Meresz
8,5 / 10
Ach jaj... prečo? Prečo má najväčšia metalová kapela na svete zároveň aj armádu najufrfľanejších fanúšikov, ktorí dookola pičujú na každý jeden nový album, ktorý táto legenda predhodí svetu? Toto je zle, hento je zle, je to príliš dlhé, je to príliš nudné, po black albume to stojí za hovno, po justice stojí za hovno, po master to stojí za hovno, nekonečné vzývanie starých albumov, ktoré sa už nikdy konať nebude, pretože to jednoducho nie je možné a oveľa viac - toto všetko sa vyčíta Metallice nonstop pod všetkými recenziami a rôznymi článkami. Ale vychváli sa od určitých ľudí do nebies napríklad neskutočne nudná, preceňovaná a senilná sračka Senjutsu od Iron Maiden (u nich nielen to), ktorí Metallice dávajú podpriemerné hodnotenia. Nie priatelia, tak to teda nie. Sere ma, že moju recenziu som musel začať takto, ale inak to nešlo. Metallica natočila parádny album, ktorý má charizmu a má v sebe niečo, čo človeka stále láka k tomu, aby si to púšťal znova a znova a tešil sa na koncertné turné s programom No Repeat Weekend, s ktorým ešte nikto dosiaľ neprišiel. Som rád, že Kirk a Rob dostali väčší priestor pre svoje nápady a Robovu basgitaru, to albumu určite prospelo. Lars si síce hraje ten svoj šroťákový štandard, ale ruku na srdce - jemu je to úprimne u riti a lepšie to už s ním nebude. Proste zakladateľ a majiteľ značky Metallica, ktorý si môže robiť čo chce. Rovnako sa treba zmieriť s tým, že Kirk už nikdy nenatočí také výborné sóla, ako v dobách prvých piatich albumov a že si veselo znásilňuje ten svoj wah-wah pedál ako sa mu ľúbi, bez toho aby si robil ťažkú hlavu z posmeškov a dlhoročnej kritiky. Dôležité je, že hlavná devíza tejto kapely, ktorú dovolím si povedať z drvivej väčšiny počúvame kvôli jednému mužovi - Jamesovi Hetfieldovi - to celé drží nad vodou s obdivuhodnou rezervou a že tento riffmajster a výborný spevák vymačkal zo šiestich strún výživný materiál, ktorý bude fanúšikov živiť dlho po vydaní. Výdatná porcia hudby, ako to je už u Metly zvykom by si síce občas možno zaslúžila nožnice, ale inak to pokope drží ako neprestrielný celok. Či už ideme od úvodnej titulky 72 Seasons, rokenrolovejšej pecky Screaming Suicide, valivej You Must Burn!, cez kratučkú, NWOBHM nasiaknutú vypaľovačku Lux Æterna, groove metalovejšiu záležitosť Crown of Barbed Wire, vynikajúcim textom opatrenú "temptation" hulákačku If Darkness Had a Son, Room of Mirrors s úžasnou melodickou vyhrávkou v druhej polovici až po najdlhšiu skladbu Metallicy dosiaľ, jedenásťminútovú obludu Inamorata, ani v jednom prípade nesiahnete vedľa. Pod škaredým obalom sa skrýva ich "žltý" album, ktorý pôsobí ako prechádzka všetkými hudobnými etapami Metallicy (samozrejme, okrem St. Anger) a ktorý síce "len" nadväzuje na predošlé, výborné CD "Hardwired...to Self-Destruct", v niektorých aspektoch je aj o niečo lepší, ale za to prináša opäť nesmierne inšpirujúci materiál, ktorým James a spol. presne tak ako som predpokladal, opäť naprdeli do tváre poslednej nahrávke od večne namosúreného, bývalého samozvaného alfa-samca Metallicy z Megadethu. Dávam palec hore a ak sa s nami chlapi touto fošňou lúčia, je to kurevsky dôstojná rozlúčka. Ďakujem páni.