Naozaj ťažko sa hľadajú kapely ako WOVENHAND. Atmosféra tejto hudby je zvláštne nákazlivá a ak máte za sebou ťažký deň, zároveň má schopnosť chápavo si vás privinúť a vo vlastnom lone priviesť do príjemných driemot.

Novinka, okrem toho, že bola zložená prakticky na kolene doma počas covidových lockdownov, je špecifická aj tým, že prvýkrát nie je autorom väčšiny motívov David Eugene Edwards. Ten sa ešte v dobe, „keď bol svet v poriadku“, zamestnával experimentálnou kolaboráciou s Alexandrom Hackem (EINSTÜRZENDE NEUBAUTEN). A tak gitarista Chuck French, ktorý rád a vášnivo rozpráva o svojich pedáloch a efektoch (svoj najpoužívanejší našiel náhodou s pomocou kamaráta na chicagskej skládke), na „Silver Sash“ prišiel s väčšinou prvotných nástrelov skladieb.

„Pravidelne som otravoval Davida s vlastnými náčrtmi a ako malý chlapec som pred ním nedočkavo stepoval – mám vo vrecku zopár songov, kámo, poďme ich nahrať, ja chcem vyraziť do klubov a hrať!“, spomína Chuck v jednom z rozhovorov.

Chuck je tiež kľúčom k pochopeniu zvukového prerodu, ktorý sa u WOVENHAND udial pred desiatimi rokmi. V tej dobe si Edwards prizval do kapely energického mladíka s HC/punk minulosťou. Je to jeho zásluha, že hudba obsahuje viac vrstiev, priestor sa opticky zaplňuje a zvukový kabát je odvtedy stále viac tehotný na počet nástrojov, rôznych ruchov a efektov. Aj keď sa k väčšiemu podielu na tvorbe samotnej osmeľoval dlho, Chuckov prínos na novinke je logickým vyústením jeho pôsobenia v kapele a tvorivého príspevku do kompozičného procesu v minulosti.

„Keď som ich prvýkrát videl hrať, hovorím si - wow! Vidím týpka, ktorý pôsobí ako zajatec z Vietnamu, ktorému sa podarilo dostať na slobodu, ale každým momentom ju môže znovu stratiť! Chcem byť toho súčasťou!“

Áno, živé vystúpenia Davida Eugena Edwardsa sú známe autenticitou kapelníkovho vystupovania. Potomok pôvodných amerických obyvateľov sa do songov ponára nekontrolovane. Na koncertoch vyvracia oči, mimovoľne pľuje, obecenstvo ani neregistruje a keď v prestávkách medzi skladbami s privretými očami odriekava akoby pre seba rôzne mantry, divákovi pripadá ako zaseknutý na pomedzí dvoch svetov. Je ťažké uveriť, že v tých chvíľach na ničom nefičí.

Dojmy z novinky ma potom len utvrdzujú v tom, že aure charizmatického kazateľa, ktorú David okolo seba bez námahy šíri svojím šarmom, nehrozí vyblednutie.

Nemusí sa to vyjaviť na prvé vypočutie, ale dovolím si tvrdiť, že tak tvrdú hudbu, ako ilustrujú niektoré momenty „Silver Sash“, sme ešte od WOVENHAND nepočuli. Áno, hlučný „Laughing Stalk“ pred desiatimi rokmi bol určite bleskom z jasného neba. Dnes však tá zvuková ťažoba znie naliehavejšie, esencia hudobného prejavu potemnela. Úvodná hymnická plynová bomba „Tempel Timber“ ťažkopádne ťahá nohy z medu. Groovy hitovka „Dead Dead Beat“ ústredným infekčným riffom sfukuje prach z nahrávok THE STOOGES. Špinavá lo-fi nádhera „Omaha“ príjemne reže, škrabkajúc uši väzbením strún tak akurát na hranici toho, čo je ešte komfortné – hypnotický trip sám osebe a vlajková loď doterajších Chuckových experimentov s efektami.

Zážitok s hudbou WOVENHAND bol vždy emočne intenzívny. Nepopierateľná koketéria s hard & heavy na posledných albumoch tú intenzitu z obsahu napokon pretavila aj do formy. Bola potrebným osviežením vtedy, keď už sa mohlo zdať, že sa ich americana vyčerpáva. Zafungovalo to ako transfúzia a denverská partička si svoje poslucháčske spektrum spestrila o fanúšikov tvrdších žánrov. Tých starých si udržala. Technicky vzaté má ich hudba stále ďaleko k metalu. Ušpiníte sa z nej však podstatne viac, než tomu bývalo v "nultých" rokoch, ktoré dnes môžeme považovať za obdobie formovania tradičných WOVENHAND.

Prísť po šiestich rokoch s polhodinkou novej hudby, to nie je na zlatú medailu v produktivite práce. Povedané však bolo to najdôležitejšie. Silný výluh podmanivej americany ako soundtrack k tejto vskutku apokalyptickej dekáde? Pokojne!