Od nového albumu bývalého nácka a panslavistického konvertitu, Charlesa Mansona black metalu, adekvátne šialeného Varga Vikernesa, sa veru veľké zázraky nečakali. Po minuloročnom prepustení z väzenia, v ktorom strávil 15 rokov, sa na verejnosti objavili strhané fotografie zostarnutého, unaveného muža, ktorý mal síce podobne ako v mladosti stále plné ústa nie príliš príčetných rečí, no súčasnú úroveň jeho kedysi nespochybniteľného hudobného talentu si dokázal predstaviť málokto. Najmä ak mala byť novinka BURZUM návratom k black metalu, o ktorom sa Vikernes kedysi vyjadril ako o „negerskej“ hudbe. Ubehol vcelku krátky čas a „Belus“, pôvodne zmýšľaný na vydanie pod politicky háklivým názvom „The White God“, uzrel svetlo sveta.

Od jej prvých tónov je jasné, že vo svojom prechodnom domove v Tromsø, za polárnym kruhom, Vikernes aspoň hudobne (ak už nie fyzicky) dokonale zamrzol. Návrat k časom vrcholného albumu „Filosofem“ a trochu aj „Hvis Lyset Tar Oss“ spočíva najmä vo zvukových spomienkach a dlhých, hypnotických a takmer melodických motívoch, oprášených priamo z múzea počiatkov nórskeho black metalu. Veľká časť „Belus“ je ale aj príjemným stretom tradičnej hudby BURZUM s originálnymi prvkami, aké je do minimalistického black metalu schopný zakomponovať skutočne iba niekto, kto bol veľmi dlho odtrhnutý od skutočného života a jeho vplyvov. Zároveň nahrávka pôsobí oproti tým klasickým úplne novým, ak už nie šťastným, tak určite aspoň optimistickejším dojmom. Niet sa čomu čudovať, Vikernesov statok v oblasti Telemark je podľa novinárov nórskeho Dagbladet rajom na zemi. Navyše, nenávistný black metal sa skladá dosť ťažko, ak sedíte v teplákovej súprave Umbro v drevom vykladanej izbietke, pod nohami sa vám hrá ročný syn a ďalší Greven junior je na ceste.

Tak sa to teda udialo. Vikernes s vydaním nového albumu naozaj neotáľal, z čoho cítiť, aký dôležitý pevný bod v živote na slobode jeho znovuzrodený BURZUM stelesňuje. Doteraz to bolo celkom jednoduché. Skutočné výzvy však hlavného hrdinu čakajú až teraz. „Belus“ nie je nezaujímavý album, bude však veľmi ťažké urobiť ďalší, s nezanedbateľným handicapom, že na ten sa už nebude čakať 10... vlastne, koho sa to snažíme oklamať, 14 rokov. Vikernes už nie je tajomnom opradený guru, jeho mýtus z veľkej časti padol a príliš ružovo to nevyzerá ani s jeho statusom akéhosi duchovného vodcu akokoľvek popleteného zástupu germánsko-slovansko-pohanských nacionalistov - aspoň čo sa veľkosti masy nasledovníkov týka. Časy, kedy sa mu ako jednému z prvých podarilo zhudobniť číre, magnetizujúce zlo, sú nenávratne preč. Varg Vikernes dnes už má len to, čo si po odpykaní „svetského“ trestu zaslúžil.

P.S.: Tento album si nekupujte. Stiahnite si ho radšej v mp3-kach (Pokiaľ možno počkajte na CD rip), napaľujte, kradnite. Bude to tak správne pre dobro všetkého, čo Vikernes v hudobnom "biznise" kedy zastával; nemusíte sa báť, že finančne podporíte akýkoľvek politický myšlienkový smer, ktorý Varg práve zastáva; a okrem toho, je to aj tak jedno. Herr Vikernes visí iba mestu Oslo 23 miliónov nórskych korún za svoje mladícke žeravé znamenia osudu a tým pádom sa uňho jeho majetok asi dlho neohreje. Dosť vážne teda riskujete, že svojimi pár eurami za originálček „Belus“ prispejete akurát na rekonštrukciu kostolíku Holmenkollen a to by bolo predsa „Не хорошо“.