judášskypomstiteľ
10 / 10
V roku 2018 som nechápal a dlho spracovával, čo Judas Priest s albumom Firepower dokázali a mal som deja vu. Viem, ako bol hodnotený Painkiller po albumoch Ram it down či Turbo, kde ich považovali už za staré legendy( a to mali členovia iba cez 40) Firepower sa zaradil na 2 miesto môjho rebríčku a po skoro 30 rokoch 1990-2018 zosadzuje Defenders of the faith. Naozaj sa skúsim byť úplne objektívny, neovplyvnený radosťou z nového albumu. Preto som nechal novému albumu čas a hodnotím ho až po 15-20? vypočutí. Po recenziach- a to som ich prečítal už desiatky u mňa rezonuje tá, kde kritik hovorí o raste a majestátnosti albumu po xxx vypočutiach v porovnaní s Firepower, kde to bolo takmer okamžite. Dokonca môj priateľ z Poľska zastáva názor, že na úplné pochopenie toho čo práve uzrelo svetlo sveta musíš byť fanúšikom,ktorý má napočúvané všetky albumy a teda od debutu Rocka Rolla po Firepower. Nechcel som sa unáhliť a ovplyvniť tým, že Invincible Shield v recenziách renomovaných, ale aj menej známych plátkoch či weboch dostáva v priemere väčšie známky ako Firepower. Povedal som si, to už asi ani nemôže byť, aby dva posledné albumy 50 ročnej legendy porážali a získavali hodnotenia ako platinové albumy z 80 rokov. Dobre, kašlem na to a idem k tomu hlavnému. Prvá skladba Panic Attack nemôže prekvapiť a každému je jasné, že začiatok albumu bude najhlasnejší, najrýchlejší a bolo to tak vždy od Rapid Fire, cez Freewheel Burning na Defenders či Jugulator alebo Firepower a o Painkiller ani netreba hovoriť. Čo však Judasi urobili iba tu je , že hneď prvé tri skladby chŕlia také tempo, že človeka ide roztrhnúť , The Serpent and the King je prierezom starých časov v modernom šate a skladba Invincible Shield ide ešte ďalej, kde sa miešajú 70 a 80 roky a Halfordov spev miestami pripomína jeho štýl na sólovke Crucible. Po divočine prichádza konečne uvoľnenie v podaní Devil in Disguise a Gates of Hell či Crown of Horns, kde v druhej spomenutej počujem linku z albumu a zároveň aj skladby Stained Class. U tejto trojice nemám viac čo povedať, tie nástupy a gitary miestami ako z éry Roliing stones , ktoré sa následne po mohutných refrénoch dostanú cez Point of entry až k Firepower , ale aj pripomínajúc modernú u mňa gigantickú Children of the sun z Firepower a následne hardrocková hitovka Crown of Horns naznačila, že sa možno bude diať niečo, čo som úprimne nečakal. Album sa cez rýchlu, ale zvukom jemnú As God Is My Witness , ktorá každému pripomenula kríženca hard as iron z Ram it Down a Leather rebel z Painkiller prenáša k umeleckému prejavu Halforda v Trial by Fire s neuveriteľnou melodickou linkou. Escape from Reality?? Počujem Ozzyho??? Ďaľšia hymna? To neviem, ale u mňa klenot albumu, kde som mal zimomriavky. Už sa blíži koniec? Nie, Sons of Thunder a pripomienka rokov opäť z minulého tisícročia s refrénom a pachom , ktorý by dobíjal hitparády na MTV spolu s bonusovkami Fight of Your Life a Vicious Circle či The Lodger potešili srdce milovníkov heavy refrénov s nosnými melódiami. Pocta Lemmymu a Diovi v záverečnej (kto nemá bonusovku) Giants in the Sk, iba dokazuje, že tento album bude definitívne na stene slávy a nesmrteľnosti najlepších albumov heavy metalu.
Album, kde je počuť Stained Class, Killing Machine, British steel, Painkiller, Firepower či......vlastne všetko, pričom niektoré skladby sú pripomienkou nie jedného albumu, ale hneď aj troch, čo je neuveriteľné.
Viem, že Painkiller je na čísle 1 a viem že Defenders klesol na 4 miesto môjho rebríčka, čo som už úprimne nepredpokladal. Ale aké umiestnenie má Invincible Shield? Neviem, alebo sa to iba bojím napísať. Neuveriteľné dielo a nebudem sentimentálny, ale toto je už .........