Trenčín má dve legendy. Jednu o hradnej studni, druhú o spoločenstve hudobných mágov. DEPRESY tu sú od roku 1991. Bez toho, aby sa kamkoľvek plašili, niekam sa tlačili a veľkohubo na seba upozorňovali. Za tridsaťjeden rokov stvorili štyri dlhohrajúce albumy, ten najnovší je starý dva mesiace. Ak odpočítane demo časy a EP, ktoré kvalitou, nápadmi a atmosférou strkalo do vrecka veľa nielen súdobých plnohodnotných nahrávok, vychádza im jeden album raz za sedem rokov a niečo. Akurát že v priemere. V skutočnosti je medzi novinkou a „Morph – Near Death Experiences“ trinásťročná priepasť času. Lenivá kapela?

To by som fakt nepovedal. Skôr výsledok stretnutia princípu existencie, kde nikto netlačí na pílu a tak aj zmeny v zostave, vrátane veľmi dôležitých postov, takých, ktoré sú súčasťou zvuku skupiny, zvláda bez zbytočnej paniky, s tým, že radšej jeden po všetkých stránkach dotiahnutý album raz za dlhý čas, než chrliť to tempom album každú druhú sezónu, ale taký, že sa na ňom hudobná tvár časom rozriedi priemernosťou, resp. rutinou, a nakoniec sa rozplynie. Pri takej charakteristickej a svojskej hudobnej podobe, akú si našli a roky vybrusujú DEPRESY, by to bol vlastne hriech.

DEPRESY sú inštitúcia, monolit, už veľmi dlho im stačí „tak nejako existovať“ a aj tak ich každý vidí. Dookola môžu zábavne štrngotať šarvátky o takých nezmysloch ako „X.Y. je najlepšia SK metalová kapela...!“, ako keby sa to dalo merať inak ako subjektívne, koľko ľudí, toľko chutí. Trenčianska partia sa nestará, „neodpisuje“ od toho, čo momentálne ľud metalový hltá s mľaskaním. Raz za čas zahrá koncert, o niečo menej často vydá album. Patrí k tým, ktorých na SK scéne vidno, desaťročia bez toho, aby si kvôli tomu dolámali nohy, a navyše neznejú ako relikt raných 90. rokov. Akurát tak zrejú a vybrusujú svoje umenie. O tom sa presvedčíte na najnovšom albume. Kto má EP „MMXVIII“, štvrtinu z neho už aspoň zľahka pozná. A bude to chcieť mať komplet.

„Psycold“ je osem skladieb atmosférického death metalu so skôr ľahkým nádychom čierneho kovu. O tom, kto ich stvoril, nemôžu byť pochybnosti po niekoľkých sekundách od momentu, keď spustia gitary. Tieto melódie, harmónie, riffy tu naširoko – naďaleko vymýšľa a používa len ten pán v kapucni, ktorý sa na vás vážne zahľadí aj z potlače disku. Jeho (a jeho spoluhráčov) je práca s dramatickosťou, výbušnosťou a takisto vážnou, zamyslenou podmračenou náladou. DEPRESY sú pochopiteľne aj o svojskom zvuku, na ktorý som si teraz musel trochu zvykať, najprv mi pripadal akýsi príliš zastrený, zatlmený a zároveň zaoblený, viac vzdušný než kopajúci. A to teda by bolo kde kopať, DEPRESY sú v zásade nárez. Trochu iný, divokosť a útočnosť je len jednou z dimenzií, ktoré u nich tvoria kompletný a vyvážený celok, ale rozhodne hrajú death metal.

Nakoniec si hudba so zvukom sadla, v najatmosférickejších pasážach obzvlášť vynikne súzvuk hutnej, neraz uháňajúcej rytmiky, nad ktorou čarujú vrstvy náladových gitár, kláves a Morphových vokálov, hlbokých, ťažkých, i revaných a jedovato odškriekaných, podľa toho, čo si kde situácia žiada. K hudobníckym výkonom toľko, že všetko je na vysokej úrovni, hra a zvuk bicích je balzam na uši, vyšperkované gitary, práca s hlasom, na toto je u DEPRESY vždy spoľahnutie. Posun opäť niekam ďalej nachádzam v atmosfére. Melódie, niektoré vyslovene rozžiarene upokojujúce a zároveň s nádychom vážnosti „nič netreba riešiť, všetko, o čo išlo, už väčšinou prebehlo, je to tak ako to je, bude to ako to bude a nakoniec všetko pominie, lebo taký je zákon života“. V podstate by som atmosféru na „Psycold“ mohol označiť za „zrelú“.

Odráža poetiku textov, miestami skôr abstraktnú, orientovanú na premýšľanie o živote, existencii, zmysle a konci toho všetkého. Sedíte na obľúbenom mieste so širokým rozhľadom do krajiny, s pohárom obľúbeného nápoja rozmýšľate o tejto ceste svetom a rokmi, o tom, koľko tých rokov ešte asi bude, a v zásade sa vám v duši rozhostí pokoj s trochou chápajúceho sarkazmu a aj s prijatím faktu, že nikto nesľuboval cestu rajom, že všetko bude dobré a podobne. Ale viete aj to, že ešte stále je kam pokračovať. Toto DEPRESY zabalili do extrémneho metalu, na ktorom si veľmi cením to, že od kapely, ktorá je tu vyše tridsať rokov, znie vyslovene súčasne, komplexne a zároveň sa hlási k tomu, čo robí odjakživa. Navyše všetko zvláda bez lacných elektro- a iných výpožičiek, tak často bezradne vyznievajúcich u nejednej metalovej kapely, ktorá sa rozhodla znieť „pre istotu“ moderne.