Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Dosť tvrdým recenzentským orechom bol pre mňa nový album pražskej skupiny KRUTON. Ako v poslednom čase stále častejšie, ide o hudobný kolektív, o existencii ktorého som do minulého roku netušil. Pritom funguje už desať rokov a na konte má dokopy tri albumy vydané v časových rozstupoch tri a päť rokov. Myslím, že to bude tým, že ide umelcov z tej časti scény, ktorú veľmi nesledujem, nakoniec, snahu stíhať dianie tam, kde „som doma“, som pochoval už tiež pred niekoľkými rokmi.
Grafické stvárnenie albumu ako prvé naznačuje, že pôjde o nie úplne tradičné dielo. Miesto drsných výjavov výbušných farieb KRUTON ponúkajú čierne písmo a obrázky na bielom podklade. Obrázky jednoduché, skoro schematické, ako ľahkou rukou v záblesku inšpirácie načrtnuté motívy v kontrastoch čiernej a bielej, pôsobia meditatívne i znepokojujúco. Ilustrujú príbeh, rozdelený do ôsmich hudobných kapitol. „Šeď strachostánků“ je veľmi obrazným, temným, osudovým, miestami až apokalyptickosťou a rozkladom nasiaknutým rozprávaním o chlapcovi menom John Doe (v angličtine termín pre osobu bez zistenej totožnosti), ktorý ide, pozerá sa a vidí.
Nekráča k ničomu dobrému, textové obrazy sú ponuré, plné anjelov, démonov, skazy a smrti, hádam aj konečnej ničoty. Sú prekladané odkazmi na kresťanstvo, citátmi z biblie, je to veľmi zvláštna a akoby „vysoká“ poetika, v ktorej každý môže a možno aj má nájsť niečo iné. Je to kritika viery? Žalospev nad svetom? Nad zničenými životmi? Ktovie. Rozhodne je to niečo „iné“ bez ohľadu na to, že koncepčných albumov je metal ako taký plný. Reč totiž je o nespochybniteľne metalovom albume, na ktorom však miesto tradičných pesničkových foriem prevládajú rozsiahle a rozviate kompozície (od 7:11 do 16:41), doplnené troma kratšími kúskami, úvodom a dvoma medzihrami.
Základom tohto výpravného a atmosférického soundtracku je predovšetkým technický, filigránsky vybrúsený thrash metal, silne obľubujúci melancholické i dramatické melódie. Sú tu monumentálne, priam symfonicky majestátne momenty, mohutné orchestrácie prechádzajúce do ostro sekaných thrashových pochodov, aj výbušné, naklepané pasáže, kde nad harmóniami buráca dravý vokál. Klasický, ostrý metal sa strieda s inštrumentálnymi pasážami a akustickými medzihrami, rôznymi „náladovkami“, v ktorých vokalista šepká, deklamuje, spieva i rozpráva. Čo skladba, to iný pomer tvrdých, divokých i meditatívnych pasáží. Model sloha-refrén-sólo tu nemá miesto, „Šeď strachostánků“ je svojím spôsobom hodina fungujúca hlavne ako celok.
Technicky a aranžérsky je album výdatný, stojí na precíznej a prepracovanej hre, ktorá však neutápa tvrdosť a „metalovosť“, výživného nárezu s vydarenými momentmi je tu naozaj dosť. Vynikne aj basgitara, zvlášť vo voľnejších či „umeleckejších“ pasážach, kde dostáva veľký priestor a dokáže ho využiť. KRUTON sú vo svojej komplexnosti na jednej strane draví a chytľaví, na druhej strane zasnení, vzdušní, melancholickí, niekedy ich inštrumentácie takmer bezstarostne lietajú ponad svet stravovaný zlobou, inokedy udrú a vystrašia. Vzdialene podobným hudobným zážitkom boli pre mňa naposledy asi len HEFAISTOVA LYRA. Výpravné hudobné predstavenie je zahalené do sympatického a citlivo vyváženého zvuku. Ak chcete album, ktorý od vás bude vyžadovať sústredenie, ale nakoniec sa vám otvorí a odmení, skúste toto.
„Šeď strachostánků“ je skôr zhudobnený príbeh než kolekcia metalových skladieb, je to zvláštna, nie úplne ľahká záležitosť, nielen na domácej scéne ide o dosť sviežo zuniaci kov.
1. I. – Př. n. l. – Nářek Janův
2. II. – Balet stínů
3. III. – Nepokřtěný
4. III. – Přerod
5. IV. – Umučení Antikrista
6. V. - Znemrtvýchvstání
7. V. – Limb
8. VI. - Nanebenevzetí – Nářek Bafometův
Diskografie
Šeď strachostánků (2020) 3 (2015) Lament (2012)
DALŠÍ INFORMACE
Vydáno: 2020 Vydavatel: Support Underground Stopáž: 60:10
16 minut šťavnatého technického thrashingu a dva covery od kapely, která má řemeslo v paži. Je v tom ta patřičná lehkost, drive i finesa, které člověk od téhle žánrové generace automaticky čeká. Jako drobný příkrm v čase thrashového hladu obstojně zasytí!
Trochu rozpačitý počin po čtyřech letech od minulého alba "The Fallen Crimson". Nedotažené, možná zbytečně stručné album stojí na pouhých náznacích síly, kterou skupina v minulosti disponovala. Ale hezké momenty s typickým rukopisem se najdou, to zase jo.
Objev na první poslech srovnatelný s Nory MEER, Dánové ISBJÖRG uchvacují podobně hravým a progresí provoněným poprockem. Ty melodie, klavír a vzletné aranže včetně sebevědomých vokálů mě napoprvé prostě dostaly do kolen. Uvidíme, zda první dojem vydrží.
Rogga Johansson nepolevuje. PAGANIZER jsou jednou z jeho hlavních kapel a samozřejmě doručují švédskou deathmetalovou klasiku. Rychlejší kousky jsou standardem bez překvapení, osvěžení naopak přinášejí ty pomalejší. Nejlepší skladba je ta úplně poslední.
SENTIENT HORROR narukovali k mrtvým do služby a v novém zaměstnání se jim daří náramně. Lásku k (převážně) švédskému death metalu nezapřou, hlavně pak k prvotnímu chrastění v režii ENTOMBED. Živelná OSDM deska s lehkou thrashovou patinou. Šlape to skvěle.
Urzovci jsou zpět a vyráží do klubů, radujme se! To by asi tak stačilo. Snad jen drobná poznámka. Minulá deska byla a je až příliš dokonalá. Nová je dokonalá poněkud méně, je pouze vynikající. Kdo by to byl čekal?
Atmosférický black metal / post-metal. Hodně odlehčená produkce plná vybrnkávaček, náladových pasáží a košatých atmosférických vsuvek. Zuby se moc necení, možná občas mléčné jedničky. Příjemný poslech, vyloženou hitovku však na "Succumb" nenajdete.