Po troch rokoch rozličných problémov a frustrácií z nedostatku finančných prostriedkov, potrebných na dosiahnutie dokonalosti, sa francúzsko-rakúske združenie(?) ELEND vzopälo k údajne poslednému nadýchnutiu.
Album „A World In Their Screams“ nakoniec uzatvára pôvodne plánovanú pentalógiu číslom tri. „Winds Cycle“, druhý monotématický cyklus v tvorbe ELEND, sa však nakoniec dočkal mimoriadne dôstojného ukončenia. „A World In Their Screams“ vychádza z tri roky starých fragmentov, skomponovaných hneď po vydaní „veternej“ dvojky „Sunwar The Dead“, no jeho veľká časť mala byť vydaná pod hlavičkou ENSEMBLE ORPHIQUE, paralelného projektu ELEND. Vdýchnutie čerstvého vzduchu nových skladateľských postupov je na „A World In Their Screams“ badateľné – rovnako, ako pedantná snaha zachytiť v zvuku nahrávky každý plánovaný detail. ELEND nikdy neboli metalovou skupinou, no až na „Sunwar The Dead“ dostali šancu nahrať svoje kompozície s plnohodnotným orchestrom. „A World In Their Screams“ je, rovnako ako jeho predchodca, oprostený od nízkorozpočtových barličiek a len potvrdil úspešné prekročenie hranice kvázisymfonickej gotiky(?) a ponor do vĺn aspoň formálne plnohodnotnej modernej klasickej hudby.
Jediným styčným bodom s „pop music“ je šepkaný mužský vokál a text – oba tieto atribúty uľahčujú „konzumáciu“ diela a, vytvárajúc piesňovú štruktúru, poskytujú oporný bod pre poslucháča. Inak sa na ploche „A World In Their Screams“ rozkladá vzrušujúci dialóg sláčikov, dychových nástrojov, decentnej elektroniky s industriálnym nádychom, perkusií a zborových spevov – presne v súlade titulu albumu ide o akýsi svet výkrikov. ELEND sa po koketérii s „deadcandanceovskou“ gotikou na „Winds Devouring Men“ úplne zbavili snahy o ľúbivosť, a za použitia klasických nástrojov podnikajú surové hlukové nájazdy na uši počúvajúceho („Borée“), aby ich rázne umlčali takmer tichými, ambientnými pasážami („J´ai touché aux confins de la mort“).
Kontinuita s predošlými dvoma dielmi trilógie je badateľná hlavne jednotnom obale a koncepte, čerpajúcom do veľkej miery z gréckej mytológie. „A World In Their Screams“ pôsobí ešte dospelejšie, ale intenzívnejšie ako nie až tak nepodobný „Sunwar The Dead“; zvoľnenie bolo plánované pre záverečné dva diely cyklu.
Jediným negatívom je tak paradoxne to, že ELEND sa pohybujú v akomsi území nikoho. Pupočnú šnúru spájajúcu ich s metalom prestrihli s postupným zcivilizovaním a vyčistením zvuku (nejednému pamätníkovi však surovosť opus magnum „Umbersun“ bude chýbať), no a ohlasu zo strany médií venujúcich sa klasickej hudbe bráni zrejme aj fakt, že ELEND stále patria pod metalových Holy Records a prevažne gotický label Prophecy Productions.
Najdôležitejšie však je, že ani Hasnawim naznačované sklamanie z príslušnosťou k undergroundu zviazaných rúk (a z toho vyplývajúceho, vyššie spomínaného, nedostatku zdrojov) sa neprejavilo na kvalite výstupu. Naopak: „A World In Their Screams“ je v mnohých aspektoch najlepšou nahrávkou ELEND a jedným z mála albumov súčasnej vážnej hudby, ktoré dokážu osloviť metalového fanúšika a neznieť naivne, hlúpo, kompromisne, či v najlepšom prípade len lacno.