„Lebo Satan diabol vládne. On je za tieto veci, čo sa teraz deje na Zemi, zodpovedný.“ Ale nie, teta, ľudia, ľudia sú tí, čo to tu kurvia a ešte smiešne agresívne prskajú, že na to majú „prááááávo!!!!!“ a je to ich „náááázor, ti fašystyckí kokod!!!!“ V každom prípade takto THORWALD prišli k trefnému intru a pár ďalším vsuvkám na svoj nový album, ktorý je od júla vonku a v priebehu hodiny ho – už tradične – môžete otočiť skoro trikrát po sebe. Ak máte radi naozaj besný, nabrúsený a chytľavý, navyše „po našom“ odrevaný grind core, tak to urobíte, „Diablov tanec“ vás vtiahne do kola a potom z neho vyhodí vaše dolámané odšťavené torzo.

Kto sa o košickej brúske dozvedel až teraz, bližšie info nájde tu, kapela funguje od roku 1999, teda žiadni nováčikovia ani neznáme meno, skôr jeden z výrazných pojmov na tunajšej odjakživa neveľkej, ale zato veľmi solídnej grindovej scéne. Od predošlej nahrávky ubehli štyri roky, počas ktorých sa vo svete udialo kadečo, aj také, že sa naživo veľmi nehralo. Dalo sa to poňať aj ako čas na vyzretie, nie že by ho THORWALD až tak potrebovali, ale je fajn, že sa opäť posunuli.

Nie tak, že by vybočili mimo žáner, tam, kde OBLITERATE predstavujú jeho otvorenejšiu, experimentom či progresu naklonenú tvár, sú THORWALD ako keby príkladom ortodoxného prístupu, teda náklep a rachot postavený na crustujúcom grinde s prvkami metalu a powerviolence besnenia. V štúdiu Tetradrot však ešte viac vybrúsili svoje drviace a nekompromisné „švédske“ znenie a ich hudobné víchrice je s ním radosť počúvať. Dalo by sa to nahrať aj prastaroškolsky, na kazeťák v skúšobni, to by však sotva bolo počuť, že ide o kvalitných hudobníkov a skladateľov s priam jemnocitom pre grind.

Priamočiary výbuch agresie a energie budujúci na šťavnatých riffoch, veľmi ostrých tempách a divokej tanečnosti (nepliesť si s umca-umca zábavovkami, v ktorých ide v prvom rade o švihnuté kostýmy a toaletný „humor“, o hudbu vlastne len tak trošku), je o kus ďalej aj atmosférou. Tentokrát až na jeden pársekundový moment žiadne fóry, tvorcovia sa ponorili do temnoty reality a už v úvodnej skladbe našli priestor aj pre zlovestnú harmóniu. Divoký hnev a mocný trest prinášajú dvaja vokalisti niekoľkými krutými a besnými polohami vokálu, ktorý veršuje a rýmuje – občas na hranici „absolútneho“ rýmu – o záhube, vojne, zlobe, náboženskom fanatizme, degenerácii a podobných delikatesách, ktorými sa tu skúšame navzájom vynulovať. Toto je grind core prvej triedy, ber ho hneď, „ten, kto sa bojí, za hovno stojí.“