Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
V lete pred štyrmi rokmi tu vyšla recenzia na debutový album košických ALL THE FURY a ani sme sa nenazdali, po štyroch rokoch a pár mesiacoch je od 9. septembra na svete dlhohrajúca dvojka skupiny. Boli to také štyri roky, že nemalo cenu sa niekam plašiť a väčšinu toho času sa okrem mnohého iného, neraz dôležitého poriadne nedalo naživo hrať. Život je taký – v návode sa nikde nepíše, že všetko bude nonstop paráda, naopak to často vezme smer „teraz niečo zažiješ“, tak netreba smokliť, ľutovať sa, rozmaznane mrnčať a podobne (videl som fakt kadečo, dojem z ľudstva bližšieho i vzdialenejšieho mi to nevylepšilo), ale k blbej situácii pristúpiť príčetne.
Kto „nadmieru voľna“ uchopil kreatívne, určite nechybil, aj metalová scéna takto prišla k niekoľkým prinajmenšom šikovným nahrávkam. ALL THE FURY prevetrali nápady z celej dekády doterajšej existencie a našli toľko takých, s ktorými sa dalo ďalej pracovať, že im to vydalo na nový album s názvom „Layers“, ku ktorému mám len jednu väčšiu výhradu a tá sa týka grafiky. Nabudúce by to chcelo väčší font, toto sa číta ťažko bez ohľadu na to, že zrak mi slúži na úrovni „som naozaj spokojný“. Z obalu som vyčítal základné info plus to, že nahrávka bola zrealizovaná v štúdiu Parentals a o mix s masteringom sa postaral Martin Barla. Pri textoch som to takmer vzal, ale keď si na ne človek posvieti (doslova), zistí, že sú napísané solídne, premýšľavo a nenaháňajú tie najtypickejšie (metalové) klišé.
Padlo tu meno zvukového majstra, môžete si teda byť istí, že novinka ATF hrá ako sa patrí, profesionálne, znie živo, prirodzene a zmysel pre agresivitu a hutnosť vyznenia ide ruka v ruke s citom pre atmosféru a náladu. Deväť skladieb nabitých melodickým death metalom znesie najprísnejšie kritériá, už prvotina bola na úrovni a vývoj či hudobnícky rast, ktorým kapela prešla od roku 2018, je jasne počuteľný. V recenzii na debut som spomenul, že inšpiráciou pre košické kvinteto boli švédske spolky prevažne z Göteborgu a okolia a toto by mohlo platiť aj pre novinku. Na tej však dochádza k posunu, ktorý nemožno hodnotiť inak ako kladne. Na „Layers“ sú „korene“ ošetrené s prístupom, ktorý z ALL THE FURY robí definitívne svojbytný spolok na poli melodického kovu smrti.
Ani pred štyrmi rokmi nezneli vyslovene ako „slovenská kapela tváriaca sa ako švédska“ a v súčasnosti majú skôr ďalej od nejakého typicky slovenského prístupu k tomuto hraniu, teda k tomu, že domáce MDM bandy sú až príliš ukotvené v starej škole, v neposlednom rade preto, lebo ich členovia sa v jej časoch začali zoznamovať s nástrojmi. ATF sú mladšia generácia a tak ich hudba znie ako niečo, o čom si návštevník na koncerte môže povedať aj „neviem odkiaľ sú, ale nabudúce sa budem snažiť stihnúť začiatok ich setu“. Skrátka výbušný, energický a po každej stránke vypracovaný, „na hranie bohatý“ melodický death, prevažne nabrúsený, popritom s mocnými harmóniami, trilkujúcimi gitarami a niekoľkými atmosférickými zvoľneniami a ponormi do nálad. Chytľavý materiál, na ktorom je príjemné, že nevlezie do hlavy na prvý šup, potrebuje byť napočúvaný, ale na koncerte potom „budete doma“ od začiatku do konca.
Oproti debutu došlo k nie nedôležitej zmene na tu obzvlášť dôležitom poste vokalistu. Tomáš, ktorý svojím flexibilným hrdlom dokázal veľmi kompetentne obstarať aj drsné vokály, urobil z „Over The Line Of Meridian“ netuctový materiál aj svojím talentom pre melodický spev, je predsa len viac doma v melodickejších záležitostiach, a tak post za mikrofónom prenechal novému vokalistovi. Tým nie je nikto iný než Števo z DISCONSOLATE (ich nové EP „Betrayed Sun“ nech sa páči tu: https://disconsolate.bandcamp.com/) a ALLTHE FURY tak získali nielen náhradu za pôvodné hrdlo, ale aj veľkú posilu, lebo ide o chlapa s talentom i citom pre deathmetalový vokál. Nový album je teda z tejto stránky v znamení príklonu k ortodoxnejšej deathmetalovosti, keďže melodický spev prenechal priestor niekoľkým polohám growlu a revu. Popri tom, ako ATF na novinke zvýraznili svoju vlastnú hudobnú tvár, sa hodí vyzdvihnúť aj netuctovú, skôr strohú, čistú grafiku obalu a bookletu, ktorú si však niekde v distre medzi ortodoxnejšími „umeleckými prácami“ iste všimnete. Veľmi dobrá práca, blahoželám.
Ak by som cudzincovi mal odporučiť súčasný melodický death metal zo Slovenska, ALL THE FURY by mi prišli na um hádam aj ako prví. Iste, sú z Košíc a ja tiež. No a čo.
1. Another Try
2. Trajectory Fight
3. Layers
4. Blind at Light
5. Fading into History
6. Endless Path
7. Nothing to Zeal For
8. Soul Transmission
9. Call of Dishonored
Desítka v rychlém kvapíku pádících válů nenechává nikoho na pochybách o čem že to tady bude. Španěle svůj tradiční hejvík hrají natolik tradičním způsobem, že tradičněji už to nejde. Skladby šlapou, refrény trefují cíl, jen do těch legín už se nenacpu.
Death metal, který by se formálně mohl zdát až příliš tradiční, aby se hodnotil nějakými superlativy, přesto se partě z Rochesteru daří v mantinelech klasických stylových klišé budovat skladby, které neuvěřitelně šlapou, mají drive a jakousi "duši".
Poměrně rozporuplná nahrávka. Na jednu stranu slyším spoustu zajímavých technicko-disonantních motivů ve stylu GORGUTS, na stranu druhou mi chybí větší tlak a mnohem hrubější pokožka. Přiznám se, že rovněž nemám kdovíjakou radost ze slabšího vokálu.
Doom a housle, to už tady bylo. Ale doom, dudy, mandolína a citera? Švédi chytře spojují houpavé metalové riffy s folkem, středověkými tradicionály a instrumentací. Hudba je to duchovní i zemitá, smutná i povznášející. Uvidíme, jak ustojí zkoušku časem.
Atmosféra by se na nahrávkách těchto Francouzů dala krájet. Jsou v tom emoce, pestrá škála spíše melancholických nálad a těžké kytarové riffy. Album opět s jistotou plující v mezinárodních vodách vymezených doom metalem, gotickým rockem a sludge metalem.
Belgické trio si na debutovém EP celkem okatě bere za vzor Američany TOOL, ale kompenzují to výrazným ženským vokálem. "The Paranoia, Hysteria" je třeba brát jako rozjezdovou položku. Uvidíme, kam to skupina nasměruje příště, potenciál tu cítím.
V římském castru KATAKLYSM nic nového. Ze shromážděných riffových legií jde stále strach a ani symfonické jezdectvo nevypadá úplně bezzubě. Jenom z toho pořád nevypadává víc, než jen pár solidních skladeb, tentokráte i navzdory velmi zajímavému konceptu.