Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Takže 13tka v názve metalového festivalu v zašlej metropoli východného Slovenska mi nepriniesla šťastie. Ak sa budete pýtať prečo, tak preto, lebo tento report píšem už po štvrtykrát a dúfam...
NOSTRUM už svojou prvotinou „Lines“ ukázali, že majú hudobne vysoký potenciál zaujať nielen lokálne publikum, ale dokázať sa presadiť aj v širšom meradle.
Zaškatuľkovanie nejakej kapely do blackmetalovej odnože hudby dnes častokrát vzbudzuje na tvárach minimálne úsmev. Aspoň ja mám taký pocit...KEEP OF KALESSIN boli pre mňa neznámou...
Po dlhej odmlke, kedy sa už zdalo, že Košická kovová scéna leží 6 stôp pod zemou svitla nová nádej v podobe ďalšieho, už 12teho ročníka zabehaných „Without Shame“ festivalov.
Otvorte brány pekla! Vojská satana do zbrane! Mŕtvi povstanú z hrobov, aby zničili život...satanove kopyto vyryje hlboké brázdy do tváre trápenej zeme...
KHOLD ma už v mysli dosť dlho obťažovali, keďže som dosť často narážal na množstvo chvály na týchto severanov, či už v recenziách, alebo rozhovoroch. Obdobne pochvalné a nadšené ohlasy sa ku mne dostali aj za nanovší počin „Morke Gravers“ a tak som sa rozhodol to skúsiť a svoje dojmy ďať aj do digitálnej formy.
Raj Temnoty Večnej, tak sa zove nový a vlastne aj debutový materiál, brnenskej kapelky TORMENT. Inu TORMENT zdá sa kujú čierny kov a tak sa pozrime bližšie...
Začnem úplne obligátne...po dlhej odmlke tu máme ďalší album od, na Slovensku veľmi známeho zoskupenia, DEPRESY. Všetky očakávania a nádeje vkladané do kapely boli naplnené a hneď poviem...
Vždy keď som videl WAYD figurovať na zozname kapiel koncertu, ktorého som sa účastnil, vždy som mohol očakávať kvalitný hudobný zážitok a vždy boli moje očakávania prinajmenšom splnené.
Prekladať názov ROOT je rovnako zbytočné ako týchto služobne starých harcovníkov nejako obšírne predstavovať. Tak sa obmedzím len na strohé konštatovanie...
Po relatívne dlhom čase, ktorý uplynul od vydania "Incipit Satan" prichádza ďalšia ozvena zla zo severu od pekelníkov GORGOROTH. Tí si veľa priaznivcov získali hlavne vydaním (kultového?
Nevesta len tak nezomrie a tí, ktorí si ju vzali ešte nebudú smútiť nad jej pohrebom, ale vítať ju opäť vo svojich srdciach...Majstri melanchólie opäť prichádzajú a znova dokazujú...
Už úvodným počinom apokalypsy samotnej sa ZYKLON ukázali v hviezdnej zostave a zostali v povedomí extrémneho publika zapísaní viac než dobre. Rovnako v povedomí a očakávaní zostala zapísaná aj príprava nového kúska smrti.
Notoricky známi DIMMU BORGIR sú pravdepodobne spolu s CRADLE OF FILTH najprefláklejšou kapelou, akú čierna scéna vyprodukovala. Necháme však spory o komercii a podobných veciach true blackerom a pozrieme sa na veľmi očakávaný armageddon smrtiaceho kultu?
Je to úplne posledný album THE CURE? Dôstojnejší odchod si neviem predstaviť. Spočiatku nenápadný album si ma postupne omotal melancholickou atmosférou. Hustý oblak hmly, z ktorej sa mi nechce hľadať cestu von. ,,Disintegration" pre toto desaťročie.
Návrat niekam k "Ghost Reveries" so zvukom posledných albumov. Stávka na istotu, ktorá však za vrcholmi tvorby zaostáva. Navyše, mňa osobne rozprávač pri sústredenejšom posluchu tohto koncepčného albumu irituje.
V jisté BDM RPG hře vytváříte ultimátní postavu a její charakteristiky definujete následovně: Násilí: 100%, Technické skills: 100%, Skladatelská inteligence: 100%, Šarm: 100%, Oddanost 100%, Laskavost: 0%. Do kolonky "Jméno" pak vyplníte: DEFEATED SANITY.
Už poněkolikáté zní otázka stejně: Zničil Einar Solberg další desku jinak velice talentované kapely? Odpověď zní: Zase to zvládl. Jeho hlasový projev je jak chilli. Koření. Měl by se používat citem. Když se tam toho najebe hodně, nedá se to žrát.
Hele, Blake Judd ještě žije. Enfant terrible (ale současně i schopný skladatel) US blacku je (znovu) zpět a tentokráte doručuje tradičněji pojatou kolekci. Šlape mu to dobře, tělo už má sice životem zhuntované, mysl však zůstává stále čerstvá.
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Bilanční a v rámci možností i moderní album zároveň. Typičtí BODY COUNT místy výrazně oživení působením hostů. Album sotva překvapí něčím neotřelým, ale dá se mu odolávat jen do prvního výkřiku "madafaká". Pak už je to zase všechno zpátky v 90's.
