(*trupáreň je ľudovo márnica) Na prelome jari a leta vyšlo a vyjde množstvo nahrávok aj vo sférach extrémne metalových. Povyberal som niekoľko takých, ktoré spája príslušnosť k žánru deathmetalovému prinajmenšom z väčšej časti. Bude to pestré, na záver jedna grindová kuriozita a bonusová sekcia je pre tých, čo to chcú v prvom rade brutal.

GRAVE MIASMA – Abyss Of Wrathful Deities (2021, Dark Descent Records, 52:49)

Pod týmto menom funguje od roku 2006 v Londýne pekelná a záhrobná entita, od ktorej som nejaké skladby určite počul v čase vydania jej prvého albumu „Odori Sepulcrorum“ (2013). Nejako extra ma nezaujali, myslím, že boli v duchu toho prehnitého plesnivého death/doom metalu v štýle FUNEBRARUM, CRUCIAMENTUM (s ktorými mali GM spoločného bubeníka) a podobne, ktorého keď mám priveľký prísun, začne mi pripadať na jedno kopyto. Už nejakú dobu však patrí medzi aktuálne trendy UG extrémneho metalu a zdá sa, že ešte tu pobudne, u českých susedov sa napr. o slovo hlásia (a aj ho dostávajú) SNĚŤ či MŮRA.

GRAVE MIASMA majú okrem spomínaného na konte tri EP, demo z minulého roku a od 14. mája dlhohrajúcu dvojku u amerických Dark Descent Records, ktorým nie je cudzie nič, čo je v death, black a doom metale naozaj temné, nesväté a ctiace korene spred troch dekád a aj staršie. Ak chcete, svätyňa 90-kového peklu prepadnuvšieho kovu smrti, čo je presne žáner, aký D (bicie, perkusie), Y (vokály, gitary, saaz, sitar) a T (gitary, basgitara) na „Abyss Of Wrathful Deities“ ponúkajú. Celkom šikovne tu striedajú dosť besniaci nárez death/blackmetalového založenia s efektom zúrenia kdesi v chladných a desivých katakombách, hulvátsku, neotesanú výbušnosť AUTOPSY a záhrobnosť doom metalu tej neromantickej sorty. Prím tu hrajú harmónie, schopné za správnej nálady vyvolať zimomriavky, a víriace či kvíliace gitary, v sólach neraz akoby odtrhnuté z reťaze. V typickom infernálne nahalovanom zvuku reve vokál na pomedzí smrtiaceho a čierneho kovu, exotické nástroje si nejako veľa priestoru neuzurpujú. V 90. rokoch by ma takáto divoká a zároveň silne „zloatmosférická“ nahrávka zostrelila slušne, dnes už až tak nie, ale stále je to solídny materiál.

6,5/10

https://www.metal-archives.com/bands/Grave_Miasma/3540290097

https://gravemiasma.co.uk/release/

https://gravemiasma.bandcamp.com/

CATHEXIS – Untethered Abyss (2021, Willowtip Records, 31:40)

Partia z texaského Austinu sa dala dokopy v roku 2011, dva roky nato poslala do sveta v rozstupe desiatich mesiacov hneď dva albumy a pre fanúšikov technického death metalu by mohol byť zaujímavý prinajmenšom ten druhý, „Pillar Of Waste“, kde veľmi nadšená recenzia ponúka paralely k SUFFOCATION, GORGUTS a čílskym DETHRONER. Nasledovalo demo v roku 2017 a na tretí dlhohrajúci kus príde čas až 25. júna. „Untethered Abyss“ ide von pod Willowtip Records, milovníci kovu smrti „nie úplne podľa šablóny“ môžu teda zbystriť pozornosť.

Oscar Martinez (basgitara), Felix Garza III (bicie), Samuel Kang a Chris Hillam (gitary) a vokalista Ian Bishop vyrukovali s ôsmimi kompozíciami, ktoré v časoch rozmáhajúcich sa minutáží 7+ potešia v prvom rade príčetnými časovými rozpätiami od 2:58 po 5:45. To im úplne stačí na to, aby do každej skladby nasypali kopu pasáží so striedaním priamočiarych a polámaných. Zároveň to nehrajú na rekordný počet tónov za minútu, s neraz voľnou hrou akordov naopak dosahujú aj zaujímavé disharmonické efekty. V úderných pasážach sa CATHEXIS zľahka otierajú o BDM, čomu napomáha aj hlboký growling, ktorý je pri tom všetkom precízne nafrázovaný a zrozumiteľný. Skupina sa vyhráva aj s technikou, ktorú ale neženie na hranu – naozaj tu nemám pocit samoúčelnej predvádzačky – a temnou, ponurou atmosférou. V náklepoch celkom apokalyptickou, miestami v duchu 90-kových CRYPTOPSY, v pomalších, majestátnych momentoch ožije ešte aj duch MORBID ANGEL z prvých albumov. Zvuk je čistý, ale plný, nahrávka je priestorová a to, že materiál potrebuje čas na vstrebanie, mu síce hrozí tým, že nie každý s ním bude mať trpezlivosť, na druhej strane ho ten, kto ju mať bude, ocení vysoko.

7,5/10

https://www.metal-archives.com/bands/Cathexis/3540360378

https://cathexistx.bandcamp.com/

NOCTAMBULIST – The Barren Form (2021, Willowtip Records, 43:38)

Z coloradského Denveru sa hlási štvorica, ktorá od založenia v roku 2016 stihla singel (2017) a dva albumy. „The Barren Form vychádza“ 30. júna u Willowtip, opäť teda budete mať dočinenia s produkciou prekračujúcou hranice klasických extrémnych metalových žánrov. NOCTAMBULIST hrajú death metal s výrazným podielom blacku a aktuálnych šesť skladieb stvorili R.H. (basgitara), Michael Nolan (bicie), Andreas Tee (gitary, ambiencie) a Sean McConell (vokály). Bubeník pôsobí takisto v brutal deathmetalových CORDYCEPS, tento žáner hrával aj v SKINNED (mali sme tu recenziu, dobrý matroš), bývalé angažmány ostatných sú skôr lokálnejšieho charakteru, ale pomerne často sa tiež točili okolo BDM.

NOCTAMBULIST sú o niečom inom, v zásade ide tiež o dosť extrémnu záležitosť, akurát že o výrazne viac budujúcu na atmosférach, disharmóniách a disonanciách. S výnimkou úvodu majú skladby od 6:31 do 11:23, čo znamená, že úplne tradične vystavané tieto kompozície nie sú. Veľakrát mám pocit, ako keby ich niekto polámal a potom voľne poskladal naspäť, dosť sa hrajú s kontrastmi besniacich klepačiek, miestami pripomínajúcich chvíle, keď sa CEPHALIC CARNAGE hrali s black metalom, a pomalých disharmonických partov, v ktorých sa nad zvláštnymi atmosférami nesie rev vokalistu. Občasné skoro industriálne či zhubne ponuré nálady pripomenú aj PITCH SHIFTER s metalovejšími, živšími gitarami, alebo MINDROT v prípade, že by kalifornskí death/doomoví experimentátori otočili kormidlo viac k black a death metalu a výbušným „rozbitým“ nakladačkám. Tento svojský, na počúvanie miestami celkom náročný death/black/atmo metal je prekladaný ambienciami, neraz dosť pôsobivými, a melodickými momentmi, v ktorých sa vám tlačí do klávesnice pojem „post-čokoľvek“. Určite je to zaujímavé, explozívne, mimo vyjazdených koľají, ľudia zameraní na technické a skladateľské orgie či experimenty budú mať hody, ja s k tejto nahrávke zase až tak často vracať zrejme nebudem.

6/10

https://www.metal-archives.com/bands/Noctambulist/3540449572

https://noctambulist1.bandcamp.com/

KILLING ADDICTION – Mind Of a New God (2021, Xtreem Music, 35:55)

Floridské močiare tiež zvyknú vydávať nejaké tie múmie, mali ste niekedy tú česť s KILING ADDICTION? Lebo ja si ich prinajmenšom nepamätám, asi som nepočul ani ich debutový album z roku 1993. Hrali v rokoch 1988 – 1998 a od roku 2006 to vo floridskom Ocala rozbehli opäť. Prvého júna vydávajú druhý kus s názvom „Mind Of A New God“, ktorý dala dokopy zostava Patrick Bailey (basa, vokály), Chris Wicklein (gitary), Chris York (bicie) – všetci pamätajú prvú etapu existencie kapely – a s druhou gitarou zostavu doplnil 27-ročný mladík Devon McDonough.

Deväťskladbová kolekcia ide von u španielskych Xtreem Music, zameraných na hlavne klasickejšie podaný, v podstate staroškolský death metal, ostrý black metal a bandy na pomedzí týchto žánrov. KILLING ADDICTION sú v tomto smere jedným z ďalších „strojov času“ prenášajúcich nás blízko k úsvitu deathmetalového veku, niekam medzi roky 1990 – 1994. Riffy z „DM šlabikára“, niektoré vyslovene jednoduché – KA nie sú kapelou, ktorá chce veci technicky hrotiť – a mnohé čerpajú ešte z thrash metalu, hudba je priamočiara a dosť energická i nadupaná. Rýchlejšie tempá prejdú aj do klepačiek, v stredných a pomalších momentoch skupina dôrazne mašíruje a drví. Typické kvílivé a hvízdavé sóla zo starých čias, vokál prevažne v dvoch polohách, štandardných pre kov smrti spred tridsiatich rokov. Celé je to také, ako keby sa hudobníci prebrali z hibernácie, do ktorej upadli v roku 1994, a nahrali presne to, čo mali vtedy zložené. O ničom viac ich death metal nie je, hádam texty na témy z oblasti filozofie, náboženstva a spoločnosti ich robia rozlíšiteľnejšími od väčšiny hlavne vtedajších žánrových kolegov. Na solídny, autentický OSDM to stačí, ak chcete viac, tak skúste skôr niekde inde.

6/10

https://www.metal-archives.com/bands/Killing_Addiction/1957

https://killingaddiction.bandcamp.com/music

ADARRAK – Ex Oriente Lux (2021, Satanath Records, 37:57)

Medzinárodná metalová kapela so základňou v Singapure. To je cca všetko, čo sa o ADARRAK dozviete, keď prešacujete internety. Píše sa tiež, že ide o nový spolok, to by mohlo byť, ani metalová encyklopédia o nich nevie. Snáď to dlho nepotrvá, album „Ex Oriente Lux“ je rozhodne viac metal než vysoký počet archivovaných vecí, pri ktorých si hovoríte „táto mrdka tu čo robí?“ Singapurská trojka hrá metal skôr tvrdého razenia, neraz koketujúceho s extrémom, na druhej strane je materiál na osemskladbovom kotúči vskutku variabilný.

Niekedy až tak, že s tým mám tak trochu problém. Hudobníci sú to rozhodne talentovaní, so slušnými nápadmi a produkčne je album vymaznaný. V rámci hudobnej inšpirácie svieti svetlo z východu na náklepový, progresívny i melodický death metal, thrash, groove a progresívny metal, metalcore a hádam aj gotický metal/rock. ADARRAK sú fajn v momentoch, keď to brúsia trochu ako povedzme THERION na „Beyond Sanctorum“, inde zase až death/blackovo, ide im aj „ľudový“ melodeath ako od AMON AMARTH, deathmetalové vokály majú fajn a viacero typov od hlbokého po „lindbergovský“. Technicky sú namakaní, ich hudbe nechýba atmosféra, temperament a energia. Zmätok môžu vyvolať tým, že v niektorých momentoch majú zrazu bližšie napríklad ku KILLSWITCH ENGAGE, inde sa náhle vynorí melanchólia ako od HIM. Ak by ste od nich počuli len vybraný úsek, mohli by ste si pre zmenu myslieť, že máte dočinenia so sviežou prog/thrashovicou, ale pustiť vám niečo o niekoľko minút neskôr, poviete si „hm, grunge/metal?“, prípadne sa pred vami vynorí rockovo uvoľnenejšia tvár PARADISE LOST. Je to v podstate fajn nahrávka, určite nenudí, vychutnáte si filigránske a zároveň funkčné hranie. Nemusia vám sadnúť melodické spevy a tiež pocit, že kapela ukazuje „toto všetko nás baví a ešte to vieme aj vymyslieť“, ale vlastne ADARRAK v ich odvahe nebáť sa prekračovať hranice držím palce. (Marty Friedman si ich veľmi pochvaľuje.)

7/10

https://www.instagram.com/adarrakband/

https://www.facebook.com/adarrakband

UNFATHOMABLE RUINATION – Decennium Ruinae (2021, Willowtip Records, 20:01)

Britská deathmetalová scéna prinajmenšom poslednú dekádu nakladá veľmi solídne, dalo by sa aj povedať, že po prvom vrchole v rokoch 1990 – 96 tu možno hovoriť o novom rozkvete kovu smrti v ešte extrémnejšom podaní než o generáciu skôr. Londýnski UNFATHOMABLE RUINATION do svetovej prvej ligy vykročili prakticky už debutovým albumom spred deviatich rokov, odvtedy pozíciu zaklincovali ďalšími dvoma plus divokými koncertmi a od 28. mája je na svete štvorskladbové EP „Decennium Ruinae“. Stvorila ho zostava Doug Anderson (bicie), Daniel Herrera (gitary), Rosario Piazza (gitary), Ben Wright (vokály) a Jake Law (basgitara) a o dvadsaťminútovú nahrávku sa postarali Willowtip.

Anglická päťka ponúka technický brutálny death metal, v ktorom je všetko. V podstate krutý priamočiary náter, postavený z dostatočne veľkej časti na zničujúcich náklepoch, zároveň však veľmi, až do dokonalosti vyvážene variabilný, tempovo pestrý – v stredných a voľnejších momentoch UR valcujú rovnako dôrazne – a so skvelým skladateľským i hráčskym umením. Mnoho vyhrávok a dokonca aj atmosférických partov a melodických inštrumentálnych úsekov, takto akosi vyzerá do veľkého extrému dotiahnutý odkaz tvorcov sofistikovaného klasického death metalu a k tomu brutálnych záležitostí ako SUFFOCATION, BROKEN HOPE (vrátane zdravého groove) a možno aj kalifornských krvavých božstiev. Strhujúce BDM besnenie korunuje skvelý zverský grúliaci a kloktajúci Wrightov vokál a to na poriadny death metal úplne stačí. Bez slamu, coru, a nikto sem neťahá ani kadejaké disonancie a disharmónie, ktorých je už toľko, že začínajú nudiť naprieč niekoľkými extrémnymi žánrami. EP sa mi bodovať nechce, ale ak takto dopadne aj veľký album, na deviatku to vidím dosť reálne.

https://www.metal-archives.com/bands/Unfathomable_Ruination/3540315635

https://unfathomableruination.bandcamp.com/

ANIMAL SCHOOLBUS – Going To Grammy’s House (2021, Lawnmoverjetpack Records, 17:54)

Na záver uberieme na vážnosti a dáme si niečo zo žánru „robíme vtákoviny v rámci extrémnej hudby“. Už sme tu mali death metal, v ktorom „spieval“ pitbull, ďalší podobný s papagájom (nie že by sa mi čokoľvek z toho chcelo počúvať) a legendárny je poľský hnedoblack, v ktorom vokalista kikiríkal. (Ok, tam to bolo skôr „išlo nám o zlo a mali ste sa nás báť, no akosi...“.) Potom dvaja bratia tuším z Kanady, ktorých grindu svojím vokálom dodáva(la) grády ich mama, taká pani zrelého veku, ale chlapci ju v detstve iste radšej poslúchli ešte predtým, než spustila.

V connecticutských ANIMAL SCHOOLBUS hrnie prekvapivo solídny, staroškolsky bordelujúci grind multiinštrumentálny tatko Charlie Sad Eyes (CRAWL BELOW) so svojou dcérkou Princess Beast. Dvadsaťskladbové CD obsahuje niekoľko nahrávok, prvá je z čias, keď vokalistka mala dva roky, najnovší materiál nakričala a navrieskala ako deväťročná. Má to byť „pre fanúšikov raných CARCASS, NAPALM DEATH, BOLT THROWER a Taylor Swift, ktorí píšu zubnou pastou na zrkadlo v kúpeľni a pastelkami na okno“. Netuším, či chodia aj na koncerty AS, každopádne kapela naživo hráva, čoho dôkazom sú záverečné kúsky na CD. Skladby majú väčšinou okolo minúty a menej, zmestia sa do nich aj zaujímavé nápady, skrátka na grind, ktorý sa čo do tém venuje situáciám z detského života, sa s tým tvorca celkom vyhral. Dieťatko si nazvučil tak, že dosť často znie ako rozzúrený diabol tasmánsky alebo vážne naštvaná bábika z hororu. Ako ktosi zhodnotil, „je skvelé, keď sa rodičia a deti takto nadšene venujú spoločným záľubám“.

https://animalschoolbus.bandcamp.com/album/going-to-grammys-house-2021-remix

Bonus:
Tri tipy na záver, odložím si to sem možno kvôli koncoročnému rebríčku

„Ashes Of Dead Worlds“ (2021, Comatose Music), debutový album pôvodne čílskych, dnes austrálsko-čílsko-amerických IN ASYMMETRY je objav ako sa patrí. Nedajte sa zmiasť tým, že IA sú na Archívoch uvedení ako technický death a že to teda nebude dosť brutálne, toto je síce technický, ale apokalyptický BDM vír na spôsob starších temnotou a zúrivosťou burácajúcich DEEDS OF FLESH. Nie náhodou je za bicími Darren Cesca.

Svätyňou toho najbarbarskejšieho BDM je washingtonské vydavateľstvo New Standard Elite, ktoré ide v tradícii United Guttural (v 90. rokoch kult) alebo Unmatched Brutality. V marci tam vyšiel debut „Where Silence Reigns“ rusko-bieloruských DISPERSED. Sergej Ľjach a Aleksandr Vorožcov z RELICS OF HUMANITY, na gitarách istý Ruslan, ktorý síce vyzerá ako stránka dosiaľ nepopísaná, ale na albume sa stretáva barbarská živelnosť a surovosť kolumbijskej scény s krvavou, ale technicky podanou krutosťou DISGORGE.

U NSE dnešný výber aj ukončíme – MESHUMje jednočlenné teleso z Ankary. Už od CENOTAPH vieme, že v Turecku brutálny death vedia a nemusí ísť ani o jednu z početných kapiel, v ktorých je angažovaná kultová figúra tamojšej scény Batu Çetin. Mal česť aj s Erkinom Özturkom, ktorý istý čas v CENOTAPH hral a má za sebou tiež pôsobenie v DECIMATION. Debutový album „Enigmatic Existential Essence“ vyšiel v apríli a prináša 13 kusov nekompromisne brutálneho kovu smrti s ponurou atmosférou a náložou zľahka v štýle BRODEQUIN, DISGORGE a s trochou slamu.