Ako chceme žiť? Pýtajú sa nemeckí hudobníci na svojom najnovšom, v poradí už siedmom dlhohrajúcom štúdiovom albume. Majú na mysli predovšetkým rastúcu dichotómiu medzi vedeckým pokrokom a z toho vyplývajúcimi obmedzeniami v osobných slobodách. S koncepčným albumom, ktorý začal vznikať v novembri minulého roka, však navyše veľmi dobre vystihli aj atmosféru v súčasnom svete. Áno, ich novinka je aj o vírusoch (skladba „Immunity“).

LONG DISTANCE CALLING sú dlhé roky špičkovým zástupcom post-rockovej scény v Nemecku. Debutovali v roku 2007 ceneným albumom „Satellite Bay“. Bolo to iba niekoľko mesiacov po svojom vzniku a čo je zaujímavé, hlavná štvorica hudobníkov zostala spolu až do súčasnosti.

Gitaristi David Jordan a Florian Füntmann, basgitarista Jan Hoffmann a bubeník Janosch Rathmer za štrnásť rokov vymenili iba dvoch spevákov. To bolo v období, keď prechádzali z čisto inštrumentálnej skupiny do pokusov o kapelu s regulérnym spevákom, aby sa neskôr vrátili opäť k pôvodnej forme s hosťami za mikrofónom. Tak je to aj na novinke „How Do We Want To Live?“, kde v skladbe „Beyond Your Limits“ spieva úplne neznámy Eric A. Pulverich z kapely KYLES TOLONE. Ako hovoria samotní LONG DISTANCE CALLING, boli z jeho hlasu takí unesení, že už neriešili nikoho iného; nepotrebovali ďalšie hviezdne meno do svojej zbierky štúdiových hostí, kde nájdete frontmanov z kapiel ako KATATONIA, ANTHRAX a ARMORED SAINT, ANATHEMA alebo THE HAUNTED.

Som si takmer istý, že to bol práve Jonas Renkse z KATATONIE, kto ma v roku 2009 primäl pozornejšie sledovať snaženie týchto sympatických Nemcov, ale práve album „Avoid The Light“ so skladbou „The Nearing Grave“ som pred jedenástimi rokmi pomerne intenzívne počúval. Príjemné pocity z tej nahrávky pretrvali viac než desaťročie, aj keď ďalšie albumy som vnímal už len veľmi periférne. Dnes sú  LONG DISTANCE CALLING oveľa ďalej; z nenápadného hudobného tipu pre post-rockových/post-metalových fajnšmekrov je renomovaná veličina a z nového albumu bola horúca záležitosť, na ktorú čakali tisíce fanúšikov po celom svete.



LONG DISTANCE CALLING na svojom novom albume úplne fantastickým spôsobom spájajú inštrumentálnu zrelosť a dlhoročnú vyhratosť s atmosférou na pomedzi dystopie a utópie.
Tá je umocnená veľmi vhodne zvolenými vsuvkami s hovoreným slovom. Štúdiová nahrávka ako celok tak strieda snové, hypnotické momenty s naliehavosťou a znepokojivými odkazmi. Nemá kedy nudiť, poslucháč je neustále v strehu.

Ak ešte aj v roku 2020 stále obľubujete nádherne vystavané gilmourovské sóla, pri počúvaní tohto albumu budete hneď viackrát nadšení. Nie náhodou sú Nemci u prominentného vydavateľstva InsideOut Music, ktorý sa už desaťročia pýši širokým katalógom s progresívnou gitarovou hudbou. Vedia, pre koho hrajú. Vedia, kto je ich cieľovka. Veľmi umne to spájajú s vlastnými umeleckými ambíciami.

Do svojho zvuku však okrem vcelku očakávaných inštrumentálnych fráz vkladajú aj inteligentné odkazy na klasiky žánru sci-fi, ale i Terryho Pratchetta či Matrix. Zamýšľajú sa nad úlohou umelej inteligencie v našich životoch, hľadajú odpovede na veľmi aktuálne a naliehavé otázky.
Je to, stručne a jasne povedané, materiál s koncepčným prístupom, ktorý až nečakane mrazivo reflektuje našu súčasnosť a blízku budúcnosť.

Kolega Dalas končil recenziu na ich nahrávku pred desiatimi rokmi slovami, že do post-rockového žánru neprinášajú nič nové. Súhlasím. Je to tak aj v roku 2020. Otázkou je, čo sa ešte dá priniesť nové a či niekedy nestačí len tak proste nahrať výborný album. To sa chlapcom z LONG DISTANCE CALLING skutočne podarilo. Treba sa pýtať, ako chceme žiť. Treba sa to pýtať veľmi často - napríklad aj s touto skvelou hudbou v ušiach.