MARTYRIUM CHRISTI fungovali v západných Čechách s krátkou prestávkou v rokoch 1994 – 2014 a deathmetalovému svetu ako dedičstvo zanechali jedno demo a dva albumy. Najneskôr po tom druhom, vydanom v roku 2007, fungovali asi skôr len sporadicky, ale svojho času boli vcelku pojmom. Pamätám si, že v časoch dema „Anomalous“ boli spolu s pražskými APPALLING SPAWN vnímaní ako nový, svieži a hlavne divoký vietor na CZDM scéne. Pražania veľmi solídne spojazdnili hyperblastujúci death metal, ktorý po transformácii na LYKATHEA AFLAME nabral až nádych progresívneho extrému, pri ich západnejších kolegoch zase nechýbali prirovnania od DEICIDE až kamsi k CRYPTOPSY (boli to proste časy romantického nadšenia v metalovej hudobnej publicistike).

Albumy sú počúvateľné aj teraz, hoci majú už skôr hodnotu svedectva o tom, ako death metal tu u nás znel v čase ich vzniku, nie všetko odolalo času a aj počuť, že skrátka nejde o spolok z Ameriky, na druhej strane prejav MARTYRIUM CHRISTI mal v sebe prvky, ktoré ich robili celkom ľahko rozoznateľný. Teraz sa po rokoch s novým projektom, dnes už aj regulárnou kapelou prihlásil jeden z gitaristov. Keď som sa to dozvedel, pustil som si na Bandzone ukážky z dema a fakt žiadne nadšenie, „death metal okresnej čs. kvality model polovica 90. rokov som veru nečakal, snáď to na albume bude lepšie, čakám, že tam bude nový materiál, ktorý sa za štyri roky niekam posunul.“

Polhodinový album je vonku od leta, aktuálne už je k dispozícii ako CD a je na ňom osem skladieb (vrátane prerábok starého materiálu) zabalených do obalu evokujúceho grafické spracovanie z 90. rokov s celkom vzhľadným titulným obrázkom, trochu postapokalypticky či dystopicky ladeným. A deväťdesiatkovo vyznieva aj hudba. Žánrovo ide o čistý death metal, možno s nejakými prvkami, ktoré by sa uplatnili aj v thrash, heavy či melodickejšom metale. Jednoducho kov smrti tak, ako ho tvorili ľudia odchovaní metalovou klasikou. Rytmicky živá hudba postavená na skočných, rýchlejších tempách oživených ostro nasekanými pasážami a s nemalým podielom náklepových úsekov, v ktorých riffovanie, harmónie i ponuré vyznenie oživuje odkaz MARTYRIUM CHRISTI asi najviac.

Obzvlášť to platí pre hudbu, ktorú hrali na albumoch, najdivokejšie pasáže MURMUR by mohli byť na hypotetickom albume vydanom po „We Will Kill...For You“. Rúhačskú štvorku pripomenie aj frázovanie a zrozumiteľnosť hlboko z hrdla vyrážaného či revaného vokálu, a zvuk, ktorý je na pomery žánru ostro rezaný a konkrétny. Mnohí si na to potrpia, ja osobne tu oceňujem staroškolsky znejúce bicie, akurát činely to mohli „rozbaliť“ výrazne viac. Tam, kde MURMUR až tak netlačia na pílu, počuť, že nechávajú priestor aj melodike, harmóniám a snažia sa i o istú atmosféru a tlak. V žiadnom prípade sa nedeje nič nového a objavného, skôr nostalgický závan dávnej čistoty a „srdciarstva“, na zdržanlivé ovácie by tento album mal vyjsť o mnoho rokov skôr, dnes ide o hudbu pre fanúšikov, pre ktorých je tradícia najviac.  

Ešte tu máme texty v takej starej dobrej stredoeurópskej angličtine slovom i výslovnosťou (pozn. každý ne-anglofónny umelec má prízvuk a napr. takí Fíni s tým svojím celkom urobili dieru do sveta, takže fakt skôr dbať na to, aby to naozaj vyzeralo ako angličtina). Ak máte pocit, že pri titule mieriacom na „nový svetový poriadok“ a spomínaní demokracie, cesty k moci, Klondike atď. môžete tušiť, o čom to bude, máte správny pocit. Ale povedzme, že ak si v texte „Democracy“ predstavím súčasné Maďarsko (napríklad), v zásade všetko sedí, akurát sa skladba mala volať „Autocracy“. Takže ďalšia variácia na tému „rockeri a metalisti tnú do zloby svetového diania“, alebo potom osobné výpovede s ľahkým nádychom únavy a rezignácie. Takýchto textov sú kilometre a ďalšie ešte pribudnú. Hudobná stránka mňa osobne oslovuje viac, ako spomienka na „tak sa hralo kedysi“ album vcelku funguje.