Meresz
9 / 10
Po nekonečne dlhých ôsmich rokoch prišla konečne Metallica s novým albumom, ktorý je nielenže veľmi dobrý, ale u mňa dokonca najlepší od vydania "Load" (1996).
Zatiaľ čo na predošlej doske "Death Magnetic" (2008) sa od Metallicy očakával návrat ku thrashovému zvuku zlatých 80's, od novinky sa asi už nečakalo niečo podobné a preto mi príde, že je oveľa uvoľnenejšia a uveriteľnejšia ako predchodca. Jednoducho už žiadne deklamovanie návratu ku koreňom, ale album aký natočila Metallica podľa svojho gusta a nie podľa očakávaní či prosieb fanúšikov. A to je správne rozhodnutie, pretože tento album sa proste mimoriadne vydaril. Nájdeme tu aj dve vynikajúce thrashové vypaľovačky (Hardwired, Spit out the Bone), ale gro albumu tvoria pesničky v strednom tempe, pravdepodobne kvôli bubeníckej forme Larsa Ulricha. Mne to vôbec nevadí, návrat ku zvuku podobnému na monolitoch "Load" a "Reload" a strednému tempu súčasnej Metallice sedí neskutočne a preto si vychutnávam parádne hitovky Moth Into Flame, Dream No More, Confusion, ManUNkind, Here Comes Revenge či Now That We're Dead. A takto môžem pokračovať až do konca playlistu, pretože kvalita celého tucta pesničiek je nesmierne vyrovnaná. James spieva ako pán a aj zopár fajn sóličiek sa Kirkovi podarilo. Produkcia albumu narozdiel od "Death Magnetic" našťastie nie je taká dokurvená a lepšie sú počuteľné aj Robove basgitarové finesy. Efektný bol aj ťah s videoklipmi ku všetkým skladbám. Nie je to nový nápad, ale Metallice sa ho podarilo dotiahnuť oveľa lepšie ako takým KATAKLYSM na ich poslednom veľmi nudnom albume. Here Comes Revenge či Confusion krásne fungujú s videom. Vynikajúca práca sa odviedla aj pri tvorbe bookletu a obalu albumu, ktorý sa asi veľa ľuďom nepáči, ale mne celkom hej. A keďže vlastním deluxe verziu, nemôžem opomenúť bonusové CD, u ktorého sa mi páči že sa Metallica rozhodla miesto pôvodného zámeru s "riff origins" nakoniec vydať na jednej placke všetky covery ktoré natočila v posledných rokoch, z ktorých je najmä pocta Diovi "Ronnie Rising Medley" skutočná lahôdka. Lords of Summer je tu v novej verzii, ale som rád že sa nedostala na základný tracklist, keďže je to na pomery Metallicy len priemerná skladba. Živák z hudobnej predajne Rasputin Music z apríla tohto roka je už len takým bonbónikom na koniec.
Záverom stačí povedať to, že "Hardwired...To Self-Destruct" ma nesklamal, ale veľmi potešil a pre mňa je už teraz albumom roka 2016. Osemročné čakanie nakoniec chvalabohu stálo za to. Večne nespokojní fanúšikovia, stále vzývajúci časy "Ride..." či "Master..." by sa mali konečne zmieriť, že Metallica nie je a hádam ani nechce byť čisto thrashmetalovou kapelou, pretože má na viac. Berte, alebo nechajte tak. Teším sa na ďalší album, na ktorý ale dúfam nebudeme musieť čakať tak dlho.
A ešte jedno P.S.: Výkon Larsa Ulricha na tejto doske sa síce dosť fakuje, ale mne osobne to nevadí. Do Metallicy proste jeho bubnovanie patrí. Viete si predstaviť že by tento materiál natĺkol Mike Portnoy alebo Gene Hoglan? A berúc do úvahy aj jeho skladateľské schopnosti, bez neho by Metallica nebola tým čím je. Koniec môjho výlevu :)