Pretože človek nemôže mať vždy všetko, nestihol som skraja mesiaca dve akcie, ktoré by sa zažiť iste oplatilo. Piatkový koncert legendárnych AGNOSTIC FRONT spolu s tunajšími SAPROPHYTE (ani som nevedel, že ešte/znovu fungujú) a GODNOISE. Pochopiteľne to podľa videí, fotiek i ohlasov bola opäť jazda, útechou mi môže byť, že Rogera Mireta, Vinnieho Stigmu a kolektív som videl aspoň dvakrát v Collosseu, ale za repete stoja vždy. Hádam ešte nejaké bude, predsa len, Vincenzo má 67 rokov, aj keď sa tak (našťastie) nespráva.

V sobotu potom koncert HELLOWEEN v Steel Aréne, „dyne“ sú kusisko osemdesiatkovej metalovej mladosti, prvé tri albumy mám rád dodnes a tie po nich sú tak spriemerovane fajn. RAGE ma kedysi pradávno tiež celkom bavili a doma mám aj prvý album FREEDOM CALL a raz za pár rokov si ho pustím. Zvyšok účinkujúcich takisto v poriadku, aj keď na predávkovanie heavy/speed/power metalom by už u mňa zarobené bolo. Ohlasy mal „megakoncert“ nadšené aj od ľudí, u ktorých by som to ani nepredpokladal, takže občasné výhrady k zvuku v „plechovke“ neutešia a len dúfam, že Hansen si ešte koncert „u seba doma“ urobí.

Tak som teda v pondelok po tom víkende zašiel pokaziť vekový priemer do Collossea, kde hrali súčasnejšie kapely pre súčasnejších ľudí. Tak, ako minulý rok bolo sucho a horúco, horelo všade, zákaz chodiť do lesa atď., to dva týždne na prelome mesiacov bolo prevažne v štýle „imrvére chčije“, povodne po Európe, aj tu na Slovensku sa čo-to podarilo a výdatná podvečerná prietrž mračien mi dala na známosť, že od začiatku tam nebudem, ledaže by som sa splavil dole kopcom ako šahovina z lesa. Tým pádom nič z tunajšieho zúrivého začierneného crustu DRUGS, tí navyše ani nehrali, lebo tuším bubeníkovi do toho niečo vletelo, a zaskočili košickí SINNER SELF.

Naživo som ich už zopárkrát zažil a určite by ma bavili aj teraz, ich zúrivý a zároveň atmosférický metal- a deathcore je súčasťou novej verzie príbehu, aký sa na slovenskej extrémnej scéne už raz stal – od 90. rokov sa tu ľudia naučili robiť death metal tak, že sa to dalo a dá ukázať svetu, a teraz sa to deje s týmito modernejšími verziami naozaj tvrdého hrania. Kto ich nepočul, EP „Primum“ nájde aj na Youtube za naozaj krátky čas. 

Prešovskí ABYSS ABOVE na veľkom pódiu, to tu už aspoň raz bolo a tak je to dobre, tak je to správne, poradia si s ním rovnako suverénne ako s flekom v malom klube, kde je všetko viac „telo na telo“. Kto s týmto kvintetom ešte sonickú skúsenosť nemal, ide o hutný a divoký deathcore s výrazným elektro-industriálnym podfarbením. Skladby z EP „Doombound“ (2019) a „Inevitable End“ (2021) boli vďaka veľmi dobrému zvuku a nasadeniu naživo hotovou apokalypsou, AA zneli fakt pôsobivo a hlboký zverský vokál frontmana na chvíľu prenechal priestor revu vokalistu zo SINNER SELF. Publikum, ktorého sa aj po dvoch „veľkých“ akciách zišlo cca okolo stovky (a to bol pondelok, fakt som to videl skepticky, ach, ako málo stačí niekedy na príjemné prekvapenie) reagovalo nadšene, solídny kotol, ktorého sa ani nebolo treba z pódia extra dožadovať, je fajn, že si to ľudia ešte vedia užiť.

Podobne ako ABYSS ABOVE patria aj FIT FOR AN AUTOPSY z New Jersey medzi kapely, ktoré – a to je vskutku pozoruhodné – nenájdete na Metal Archives, kde namiesto toho pribúdajú tie najzúfalejšie hajlovačkové „bigbíty“, v poslednom čase napríklad české. (Pravdepodobne sa z metalovej scény stala riť, do ktorej sa zmestí fakt všeličo.) Títo Američania boli dlho mimo dosah môjho radaru, asi aj preto, že na to, aby som dianie na scéne stíhal, som už dávnejšie rezignoval, a aj vzťah k deathcoru mám prevažne rezervovaný, ačkoľvek nie odmietavý. Ale keďže tu mali hrať, vypočul som si ich veci na Youtube a zaujali až tak, že som si povedal, pôjdem, pozriem si ich naživo. Pomohol tomu klip k skladbe „Black Mammoth“, ktorý ukázal, že FFAA si všímajú aj tie neradostné podoby reality, ktoré sú na okraji záujmu súčasného sveta.

Hudba je to každopádne kvalitná a zaujímavá, možno deathcore, možno moderný prepracovaný, technický a variabilný death metal s vysokou dávkou melódií, sól, atmosféry a harmónií. Naživo to viac než o atmosférickosti bolo o intenzite, emotívnosti, agresii a energii, ktorú by som aj vďaka prejavu frontmana a ostatných hudobníkov označil za nečakane pozitívnu. Náklepy, breakdowny a voľnejšie, skoro nu-metalové momenty, kde nad hlbokým i vyšším revom dominoval melodickejší vokál – pre ľudí, ktorí v death a inom extrémnom metale prisahajú len na starú školu táto banda asi nebude, ale osobne som rád, že som nevynechal možnosť naživo vidieť a počuť niečo iné než to, čo si dávam väčšinu času. FFAA majú šesť albumov, najnovší je „On What The Future Holds“, vydaný minulý rok v januári u NBR. V zostave majú až tri gitary, na turné sú gitaristi len dvaja. Nuda to nebola ani omylom, z nadhľadu sa dal oceniť aj dobre rozbehnutý moshpit a je skoro škoda, že skončili hádam dvadsať minút pred desiatou hodinou. Vydarený koncert, o aké dnes našťastie nie je núdza a ani nemusí byť. Stačí dostatok tých, ktorí vedia, že fanúšikovstvo je vecou reálneho a nie virtuálneho sveta.