Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Švajčiarske trio AARA bolo pre mňa zjavením na modernej scéne melodického blacku, kde by už človek nejaké prekvapenia neočakával. Prvý diel trilógie „Triade I: Eos“ ma napriek tomu presvedčil o opaku. Paradoxne to nebolo na prvé počutie, aj keď materiál stavajúci na výraznej melodike sa môže javiť ako povrchný a prvoplánový. Našťastie, tak ako u väčšiny kvalitných nahrávok sa tu dejú veci v hlbších vrstvách, ktorými sa treba prehrýzť. Ak k tomu prirátame zaujímavý vizuál a štylizáciu inšpirovanú gotickým románom „Melmoth Trilogy“, prísľub kvality začína byť zjavný.
V prípade „Triade II: Hemera“ AARA logicky nadväzujú na prvý diel a kráčaju po ceste produkcie postavenej na rytmike blízkej hyperblastu a tremolo melodických riffoch, teda nič čo by v takomto popise búralo mantinely žánru, skôr naopak. Toto by bol veľmi jednorozmerný pohľad na nahrávku, ktorej komplexita je pri pozornom posluchu úplne inde. Výborná produkcia a dokonalý zvuk vás pozvú pri viacnásobnom posluchu do netušených rozmerov.
Švajčiari ku kompozícii pristupujú veľmi komplexne a nebál by som sa tento prístup prirovnať k veľdielu „Anthems To The Welkin At Dusk“ od legendárnych EMPEROR. Pod špinavým nánosom rýchlosti a brutality sú jednotlivé motívy reflektované vo viacerých vrstvách oktáv, dopĺňajú sa, morfujú s rôznymi podkresmi a vytvárajú tak monumentálny celok. Často je motív useknutý, aby v blackmetalovej smršti na neho nenápadne nadviazali ďalšie tri, pričom každý je v inej hĺbke zvukovej stopy nahrávky. Nosný motív v „Das Dunkel Der Welt“ je toho žiarivým príkladom. Pritom sa kapela nebojí pracovať aj s občasnými zbormi alebo vytiahne atypickú linku akou je orientálne znejúci vokál v „Sonne Der Nacht“. AARA takýmito elementmi šetria a album je postavený hlavne tvrdo gitarovo.
Osobitným aspektom je vokál, ktorý sa nedá označiť inak ako viscerálny. Pripomína trocha „lycanthroat“ Daniho Filtha vo svojej najlepšej forme a svojou brutalitou posúva nahrávku do vyššej úrovne extrému. Pritom ostro kontrastuje s melodickou formou a pôsobivé je aj to, že ho produkuje ženské hrdlo, čo v rámci žánru nie je práve typické. Skladby v kompozičnej sile vôbec nekolíšu, v každej sa dajú nájsť momenty, ktoré mrazia. AARA okrem toho ukazujú, že sú silní nie len v rýchlych partoch, ale aj v tých v nižšom tempe. Práve záseky do pomalších vôd s pôsobivým basovým spodkom a perfektne vystavanou rytmikou považujem za geniálne. Motívy synergizujú s perfektnou rytmikou, bubeník kapely je extra trieda a základom jej kvality. Skvelá je jeho práca s perkusiami a nazvučenie dvojkopu na kvalitnej sústave vám spoľahlivo rozvibruje vnútornosti. Pritom svoje schopnosti neženie za hranu, ale pracuje organicky v prospech skladieb. Ideálne to je počuť v „Strepitus Mundi“ kedy práve rytmika veľmi pôsobivo láme celu skladbu z extrémne rýchlych do pomalých častí, pričom energia a údernosť zostávajú zachované.
„Triade II: Hemera“ je vybrúsenejšou variantou prvého dielu trilógie, pričom už ten podľa mňa katapultoval kapelu medzi absolútnu blackmetalovú špičku. Takí BLUT AUS NORD to potvrdia. Tretí diel trilógie je už nahratý, takže nezostáva iné len sa tešiť na ďalšiu porciu špičkového blackmetalu.
AARA v druhom dieli svojej trilógie prinášaju vybrúsený melodický blackmetal najvyššej kvality. Brutálny ženský vokál, rýchle tempá, pestrofarebné riffy a pomalé i disharmonické monumenty sa prelínajú v množstve kompozičných vrstiev na krídlach čistej produkcie a pôsobivého zvuku.
9 / 10
Skladby
1. Phantasmagorie
2. Adonaia's Elegien
3. Sonne der Nacht
4. Das Dunkel der Welt
5. Strepitus Mundi
6. Mitgift
Diskografie
Eiger (2024) Triade III:Nyx (2023) Triade II: Hemera (2022) Triade I: Eos (2021) En Ergô Einai (2020) Anthropozän (I & II) (EP) (2019) So Fallen Alle Temper (2019)
DALŠÍ INFORMACE
Vydáno: 2022 Vydavatel: Debemur Morti Prod. Stopáž: 41:47
JINÉ POHLEDY
Shnoff
8 / 10
Ty vrstvy tam jsou, ale jedou většinou na stejné sinusoidě, různě se prolínají, vystupují, zanořují do rychlé monolitické tremolové jízdy bičované vzorovým krkavcem, občas proložené vysokým sólem nebo podbarvené chorálem. Formálně brilantní, ale chtělo by to víc celkové dynamiky. Takhle mi vždycky v půlce desky padají víčka, a to už i dopoledne. Kolega promine, ale přirovnání k "Anthems" je hóóódně nadsazené. Babičko, osum s odřenýma ušima. A můžem zpět do Kojčic u Pejřimova.
Klasický "Rogga" Johansson a jeho user-friendly death metal. Letos sice nemá oslnivou formu (viz slabší PAGANIZER), ale stále je to se ctí. Minulá deska byla lepší, ale i tady si skalní fanoušek najde to své. Hned po prvním poslechu vidíte všechny karty.
Trochu emařiny, trochu punkrocku a špetka indie melancholie. KOVADLINA řiznutá CARCIO RADIO. Ve výsledku celkem pozitivní vibe. Nová kapela se staronovými tvářemi a Banánem u mikrofonu. Hardcorovější MŇÁGA? Možná.
Tahle britská parta si prostě musí vybrat co chce. Koncept, ve kterém střídáte mělký emotivní rock a temnou post metalovou vlnu šilhající po blackaze v konečném důsledku působí jako zmatlaný dort od Pejska a Kočičky.
Nesúhlasím úplne s kolegom Shnoffom, že „PowerNerd“ je „ezo“. Devinovej potrhlosti je v textoch síce dosť, no v prvom rade ide o priamočiary prog’n'roll, ktorý strhne a baví od začiatku až do konca. Ad koniec: na „Ruby Quaker“ sa už so Shnoffom zhodneme.
Devinovu sólovou tvorbu buď milujete nebo je vám lhostejná. Nenávidět Devina nějak nelze. PowerNerd je asi očekávatelný, vrstevnatý ezo prog opus, který potěšil, ale nijak mě na lopatky nepoložil. Kromě songu "Ruby Quaker" ovšem. To je šleha jako kráva.
Hvězda za rok třicetiletých Jezdců jakoby po druhém dechu na albu "Der Rote Reiter" (2017) znovu začínala blednout. Po ukrutné nudě z divného alba "The Divine Horsemen" (2021) je toto EP už druhou studiovou nahrávkou, ale stále se neděje nic vzrušujícího.
Finský prog-power metal, který vykresluje kouzelné melodie a nápadité kytarové a hlavně klávesové instrumentální variace. Jde o one-man projekt, to je i kámen úrazu, nevýrazný zpěv spíš ruší a syntetické bicí také nic moc. Škoda, jinak super poslech.