Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Spomínať v súvislosti s pražskými PERFECITIZEN experimentom a moderne naklonených grind/deathových zúrivcov ALIENATION MENTAL je v roku 2020 možno už nosením dreva do lesa. Alebo aj nie, AM boli pozoruhodným zjavom nielen na domácej extrémnej scéne. Už na prvotine „Kopferkingel“ bolo počuť, že táto kapela na to ide zľahka „inak“, prišla s technickým výbuchom úplne besniacej energie vo vysokých obrátkach. Časom do tohto základu prenikali rôzne groove a industriálne postupy, až sa skupina sama otitulovala ako „nu-machine grind“. Ťažko sa to popisuje, ale na tvorbu od prvého albumu „Ball Spouter“ až po koniec diskografie označenie sedí.
Chuť experimentovať nebola prijímaná vždy jednoznačne kladne, pre fanúšikov klasického podania grind coru či death/grindu boli „modernizujúce“ postupy neraz priveľkým sústom. Keď však z popola ALIENATION MENTAL povstali v roku 2011 PERFECITIZEN, vtedy už len v trojčlennej zostave a s iným vokalistom, rozhodli sa naďalej držať niekoľkých základných princípov: besniacej energie, frenetických temp, toho najkrutejšieho z drvenia i smrtnenia, ale technicky podaného, a popri tom chuti nebáť sa vykročiť mimo limity stanovené zvoleným žánrom.
Debut „Through“ z roku 2013 je pri všetkej svojej neortodoxnosti hlavne svojsky podaným brutálnym a technickým nárezom, prepracovaným a zároveň živelne výbušným, v ktorom maniakálne revúce i growlujúce vokály prinášajú príbehy na báze sci-fi, dystopických fantázií i ponorov do spirituality. Dva roky na to s albumom „Corten“ ukázali, že so svojou hudobnou tvárou to myslia vážne. Extrémne, ale do budúcnosti vždy aj s nejakým tým vývojom a odvahou skúsiť niečo iné, až také iné, že to chce odvážneho skladateľa a otvoreného fanúšika. Tretí album „Humanipulation“ z leta tohto roku je prirodzeným výsledkom takéhoto tvorivého procesu.
S hudbou, akú PERFECITIZEN ponúkajú, by boli na špičke extrémnej scény v hociktorej krajine, od „metalovej divočiny“ až po „metalovú veľmoc“. Tá česká vo svete urobila dieru hlavne s grind corom, kam možno pražskú v súčasnosti štvorku bez váhania zaradiť aj napriek silnému podielu technicky sofistikovaného BDM a postupov, ktoré okolo metalu často ani nešli. Novinka obsahuje osem skladieb za pol hodiny, pri ich počúvaní budete mať pocit, že ste sa v superrýchliku prehnali dobre známou divokou krajinou, ale periférnym pohľadom ako by ste v nej každú chvíľu zazreli niečo, o čom si nie ste istí, že to tam naozaj bolo.
A ak tam aj bolo, ako sa to tam ocitlo a čo to tam, dočerta, hľadalo? Každopádne, bolo to zaujímavé a treba to preskúmať bližšie. Na albume sa totiž deje vynikajúci blastujúci technicky vybrúsený a skladateľsky zaujímavý, netuctový grind/death so skvelými riffmi, strhujúcimi súbojmi harmónií i ich opakov, melódií (!) i neľútostne, nasekaných partov a brutálnych vokálov od hrdelných a výlevkových hĺbok po psychotický rev a jačanie. Potom ale príde pasáž, v ktorej sa k mikrofónu dostane hosťujúca speváčka a vynorí sa psychedelická nálada, akú si pamätáte z 80. rokov, keď ste na „Into The Pandemonium“ začuli Claudiu-Mariu Mokri.
Popri vokalistovi Honzovi sa na albume vyblázni niekoľko zboristov a ani nepátram po tom, ktorý môže za to, že pasáž „ako z grunge“ je naozaj grunge, ani po tom, kto v jednej skladbe rapuje a podobne. Po tomto už nejaké jazzové hudobné momenty ani funky nálady či pasáže, pri ktorých by si možno aj Mike Patton povedal „škoda, že som na to neprišiel sám“, neprekvapia. Hudba extrémna, divoká, zároveň však psycho a futuristická podobne ako príbeh, ktorý album v ôsmich kapitolách rozpráva. Vedecká fikcia? Dystopia? Vízia možnej budúcnosti, stvorenie dokonalého občana za pomoci manipulácií s genetikou, psychikou, informáciami, vytvárania ilúzie, s ktorou sa treba stotožniť ako s realitou? Ktovie, v každom prípade materiál na zamyslenie, vhodne dopĺňajúci odvážne a zároveň vydarené hudobné dielo.
Strhujúca extrémna smršť, ktorej nestačí „držať lajnu“ so žánrovo podobnými kolegami. PERFECITIZEN sa neboja vykročiť mimo hraníc a navyše na tejto výprave neblúdia. Pre grind core aj death metal jedna zo zásadných tohtoročných nahrávok.
Technický deatch-grind té nejvyšší jakosti. PERFECITIZEN na nové desce vytvářejí obrovský tlak, který drtí, přidávají muzikantské špeky, které mě nepřestávají bavit ani dva měsíce po vydání a navíc tu jsou v mantinelech žánru i vyložené hitová zákoutí. Mohu jen podtrhnout větu, kterou jsem o desce napsal několik týdnů zpátky: „Horký kandidát na desku roku na domácí extrémní scéně“
Faust a spol. tentokrát více přitlačili na pilu a natočili o poznání méně přátelskou desku. Více black metalu a méně zjemňujících prvků. I tak je materiál pěkně diversifikovaný, jen je méně přístupný a chybí mu ona zpěvnost, vzletnost a naléhavost.
Čistý death/doom. Špinavý, jeskynním marastem až po krk nasáklý. Ale také spíše jednoduchý, držící se jako klíště žánrových standardů bez nejmenší ochoty alespoň základně experimentovat. Co mu však nechybí, je tolik potřebná neotesanost a hrubozrnnost.
Nejvíce přístupná deska GAEREA. Portugalci sice stále preferují rychlá tempa, ale materiál zároveň různě zahlazují, kudrnatí a zjemňují. A vesele do něj integrují jeden post-metalový prvek za druhým. Black metal pro masy, nicméně velmi pěkně složený.
(Raw) blackmetalový projekt z pokojíčku se vším všudy. Tentokrát za materiálem stojí osoba pohlaví něžného. Slyším za tím trochu SATANIC WARMASTER, SARGEIST, ORDER OF NOSFERAT a nebo také WINTER LANTERN. Jednoduchá, leč dobře poslouchatelná deska.
Debutové album hardcore kapely, která je složena ze členů ve svém žánru vyhlášených švédských skupin OUTLAST a VICTIMS. Dvacet minut nekompromisního nátěru brousícího až do oblasti crustu.
Koncepčný album, zaujímaví hostia (Ian Anderson z JETHRO TULL, Joey Tempest z... EUROPE?!), návrat growlingu(!), orchester, hammondy, moogy a mellotron, obal od Travisa Smitha a veľa paragrafov. Čo sa môže pokaziť? Podľa prvých posluchov sa zdá, že nič!