Hype. Asi len ním možno vysvetliť pravidelnú vlnu záujmu, ktorá sa dvihne pri zmienke o každom novom albume dorsetskej legendy napriek tomu, že od čias žánrových klasík „Come My Fanatics...“ a „Dopethrone“ skupina prichádzala len s mierne nadpriemernými a nie vždy kvalitatívne vyrovnanými počinmi. Výnimkou nebol ani predchodca „Witchcult Today“, tvorený niekoľkými mimoriadne vydarenými skladbami a minimálne rovnakým počtom chvíľami bezradne pôsobiacimi, avšak na pomery ELECTRIC WIZARD typicky rozsiahlymi a pomaly sa vlečúcimi kompozíciami.

„Black Masses“ pokračuje presne tam, kde predchodca skončil. Formácia okolo hlavného ideológa Justina Oborna kráča opäť ďalej v ústrety rockovejšiemu vyzneniu, stále vzdávajúc hold estetike sedemdesiatych rokov, béčkovým okultno-erotickým hororovým klasikám a vzďaľuje sa doomovým koreňom. Posadnutosť retrom, či už v podobe tradične vynikajúceho výtvarného spracovania bookletu alebo analógovým zvukom, na ktorom si kapela posledné roky vyslovene zakladá, je tu opäť dotiahnutá do extrému. Pokračuje aj hra s písmenkami v názvoch skladieb a odkazmi na minulý počin v „Satyr IX“ alebo „Crypt Of Drugula“. Formálnu dokonalosť korunuje fotografia skupiny s nástrojmi rozloženými medzi náhrobnými kameňmi starého cintorína a okultne štylizované zábery nahých ženských tiel požičané z klenotov hororovej kinematografie.

Navzdory úzkostlivému ľpeniu na dokonalosti retroformy nezabúdajú ELECTRIC WIZARD ani na obsah. Pomer výrazných a ihneď účinkujúcich kúskov, postavených na silných riffoch a chytľavej rytmike a ťažšie stráviteľných, pomaly vlečúcich sa hypnotických skladieb vychádza na novinke lepšie v prospech prvých spomínaných. Nebyť typických skreslení a podladenia, šlo by v prípade „Venus In Furs“ (nie, nejde o cover VELVET UNDERGROUND), „Patterns Of Evil“ a „Turn Off Your Mind“ o regulárne hardrockové hity. Ich absolútnym protipólom je nekonečná ťažkotonážna masa valiaca sa z „Satyr IX“ alebo záverečnej dohrávky „Crypt Of Drugula“.

ELECTRIC WIZARD sú v rámci svojej scény unikátnym zjavom a Jus Oborn nepochybne kultovou figúrkou. To, že novšie nahrávky ostávajú v tieni pilierov štýlu „Dopethrone“ a „Come My Fanatics...“ je tak trochu škoda. Dnes je to predsa len trochu iná kapela a smer, ktorým sa skupina vydala, je aj zásluhou „Black Masses“ čoraz zaujímavejším dobrodružstvom.