERENCE – Tome I

(2020, Transcending Records, 53:11)

Chicagskí DISMALIMERENCE vydávajú svoj debutový album, ktorý nahrali v zložení Elijah Cirricione (gitary, vokály), Matt Mifflin (gitary), Craig Hamburger (basgitara) a Joey Casillas (bicie). Vyše 50-minútovú nahrávku tvorí osem skladieb, pričom hneď prvá je 12-minútovým eposom. Tie ostatné majú od 3:52 do 8:50, ani úvod vás však nerozdrví či neodplaší nejakou záhrobnou doom-ťažobou. Illinoiská štvorka sa totiž venuje atmosférickému black metalu s istou dávkou progresivity alebo skôr „post“ nastavením. Na ortodoxných splodencov pekla a nenávisti tvorcovia nevyzerajú, sú to „len“ takí civilní väčšinou vlasáči, ktorí miesto infernálneho besnenia hrajú dosť zasnene, náladovo a zároveň si doprajú výbuchy živelnosti. Miesto nejakých temných síl ich prepracovaná, kompozične vyspelá a nápadito zahraná hudba pôsobí akýmsi dojmom od ordinárnosti ľudského hemženia sa odvracajúcej prírodnosti. Aj bez využitia kláves, samplov či iných doplnkových nástrojov dokáže upútať bohatými aranžmánmi, príjemnými inštrumentálnymi úsekmi a blackmetalový dojem je tu hlavne vecou vcelku častých ostrých temp a dravých vokálov. Napríklad tretia skladba v poradí „My Only Love“ vie black metal vyhnať do vcelku extrémnych obrátok. V súčasnosti je podobných skupín celkom dosť a hudobne sa neraz podobajú až príliš, ale toto je určite v pásme nadpriemeru. V niektorých momentoch mi album pripomenul napríklad anglické pohansky metalové spolky, v hudbe ktorých – vcelku pochopiteľne – o dosť viac počuť „ducha starých čias“. U DISMALIMERENCE je to vyznením akoby viac o oblohe, zemi, živloch a pocitoch či vášňach.

7,5 / 10

https://www.facebook.com/Dismalimerence/?epa=SEARCH_BOX
https://dismalimerence.bandcamp.com/?fbclid=IwAR1kgQ52nlgabkNWd5hLQmemw0t4YgEoDd3o-jVNZqkkHgwZXoSpy4VrrQQ

SXUPERION – Omniscient Pulse

(2020, Bloody Mountain Records, 35:29)

Po roku a mesiaci sa zo svojho vydavateľstva hlási Kalifornčan Matthew Schott alias Lord Sxuperion s piatym albumom rovnomenného pekelného splodenca. SXUPERION je stále jednočlenným projektom, v ktorom si Matt robí všetko presne podľa seba a zatiaľ mu to vychádza vynikajúco. Keď som videl, že s novinkou vyrukoval plus-mínus rok od predošlého kusu, začala vo mne hlodať skepsa, lebo „práca kvapná, málo platná“ platí v metale obzvlášť, a to nemusíte byť ani u veľkej firmy, ktorá vás do nej tlačí. Nový osemskladbový kus je napriek tomu pôsobivý, v podstate brutálny a nabitý hrozivou atmosférou v leveli lovecraftovského desu. Víriaci, výbušný, v nezmernom chladnom priestore sa rozliehajúci death/black metal s dosť svojskými harmonickými štruktúrami, narážajúcimi na v súčasnosti obľúbené disonancie. V tom všetkom nájdete v hukote zabudovanú melodiku a skôr démonicky ako ľudsky vyznievajúce vokály. Väčšinou deathmetalové hĺbky, z času na čas oživené revom alebo hrozivými chorálmi. Subjektívne mám pocit, že v porovnaní s tvorbou SXUPERION je väčšina súčasného black/death aj death/black metalu dosť spotrebným materiálom, z času na čas na hranici lacnosti, a to si tvorca ani nemusí pomáhať ani nejakým mŕtvolne spraseným zvukom, chaotickosťou alebo kŕčovitou snahou podobať sa niekomu „slávnejšiemu“. A vzhľadom na to, že „internetová stopa“ tohto telesa je skôr slabá mám pocit, že underground je jeho preferovaným biotopom.

8,5 / 10

https://www.metal-archives.com/bands/Sxuperion/3540334936