Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Dnes už na scéne veľmi populárna extrémistická dvojka ANAAL NATHRAKH nám albumy pľuje s priam železnou pravidelnosťou. Kapela sa zľahka presunula z kanálneho podsvetia do prijateľnejších vôd a (aj) „In The Constelation Of The Black Widow“ je v mojom pohľade znamením istého hľadania mediánu medzi dvoma hudobnými antipólmi...
Rok sa s rokom zišiel takmer na deň presne a opäť k nám do Košíc zavítala inštrumentálna úderka FERMATA s legendárnym statusom, prinajmenšom v našich končinách.
Ešte pred ústupom do chladu hibernácie stíha KHOLD vydať „Hundre År Gammal“. Kapela patrí do skupiny, ktorá si drží od počiatku svoju hudobnú formu...
Už „Odinist“ bol krokom späť od komplikovanej hudobnej de(kon)štrukcie a názov novinky i proklámacie členov dávajú tušiť, že ďalšia hudobná evolúcia BLUT AUS NORD sa bude uberať práve takto načrtnutým smerom.
ABSU sú ďalšou zo starých kapiel, ktorá povstala z hlbín času, aby po ôsmich rokoch prišla s novým materiálom. Američania sa v minulosti stihli vyprofilovať do veľmi osobitej a exotickej formy spájajúcej agresívny thrash s poctivým okultným blackom a ideológiou zabudnutých keltských mystérií.
Sedmohradské zoskupenie ma ľahko minulo svojim albumom „Grimjaur“ ešte v minulom tisícročí. Zámerne hovorím minulo, pretože už vtedy sa kapela neprezentovala nejako výnimočným materiálom.
Po blackmetalovom albume, ktorý nás previedol ríšou snov sa sympatické rakúske (teraz už) duo rozhodlo prísť opäť zo štýlovo iným materiálom. Budete hádať správne...
„Curse You All Men!“ – proklamácia, ktorá predznamenala vývoj nórskeho tria pod cisárskou zástavou v dobe chladnej industrializácie a štýlovej explózie blackmetalovej scény.
Po rozpade PECCATUM vydáva Heidi S. Tveitan (Ihriel), podobne ako jej manžel, svoj ďalší sólový album. Kdežto Vegard (Ihsahn) si z ich spoločného projektu zobral rock/metalovú časť...
Produkcia poctivého čierneho kovu na Slovensku dlhodobo stagnuje okolo nulovej hladiny. Kvalitné kapiel v tomto žánri spočítate na prstoch jednej ruky...
Ak by sme mali hľadať paralelu s vývojom THYRFING, tak by sme ju s trochou fantázie vedeli nájsť u ENSLAVED. Švédi, podobne ako ich slávnejší nórski susedia...
Severská stálica ENSLAVED patrí ku kapelám, ktoré boli súčasťou jadra nórskej blackmetalovej scény a po jeho štýlovej explózii urazili v hudobnom priestore značnú vzdialenosť.
Popri znovuzrodení LIMBONIC ART stihol Morpheus ešte v minulom roku vydať aj druhú radovku svojho elektrometalového projektu z dimenzie F3H. Ľahko provokatívny názov diela a rovnako ľahko(?
Kariéru KEEP OF KALESSIN nakoplo vydarené EP „Reclaim“ a medzi blackmetalové hviezdy ich katapultovala prinajmenšom rovnako kvalitná „Armada“. Zraky a sluchy mnohých sa tak v očakávaní upierali k vydaniu „Kolossus“...
Je to úplne posledný album THE CURE? Dôstojnejší odchod si neviem predstaviť. Spočiatku nenápadný album si ma postupne omotal melancholickou atmosférou. Hustý oblak hmly, z ktorej sa mi nechce hľadať cestu von. ,,Disintegration" pre toto desaťročie.
Návrat niekam k "Ghost Reveries" so zvukom posledných albumov. Stávka na istotu, ktorá však za vrcholmi tvorby zaostáva. Navyše, mňa osobne rozprávač pri sústredenejšom posluchu tohto koncepčného albumu irituje.
V jisté BDM RPG hře vytváříte ultimátní postavu a její charakteristiky definujete následovně: Násilí: 100%, Technické skills: 100%, Skladatelská inteligence: 100%, Šarm: 100%, Oddanost 100%, Laskavost: 0%. Do kolonky "Jméno" pak vyplníte: DEFEATED SANITY.
Už poněkolikáté zní otázka stejně: Zničil Einar Solberg další desku jinak velice talentované kapely? Odpověď zní: Zase to zvládl. Jeho hlasový projev je jak chilli. Koření. Měl by se používat citem. Když se tam toho najebe hodně, nedá se to žrát.
Hele, Blake Judd ještě žije. Enfant terrible (ale současně i schopný skladatel) US blacku je (znovu) zpět a tentokráte doručuje tradičněji pojatou kolekci. Šlape mu to dobře, tělo už má sice životem zhuntované, mysl však zůstává stále čerstvá.
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Bilanční a v rámci možností i moderní album zároveň. Typičtí BODY COUNT místy výrazně oživení působením hostů. Album sotva překvapí něčím neotřelým, ale dá se mu odolávat jen do prvního výkřiku "madafaká". Pak už je to zase všechno zpátky v 90's.
