Kým streda bola horúca a zaprášená, štvrtok bol ešte horší. Púštne podmienky nútia k zmene festivalového správania, oddychovaniu, pitnému režimu a predovšetkým neustálemu hľadaniu tieňa. Kolegovia z Islandu či Faerských ostrovov, ktorým akosi chýba návyk opaľovacieho krému, trpeli ako kone. Našťastie nás v rámci Wacken Metal Battle v priebehu druhého dňa čakalo iba desať kapiel.

Možno je to len subjektívny pocit, ale v tomto roku sa mi súťažiaci zdali byť ďaleko najslabší za všetky ročníky, ktorých som sa ako porotca zúčastnil – 2017, 2018, 2019 a 2022. V niektorých prípadoch sa kvality zúčastnených prepadli až do úrovne, ktorú som neveriacky sledoval na mojom prvom Wackene v roku 2012. Skladateľský kumšt nemá vybrúsený skoro žiadna z týchto kapiel bez zmluvy a vydavateľa, ale inštrumentálne nedostatky sú už vec, ktorú by ste na takomto fóre nečakali. Človek si potom hovorí, že keď toto vyhralo národnú súťaž, ako asi vyzerali tie ostatné kapely, ktoré sa na Wacken nedostali?

Zo štvrtkovej desiatky ma zaujali islandskí MÚR a do prvej päťky sa mi celkom prekvapujúco prebojovali luxemburskí FUSION BOMB. Mali pódiovú energiu ako slovenskí borci CATASTROFY, ale hrali ten svoj thrash priamočiarejšie – viac v štýle S.O.D., v tej horúčave to bolo príjemné energické osvieženie.

Využil som svoje bekstejdžové pásky a z pódia si pozrel mojich obľúbených black metalistov MORK. Nóri sú naživo rovnako presvedčiví ako zo štúdioviek, hoci hrať za bieleho dňa pod šialeným slnkom nie je veru najpriaznivejšia konštelácia. Modernejšie prevedenie čierneho kovu zušľachťujú sympatickí Portugalci GAEREA. Tento nášup si veru musím zopakovať aj na Brutal Assaulte. Veľmi odporúčam.

To som sa už vracal z jedného z najväčších pódií, na ktorom práve hrali nemeckí veteráni GRAVE DIGGER. Oslavujú 40 rokov na scéne, pripravili si na stejdž prekvapenie v podobe veľkého súboru škótskych dychových a bicích nástrojov. Trochu rozpačitým dojmom pôsobil sprievodný vokalista, ktorý stál vzadu za všetkými a mal hlas presne ako frontman Chris Boltendahl v ideálnej štúdiovej forme. Dopĺňal ho v refrénoch a všetkých vyšších polohách a ja som si tak hovoril, či už toto nie je tak trochu blbosť a hanba. Odchádzal som za zvukov titulnej veci z môjho obľúbeného albumu „Knights Of The Cross“ a vôbec mi to nebolo ľúto. Cestou som stretol Maja Petranina, speváka bratislavských CASTAWAY. Aké sú šance, že také niečo zažijete medzi 75 tisíc ľuďmi? Krátky rozhovor sme zakončili tým, že sa ešte určite vidíme a schuti sme sa zasmiali.

Kým som v stanovom mestečku zbieral sily na zásadný večerný dvojblok, na hlavných pódiách, presnejšie medzi nimi hore pod logom Wackenu, sa odohral ako prekvapenie mini-koncert AMON AMARTH. Aj som sa čudoval, prečo tak nahlas odniekiaľ znejú „Guardians Of Asgaard“ a „Twilight Of The Thunder God“. Wacken Open Air 2022 plný takýchto príjemných maličkostí.

MERCYFUL FATE boli úžasní. A mám taký pocit, že vojenská pevnosť Brutal Assaultu im na budúci týždeň pristane ešte viac. Aspoň tam King nebude nadávať na prekliate slnko, z ktorého má pocit, že sa roztopí. Vraj je už slabý. Čerta starého! Spieva mu to fantasticky a démonická pódiová šou nemá chybu. A tá kapela! Exkluzívnu gitarovú dvojicu Hank Shermann a Mike Wead doplnil na base čarodejník Joey Vera z ARMORED SAINT a FATES WARNING (znalci vedia, že po ňom svojho času pokukovala aj METALLICA). Radosť pozerať na tých pánov muzikantov. A tie riffy a tie pesničky, na ktorých stoja celé metalové žánre! MERCYFUL FATE hrali na Wackene naposledy v roku 1999. Práve vtedy som ich videl prvýkrát, v Budapešti pred MONSTER MAGNET a METALLICOU. V roku 2022 v metalovej mekke to bolo celé majestátnejšie a lepšie. Nezabudnuteľný zážitok.

JUDAS PRIEST predstavili úplne totožný setlist ako nedávno v Bratislave. A opäť som mal pri ňom pocit, že nálada a energia opadli pri „Victim Of Changes“ a „The Green Manalishi (With The Two Prong Crown“). A budem sa rúhať, ani „Diamonds & Rust“ nie je až taká koncertná bomba, za ktorú ju zrejme kapela považuje. Jednoducho a jasne, chýbala mi srdcovka „Metal Gods“, v ničom inom to v tomto prípade nebude. „One Shot At Glory“ ako úvod nemá chybu, rovnako tak veľmi potešila „Hell Patrol“ – o záverečných povinných jazdách asi ani netreba rozprávať. Halford mal akosi viac energie ako na Slovensku, lepšie mu to jačalo. Aj zvuk bol celkovo kvalitnejší, hoci je jasné, že na otvorenom priestranstve sa s tým zvukár vie pohrať podstatne lepšie ako v uzavretej tenisovej hale. Obrovská plocha a na nej desiatky tisíc fanúšikov – kapela si to veľmi užívala. Ako vtipne poznamenal Scott Travis pred svojím značkovým sólovým úvodom hymny „Painkiller“, Wacken je vlastne taký Super Bowl medzi európskymi rockovými festivalmi. JUDAS PRIEST a ich 50 (či už skôr vlastne 52) rokov metalu, to sú koncertné a festivalové momenty, ktoré si musíme vážiť. Už o pár rokov na ne budeme iba s láskou a úctou spomínať. Veľmi rád by som sa mýlil.

Dnes nás čakajú ďalšie veľké bomby v zostave Wacken Open Air 2022 – SLIPKNOT, IN EXTREMO, CATTLE DECAPITATION, BLOOD INCANTATION, SOEN, BEHEMOTH, THE HALO EFFECT... a vyzerá to tak, že aj počasie sa umúdrilo a konečne je pekne chladno a pod mrakom. Ideálne festivalové podmienky.

Fotografie: FB Wacken Open Air