Redakčný skeptik Darkmoor sa vo svojom nedávnom shoute na týchto stránkach oprávnene zamýšľal nad tým, či sa už model dánskych refrénových čarodejníkov VOLA neopočúval. Úplne rozumiem, kam tým smeruje, ale musím mu samozrejme protirečiť. Môžu totiž niekedy (akokoľvek kritického a uhundraného poslucháča) zunovať krásne melódie, keď sú navyše sofistikovane kombinované s precízne hranou tvrdou gitarovou hudbou? To sotva, priatelia, to sotva.
Novinka machrov z Kodane ide presne v intenciách, ktoré predpovedal náš verný šéfredaktor Dalas v recenzii k predchádzajúcej radovke „Applause Of A Distant Crowd“ – odvážne seversky vpred k jasotu čoraz širších davov a mainstreamového publika.

VOLA tu prebrusujú extrémy vo svojom hudobnom výraze. Gitary sú tvrdšie a ťažšie ako minule, refrény vzletnejšie, silnejšie, majestátnejšie. Ak sa nebojíte popovej hudby v najlepších tradíciách 80. rokov, na tejto adrese si prídete na svoje. Tu sa nakladá negýčová melodická nádhera plnými naberačkami, tu sa dejú veľké veci. Ba čo viac, popri funkčnej elektronike v hudbe VOLA naozaj stále hrajú prím riadne osolené (djentové?) gitarové riffy. Odkaz MESHUGGAH, Devina Townsenda či SOILWORK stále živý, len v tej chytľavosti a popovej prístupnosti idú Dáni ešte o riadny krok ďalej, miestami až na hranu.

Trochu zarazí dramaturgia albumu; prvé štyri skladby idú presne v takom istom poradí, v akom boli zverejňované ako single a ako sme ich mohli počúvať v priebehu dlhých mesiacov čakania na celú novú štúdiovku. Celkom zákonite tak prichádza k zvláštnemu pocitu, že tie ďalšie songy tak nejako kvalitatívne zaostávajú – ten je umocnený ešte aj faktom, že piata v poradí je upokojujúca záležitosť „Freak“, ktorá tak vytvára zvláštnu medzeru na pomyselných koľajniciach atmosféry celej nahrávky. Vlak spomalí a poriadne sa už nerozbehne až do konca celého diania, hoci nás ešte čakajú podarené kúsky ako „Napalm“ či „Stone Leader Falling Down“.

Na koncertoch bude fungovať predovšetkým úvodná paráda „Straight Lines“ - to je petelica váhovej kategórie neprekonateľnej hymny „Stray The Skies“ z debutového albumu či úžasných „We Are Thin Air“ alebo „Alien Shivers“ z druhej dlhohrajúcej štúdiovky. Ak chcete vedieť, ako znejú VOLA súčasnosti a zrejme aj budúcnosti, odpoveď sa skrýva v ďalšej singlovej záležitosti „These Black Claws“. Rovnako elegantne, ako Dáni zvládajú vtieravé a neodolateľné popové melódie, tak zvládajú aj rapové vsuvky. Toto je proste partia inteligentných muzikantov s citom pre vkusné aranžmány.

Až sa tomu nechce veriť, že som kedysi pred rokmi zažil viedenskú zastávku koncertného turné, na ktorom si VOLA zahrali spolu s islandskými sympaťákmi AGENT FRESCO a hlavnými hviezdami večera boli švédski králi melancholickej temnoty KATATONIA. Také niečo by sa veru mohlo čím skôr zopakovať. Alebo aspoň plánovaný koncert VOLA na festivale Brutal Assault. To by bolo leto ako sa sluší a patrí.

Ak sa dohodneme, že to najťažšie je vymyslieť a zahrať naozaj dobrú pesničku a že pesničky sú vždy viac ako skladby, VOLA sú v prostredí našej obľúbenej hudby ojedinelým zjavom. Napadá mi dokonca kacírska myšlienka, že keby Dáni vydali svoju novinku „Witness“ ako čisto elektronickú hudbu, bez gitár, aj tak by kopala rite široko ďaleko. A rovnako by to dopadlo, keby ich hrali len tak polotučne, bez elektriky, unplugged. Sú to proste frajeri a práve vydali jeden z najdôležitejších, skrz-naskrz liečivých soundtrackov pre rok 2021.