Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Päť rokov potom, čo zabili boha, sa sušickí rúhači vracajú s novým dlhohrajúcim albumom. Je to ich tretia nahrávka pod krídlami Magic Disk Musick, opäť vo fešnom digipacku. Zmeny v zostave stále žiadne, MORTIFILIA celých obdivuhodných dvadsaťtri rokov fungujú s tými istými členmi, gitarista Petr naživo účinkoval aj v AVENGER (ktorí medzičasom transmutovali na BOHEMYST), jeho kolega Franta to už desiaty rok ťahá aj s uznávanými veteránmi sofistikovane podávaného thrash metalu ASMODEUS.
V minulej recenzii som zhrnul svoje dovtedajšie dojmy z tvorby šumavských deathmetalistov, môžem teda rovno priblížiť deväť skladieb, ktoré svižne prehrmia za tridsaťtri minút a nejaké drobné. Skôr kratšia stopáž materiál zhutnila, akoby bol dôraz položený na podstatu, ale pritom sa stále nájde dosť priestoru na nadstavbu v podobe atmosféry a skladateľských nápadov. Tie neohúria novátorstvom, skôr tým, ako prirodzene a nenásilne zapadnú do pravoverného death metalu, ktorému korene v 90. rokoch neodškriepi nikto. V podstate ich ctí aj kvalitný zvuk zo štúdia Hellsound.
Ten by docenila aj nejedna skupina záverečnej generácie švédskeho melodického kovu smrti 90. rokov, kam by MORTIFILIA zapadli bez nejakých problémov a navyše konštatujem, že bez ohľadu na prinajmenšom podvedome priznanú inšpiráciu sa im podarilo nájsť príjemnú dávku vlastného výrazu, podľa ktorej ich spoznáte. Využívanie dvoch šťavnatých „chraplákov“, gitarová hra, harmónie, práca s náladami, skrátka, nejakú kapelu „odtiaľ zhora“ vám to pripomínať môže, ale budete cítiť, že hrá niečo iné a nepočujete to prvýkrát. V ich hudbe sa starý dobrý severský chlad delí o priestor s temperamentom a náladovosťou, je tu veľa celkom strhujúcich harmónií a pokiaľ ide o melodiku, má svoje skoro až do seba zahľadené momenty, vie však zaburácať až tak, že by dokázala zachrániť tie albumy AMON AMARTH, ktoré už vážne trpia syndrómom „chlapi v robote plnia záväzok voči vydavateľstvu“.
„The Great Inferno“ prináša ostrý, niekedy priam rozhnevaný melodeath, ktorý je sympaticky hravý, nebojí sa ani vsuvky so ženským vokálom či zborovým spevom, a vyvrcholením je záverečná chuťovka/orgia/úlet „Gory End Of The Glory Road“, ktorá nás vo finále vrhne do čias sedemdesiatkového hard aj art rocku, niekam medzi FOCUS a DEEP PURPLE. Znie to dobre, skoro by som povedal, že takúto poctu klasikom si cením viac než nejakú ďalšiu DM verziu „Doctor, Doctor“ od UFO či podobnú vec, ktorou rôzni synovia smrti niekedy svetu dokazujú „nie sme pitomci, poznáme aj klasikov“. Texty z pera známeho hudobného publicistu Jana Petrička sú inšpirované Dantem Alighierim, rámcovo ide o „prerozprávanie“ jeho Pekla. České verzie bez pripomienok, ale pri čítaní anglických som mal často pocit „toto by niekto s EN ako rodným jazykom napísal inak“. Odhliadnuc od tohto sa MORTIFILIA opäť o kúsok posunuli a fanúšikovia melodickej podoby žánru by „Peklu“ mali dať šancu.
Solídne nadpriemerné hodnotenie si tento melodický death metal zo šumavských hmiel zaslúži za kompaktnosť a nápaditosť bez toho, aby sa o to druhé snažil kŕčovito.
1. The Great Inferno/Man in the Garden of Fire
2. The Call of Lust
3. Il Gran Vermo
4. Underneath Their Feet
5. On the River of Pain
6. Wolves at the Door
7. The Head of Medusa
8. All the Worships of Demons
9. Gory End of the Glory Road
Hodně netradiční černý kov, který do sebe přirozenou cestou nasává prvky mathmetalu a dalších progresivnějších stylů bez toho, aby uhnul v oddanosti kořenů. Po celou dobu instrumentálně zajímavé a emocionálně intenzivní.
Pokud jste přejedeni HAMMERFALL nebo jich stále nemáte dost, jsou tu TWINS CREW. Kdybych nikdy neslyšel nic podobného, asi bych to velebil. Má to šťávu, dynamiku a slušné refrény. Přestože je švédský power/heavy už dost vybraný rybník, tenhle kapr ujde.
Máte-li rádi naléhavý zpěv Cristera Olssona, procítěné severské riffové preludování a nevadí vám ani švédština, na novém albu EREB ALTOR si jistě najdete to své. Na žádné slavobrány to není, ale i poctivé bušení do kovadliny má kolikrát něco do sebe.
Pořád je všechno v pořádku a americká super grupa jede v kolejích poklidného progrocku. I tentokrát se najdou příjemná místa, celkově mám ale pocit, že docházejí silnější melodické nápady. Snad to bude jen takový ten oddech před něčím větším. Doufejme.
Pojďme si zase užít trochu pravého DM chrastění. MACERATION splňují žánrové atributy na potřebných 100% a doručují desku, ze které budou nadšeni zejména příznivci DISMEMBER nebo GRAVE (ale i BOLT THROWER). Zvuk je tučný, hluboký a deska nepostrádá tlak.
AC/DC war metalu a jejich nová deska. Výrazně podobná těm předchozím. Příznivci REVENGE dostanou klasicky zvrhlý a maximálně agresivní klepec. Tak jako vždycky. A tentokrát rovnou přes 40 minut. No, mě to stačilo dvakrát, potřetí do toho už asi nejdu.
Tak je to konečně venku! Pohrobci geniální tech/death entity SPAWN OF POSSESSION jsou zpět v centru dění. V kůži RETROMORPHOSIS působí robustněji a špinavěji, nicméně i tak je dokážete neomylně identifikovat hned po prvním riffu. Epické zmrtvýchvstání.