Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Názov tejto bieloruskej entity som prepisoval na etapy, vysloviť som sa ho ani nepokúšal, ktovie, či tak niekedy urobili aspoň tí, čo sa za ním skrývajú. Megazhluk písmen a slabík je autorským zloženým slovom stvoreným z latinských, staroegyptských, akkadských a sumerských pojmov z chaosatanistickej tradície. V celosti odkrýva meno antiuniverza, rozdelené na fragmenty vytvára magické zaklínadlo beztvarých Pánov prvotnej Temnoty. (To nie je z mojej hlavy, ide o oficiálne „rozkódovanie“ tohto názvu.)
Kapely s takýmito pračudesnými „kilometrovými“ pomenovaniami za normálnych okolností ignorujem rovnako ako tie s logom, ktoré má vo vygrcanom guláši ukrývať niekoľkoslovný názov, v existenciu ktorého musíte skôr veriť než ho tam vidieť. Pravidelne to bývajú bezobsažné blbosti z kategórie „záchod hudobného extrému“. Ignorovať túto skupinu by však bola chyba, pod skráteným „civilným“ názvom EXIMPERITUS sa totiž ukrýva hodnotný kus metalového extrému. Stačí sa pozrieť, u akého vydavateľstva posiela do sveta svoj druhý album. Willowtip Records sa orientujú na technicky sofistikovaný metal, tak extrémny, prevažne brutálny death, s odbočkami do blacku alebo grindu, ako aj na progresívne inštrumentálne záležitosti.
Povedzme od DEVANGELIC, DEFEATED SANITY, MALIGNANCY cez našich CEREMONY OF SILENCE až po BEHOLD THE ARCTOPUS. Nemajú problém vydať kapelu z „malej scény“, ak ich zaujme, a nie je tu handicapom ani to, že je jej hudba v rámci žánru zvláštna, „divná“, ulietavajúca do rôznych sfér. Pokiaľ ide o toto, EXIMPERITUS sú z Bieloruska s kvalitnou (B)DM scénou, ktorá však stále existuje hlavne pre znalcov. Ich zostava je v podstate neznáma a mystické, okultné texty naplnené aj víziami smrti a skazy píšu latinkou v akejsi archaickej bieloruštine, kde názvy skladieb na debutovom albume vyzerajú napríklad takto: „Transhręsiunaje ušęście Ęn-miendurana skroź pramianistuju dęĺtu Wialikaha Architęktara Al-Sadirah minujučy modusy času Ankh-f-n-Khonsu, niewiadomaha wartaunika wuzłou Maa-Atef-F, da abicieli Adąda...“. (Ešte stále vám názvy skladieb na „Nespithe“ od DEMILICH pripadajú dlhé?) To je už slušná dávka podivnosti na to, aby vydavateľ zvažoval, či do toho ide.
Tri zahalené figúry však hrajú veľmi dobrý, kvalitný a zaujímavý technický death metal. S pokojným svedomím môžem odporučiť všetko od prvého albumu, najneskôr tam sa stretávame s unikátnym prístupom k žánru. EXIMPERITUS hrajú brutálne, technicky, komplexne a neboja sa experimentovať. Na debute, ktorý je vcelku extrémnym tech-nárezom, nabitým atmosférou aj psycho náladami, sa stretáva explozívna zničujúca energia dávnych božstiev ako u NILE, divoká éterickosť a nepozemskosť LYKATHEA AFLAME, technickosť GORGUTS a narkotické náklepové tranzy DRIPPING. Mystická atmosféra nie je nikde vykontrastovaná živočíšnym slamovým masakrovaním, to by tu bolo nepatričné, hlboké vokály sa nesú skôr nad kataklyzmickým vírom technických náklepov, v ktorých prskajú, syčia a klokocú psychedelické či „kozmické“ melódie. To všetko sa deje v skladbách s klasickým metalovým „pesničkovým“ rozsahom.
Na ten viac-menej rezignuje novinka so striedmym názvom „Šahrartu“ (znie to dávnoveko blízkovýchodne) a šiestimi jednoslovne pomenovanými kompozíciami. Tri z nich majú „klasickú“ dĺžku, ten zvyšok od necelých siedmich minút až po vyše desaťminútový epický psychedelický „kolos“ s názvom „Inquirad“. Hudobne je tu oproti debutu určitý posun. Tam išlo o svojrázny technický BDM, tu už to na mnohých miestach až taký extrém nie je. Oveľa väčší priestor dostala atmosféra, budovaná neraz vyslovene nemetalovo – záverečná skladba je vlastne inštrumentálnou zvukovou kolážou, pri ktorej si na kov smrti ani nespomeniete. Už spomínaná „Inquirad“ je takisto zmesou vysoko vypracovaného death metalu a orchestrácií s nádychom kozmu či démonických tajomstiev. Titulná a zároveň úvodná vec je inštrumentálkou na báze deathmetalových melódií, harmónií, nálad, a na ozajstné drvenie dôjde konečne v druhej skladbe.
Tam exploduje kov smrti, na jednej strane zúrivo náklepový, na strane druhej mysticky klenutý, rozliehajúci sa v priestore, s drviacimi a agresívnymi tempami, pôsobivo rezavými gitarami a hlbokými growlami, ktoré vo voľnejších pasážach vystrieda zastretý revo-škrek a šepot. Na „Šahrartu“ je na kostru z veľmi nekompromisného, kompozične i hudobnícky vyspelého death metalu nabalená svalovina zvláštnych tajomných atmosfér, melodické pomalšie party znejú dôrazne, majestátne a dunivo a celok dopĺňa veľa vyhrávok a sólovania. Aktuálna tvorba EXIMPERITUS má svojimi náladami inšpirovanými mágiou a démonickosťou pradávneho Blízkeho východu blízko k takým hľadačom nových receptov v taviacom kotle smrti ako MITHRAS alebo SARPANITUM, čo pri ponechaní si staršej divokosti ukazuje skupinu s veľkým potenciálom.
Bieloruská deathmetalová „záhada“ sa hlási s originálnym materiálom, syntézou sofistikovanosti, atmosféry i démonickosti. Podľa názvu kapely by ste tipovali úlet, ale nie, je to skôr pomerne veľká vec, ktorú na jeden raz nevstrebete.
Už poněkolikáté zní otázka stejně: Zničil Einar Solberg další desku jinak velice talentované kapely? Odpověď zní: Zase to zvládl. Jeho hlasový projev je jak chilli. Koření. Měl by se používat citem. Když se tam toho najebe hodně, nedá se to žrát.
Hele, Blake Judd ještě žije. Enfant terrible (ale současně i schopný skladatel) US blacku je (znovu) zpět a tentokráte doručuje tradičněji pojatou kolekci. Šlape mu to dobře, tělo už má sice životem zhuntované, mysl však zůstává stále čerstvá.
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Bilanční a v rámci možností i moderní album zároveň. Typičtí BODY COUNT místy výrazně oživení působením hostů. Album sotva překvapí něčím neotřelým, ale dá se mu odolávat jen do prvního výkřiku "madafaká". Pak už je to zase všechno zpátky v 90's.
Faust a spol. tentokrát více přitlačili na pilu a natočili o poznání méně přátelskou desku. Více black metalu a méně zjemňujících prvků. I tak je materiál pěkně diversifikovaný, jen je méně přístupný a chybí mu ona zpěvnost, vzletnost a naléhavost.
Čistý death/doom. Špinavý, jeskynním marastem až po krk nasáklý. Ale také spíše jednoduchý, držící se jako klíště žánrových standardů bez nejmenší ochoty alespoň základně experimentovat. Co mu však nechybí, je tolik potřebná neotesanost a hrubozrnnost.
Nejvíce přístupná deska GAEREA. Portugalci sice stále preferují rychlá tempa, ale materiál zároveň různě zahlazují, kudrnatí a zjemňují. A vesele do něj integrují jeden post-metalový prvek za druhým. Black metal pro masy, nicméně velmi pěkně složený.