Sú kapely, ktoré robia všetko preto, aby u poslucháča vyvolali dojem, že stvoriť hudbu patrilo medzi najťažšie veci na svete. Sú skvelí hudobníci, bravúrni remeselníci, no ich genialita končí pri forme. Veľmi ťažké bolo naučiť sa všetky zručnosti, ktorými oplývajú, no v momente, keď ich nadobudli, skladanie sa pre nich stalo rutinou. Stvoriť svoju hudbu je pre nich odrazu veľmi ľahké. Myslia si že sú „artists“, no v skutočnosti sú artisti.

Sú kapely, ktoré sa pričinili o vznik samostatného žánru. Nie len štýlu či zvuku, ale normálneho žánru so všetkým, čo k tomu patrí. Spoznáte ich podľa toho, že pred nimi niečo nehral nikto a zrazu to hrajú ďalšie kapely, vznikajú okolo toho špecializované vydavateľstvá, médiá, novinári tomu dajú meno. V lepšom prípade zostanú zakladatelia žánru nad svojimi apoštolmi kvalitatívne trčať, v horšom o nich väčšina nasledujúcich generácii netuší, v tom najhoršom sa stanú obeťou toho, že nepodarky apoštolov zdegradujú aj ich vlastné prvotiny. V tom najlepšom prípade zo všetkých zostanú učitelia svojimi elévmi nenapodobení a nenapodobiteľní.

No a až toto sú MESHUGGAH. Ich dehumanizovaný mechanický „progresívny“ metal sa stal v poslednom čase modlou pre novú generáciu takzvaných djentových kapiel, no vyrovnať sa im sa nepodarilo nikomu. Sami vydávali lepšie aj horšie albumy a práve dnes, keď sú ich žiaci takí populárni, k nim boli obrátené uši extra pozorne.

Albumu „Koloss" sa podarilo oveľa viac než len potvrdiť, kto je na tomto ihrisku pánom. Otcovia zakladatelia sa totiž vrátili vo svojej životnej forme a prinášajú jeden zo svojich najlepších albumov.

Na rozdiel od konkurencie MESHUGGAH tónmi neplytvajú, v skutočnosti ich hrajú s výnimkou niekoľkých veľmi málo. Rytmus je podľa očakávania komplikovaný, no platí to iba o jeho vnútornej štruktúre - pokiaľ sa rozhodnete kývať si doň hlavou, podarí sa vám to bez problémov. Zvyšok formálnej stránky hudby je komplikovaný iba do miery, ktorá sa nebije s obsahom.

Veru, obsah! Novinka „Koloss" je v skutočnosti pesničkový album. Iste, panuje tu cynická neprítomnosť čohosi natoľko banálneho ako melódia, no inak sú jednotlivé kompozície úderné, zapamätateľné a s vcelku jednoduchým hudobným príbehom a priebehom. Album ako taký má navyše jednotný koncept, čo je pri jeho svojskosti a nástrahám hroziacej monotónnosti zrejme jeden z najväčších úspechov MESHUGGAH v roku 2012.

Všetko ostatné, ten ostnatý drôt a komplikované ozubené kolesá, z ktorých útlocitnejšieho poslucháča rozbolí hlava, sú v skutočnosti... metal. Vitajte v roku 2012, drahí priatelia. Extrémna hudba sa nehrá tak, že má extrémne tempo a je tvrdá. Odkedy si pamätám ja, extrémna hudba mala vždy v prvom rade extrémny obsah. BURZUM mi prišiel odjakživa extrémnejší než GORGOROTH, napriek tomu, že moja mama by povedala, že tvrdší a rýchlejší sú GORGOROTH.

V čase, keď v metalových kapelách hrajú fešáci s bezchybnými účesmi a zvukári nemajú problém vyrobiť na monitoroch svojich počítačov štyri a pol minúty dlhú čiernu klobásu, prichádza stará škola s extrémnou metalovou hudbou, ktorá preniká do rovnakej hĺbky, z akej jej brutalita vyviera. V čase, keď sa tvrdá hudba počúva všeobecne oveľa jednoduchšie, prišli MESHUGGAH s novou definíciou metalu. Miro Šmajda si môže toho vyprchaného rukojemníka, ktorému drží nôž pod krkom, pokojne zabiť, znásilniť a zožrať.

Aj predstavy o tom, čo znamená „vyvíjať sa" a „napredovať", sú najčastejšie odvodené najmä od predvedených zmien vo forme hudby. V skutočnosti je „Koloss" oveľa progresívnejší než pochybné peknučké umenie preceňovaných ANIMALS AS LEADERS. S počtom vypočutí to badať čoraz viac. Odľudštená, cynická a mŕtva hudba odrazu dostáva tvár a, čudujsasvete, aj dušu.