V sobotu 18. marca bol koncert pre tých, ktorí to v rámci death metalu majú radi naozaj od koreňov, v stredu 22. zase pre tých, ktorí tento žáner ocenia hlavne v prípade, že je podaný technicky, sofistikovane, progresívne, skrátka sa im páči, že sa nezadlho 40-ročný kov smrti vyvíja. Kto oceňuje jedno i druhé, ten vyhral najviac, tri zo štyroch vecí „v ponuke“ poznám roky a páčia sa mi. Pokiaľ ide o ENTHEOS, po vypočutí doma som si povedal, že toto možno nie je úplne moje gusto, ale pamätám si, ako pre mňa kedysi dávno boli BEYOND CREATION z nahrávky dačím chladným, kde ultratechnika porážala živosť, ale potom na koncerte bol dojem „tyvole!!!!“

ENTHEOS z kalifornského Santa Cruz celú akciu otvárali. Jadrom kapely sú multiinštrumentalista Navene Koperweis, známy z tech/modern pojmov ako ANIMOSITY, JOB FOR A COWBOY, FLESHWROUGHT, pokiaľ sa chceme držať +/- deathmetalových teritórií, inštrumentálnych SLEEP TERROR, naživo hral aj s progresivistami ANIMALS AS LEADERS, a speváčka Chaney Crabb (kedysi hosťovala u ALLEGAEON). Na koncertoch hráva Navene na bicie a na gitarách hosťujú Brian James (ex-FALLUJAH) a Robert Brown. Keď sa na to človek pozrie, takáto zostava nemá šancu hrať zle a aj bez ohľadu na označenie technical/proggressive deathcore prinajmenšom aktuálny album „Time Will Take Us All“ ide do ucha rovnako v pohode, ako keby sa naň dala nálepka tech/prog/atmo death metal. Aj s basou zo záznamu príjemné prekvapenie, ENTHEOS nestoja na rýchlostiach, skôr energickom tlaku, dravosti, náladách a sekanej rytmike s melodickými vyhrávkami. Z pódia je to kompozične vyšperkovaná divočina, ktorú ženie dopredu dračica Chaney. Melodických vokálov naživo nebolo až toľko ako na novinke, prevládal hrdelný rev, aký by ste fakt čakali skôr od chlapa, a škriekavé polohy, pri ktorých som si občas spomenul dokonca na bývalú vokalistku novozélandských BULLETBELT, ktorá zjavom i hrdlom tak celkom z tohto sveta nebola. Iste vďaka zázrakom modernej technike sa Chaney často darilo vokálne besnieť dvojhlasne. Pokecy k publiku príjemné, myslím, že na pódiu i pod ním vládla spokojnosť.

Po vydarenom úvode priestor prevzal francúzsky death/grindový národný poklad BENIGHTED. Svoju premiéru si u nás odbili pred rokmi, keď mali spoločné turné s NY legendou BIOHAZARD a to, čo vyzeralo ako riskantný nápad, teda dať dokopy dva žánrovo nesúrodé spolky, sa ukázalo byť nápadom vskutku dobrým, brutálny smrtiaci náter vystriedaný NYHC klasikou 90. rokov znamenal dva kvalitné hudobné zážitky za jeden večer. Keď na to teraz po koncerte prišla reč, Julien Truchan (vokál BENIGHTED) si túto zaujímavú skúsenosť dobre pamätal. V civile zamestnanec psychiatrickej liečebne je na pódiu totálny zver a nemilosrdná beštia je celá kapela. Kvarteto, ktoré dopredu ženie skvelý bicman Kevin Paradis, zahralo veci z posledného albumu „Obscene Repressed“ a pár starších od „Asylum Cave“ vyššie, či bolo aj niečo nové, to by som neodprisahal, ale „Personified Evil“ možno zaznela. Hudobne brutálny death metal s ponurými harmóniami, štipkou melodiky, agresívnou, besniacou energiou, mixnutý grind corom, s parádnym, dôrazným hlbokým growlom a psychotickým škrekom, hádam aj najväčší vyhladzovák večera, ak ste prišli na jadrnú brutalitu. Ani vám nepríde, že aj táto banda je na scéne už štvrťstoročie.

Čas letí, až to pekné nie je, „The Isle Of Disenchantment“, ktorý z tasmánskych PSYCROPTIC urobil novú vec s potenciálom stať sa časom niečím väčším, vyšiel v roku 2001, dva roky potom, čo sa skupina dala v Hobarte dokopy. (Tiež začínate mať dojem, že dosť veľa nového vetra dúchajú do deathmetalových plachiet takí povedzme že už dávno nie teenageri?) Prvýkrát som ich naživo zažil pred desiatimi rokmi po „The Inherited Repression“, vtedy so Zdeňkom Šimečkom za mikrofónom. A „vlastný“ vokalista Jason Peppiatt neprišiel ani tentokrát, aktuálne zaskakuje Jason Keyser (ORIGIN, bol aj v SKINLESS, INGESTED atď.), ktorému to tu už iste muselo byť povedomé. Kvalitný deathmetalový vokalista a vtipný frontman „žiadny ostych, ubezpečujem vás, že vaša angličtina je omnoho lepšia než moja slovenčina“ a podobné hlášky, s ním bratia David a Joe Haleyovci na bicích a gitare, basák Todd Stern a skvelý set zo skladieb z minuloročného, v poradí siedmeho albumu „Divine Council“ a starších vecí. Vynikajúci, výbušný natlakovaný technický death metal, postavený na odkaze 90-kových učiteľov, s miestom pre precízne hranie i vášeň. Keď som načal staré časy – poznáte tie sofistikované, očividne nie lacné a výpravné pódiové plachty, ktoré sú dnes štandardnou výbavou pomaly každej družiny metalových umelcov. PSYCROPTIC si vyvesili takú, že u pamätníka vyvolala spomienky – „úplne ich vidím, ako to maľujú na podlahe v skúšobni“.

Počas večera venovaného hráčsky i kompozične náročnej hudbe mohlo prekvapiť, že prvé tri spolky odohrali v štvorčlenných zostavách – niekde chýbala basa, inde druhá gitara. Doba umožňuje pustiť to či ono zo záznamu, tak návštevník ani na koncerte o nič nepríde. Na záver sme sa však dočkali aj kvinteta, ktorým boli vancouverskí „šialení konzervatoristi“ ARCHSPIRE. Pre koho sú novinkou, na albumoch je to cca takto, niekoho ich vysokorýchlostný a technicky vypracovaný death metal baví, pre iného je to, čo Kanaďania predvádzajú, už za čiarou (nie že by si v tomto smere nevedeli utiahnuť sami zo seba). Mňa osobne ich „prepálenosť“, technická vyšinutosť, posúvanie si hraníc „koľko tónov za sekundu tam narvem, koľkokrát za sekundu to vyfasujú bicie“ a podobne baví, znie to miestami skoro absurdne, ale zároveň odľahčene. Základ ako ORIGIN prerážajúci hranice príčetnosti, a k tomu „vyšívanie“ povedzme SPAWN OF POSSESSION (tí ale hrajú už vyslovene „symfonicky“). Naživo Spencer Prewett (bicie), Dean Lamb a Tobi Morelli (gitary) a Jared Smith (basa) s ľahkosťou predvádzali vysoké hudobné umenie nám, čo sme na nástroje skúsili siahnuť a radšej to nechali povolanejším, a k tomu vizuálne tým, ktorí radi z čo najväčšej blízkosti sledujú, ako to tí hudobníci vlastne robia. Celý večer hrali ľudia, ktorí boli viac než len takými bežne kvalitnými hráčmi, ARCHSPIRE však boli ešte o kus ďalej, trochu ako z iného vesmíru. Dúfam, že ľakavejšie povahy po zhliadnutí ich vystúpení nevešajú nástroje na klinec, to fakt robiť netreba, death metal na to, aby bol k veci, nemusí nevyhnutne znieť ako „Bleed The Future“ a ostatné, z čoho sa hralo, a len si spomeňme, koľko až legendárnych albumov dali dokopy hudobníci, ktorí akurát tak stačili na to, čo tvorili. Frontman Oliver Rae Aleron má tiež v čeľustiach kĺby navyše, táto muzikantská spoločnosť je proste unikátny zjav.

Publikum, 240 platiacich persón, ocenilo všetkých umelcov, kotol skoro od začiatku a klokotal čoraz viac, len pre mladšie ročníky, staršie to mohli mať aj takto: „Svoj vek som si uvedomil, keď som sa na deathmetalovom koncerte pri prechádzaní klubom dostal do moshpitu. Bol to desivý zážitok.“ Takéto príbehy život napíše, keď sa vydarí všetko – účinkujúci, zvuk a aj návštevnosť. Ktosi na pódiu glosoval, skôr zo srandy, ako to, že nie je vypredané, keď skoro všade inde vypredané majú, ale pokoj, nohy na zemi, tu u nás a vprostred týždňa je to úspech. Zostava na turné bola zostavená veľmi dobre, každý si v oblasti technického extrémneho hrania mohol nájsť to svoje. Usporiadateľom sa koncert vydaril a v pláne sú ďalšie, už do leta to vyzerá po kultúrnej stránke zaujímavo.

Foto: Stephen/Free Metal Promotion