Fanúšikovia DØDHEIMSGARD a CODE za odchodom speváka veľmi smútiť nemusia. Kvohst im totiž predhadzuje dostatok slušného materiálu aj v iných projektoch. Najviac pozornosti púta kvázi rituálny HEXVESSEL; hoci je v porovnaní s rituálne-ambientnou elitou Helixes stále vcelku pesničkový a nepoškvrnený, jeho ľahká prírodná mystika budí sympatie a počúva sa dobre. Je to zásluhou jednak Kvohstovho páperového spevu, ktorý sa k snovej hudbe vyslovene hodí, a jednak tých najrôznejších nástrojov rozhádzaných naprieč skladbami. Využitie zvukov akordeónu, trúbky, píšťal, klarinetu, priečnej flauty, huslí či drumble robí skladby živšími už z princípu. Škoda len, že ho nesprevádza ucelenejšia autorská vízia. Lebo rozhodnutie zapojiť väčšinu nástrojov iba raz alebo dvakrát navodzuje dojem túžby vyskúšať si všetko, no nedotiahnuť do konca nič. Podobne prekvapí aj vloženie staro-rockových pasáží a skladieb. HEXVESSEL tak z mosta do prosta variuje medzi prírodným folkom šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, ľahkým duchárstvom, psychedéliou a rockovým dejepisectvom v štýle GRAVEYARD. Dôležité ale je, že nakoniec všetko funguje celkom dobre, aj napriek výhradám. Novinka „No Holier Temple“ je skrátka príjemný sedmičkový album so všetkými výhodami príjemných sedmičkových albumov: je jednoduchá, dá sa k nej vracať pravidelne, v akejkoľvek nálade a nezáleží na tom, či sa neskôr opočúva. Takže zvykajte si: Kvohst sa už nejaký čas skrýva pred svetom v lesnej hmle a hudbou čerí hladinu rieky. A keď príde čas, dokáže vás okrem pohladenia aj rozosmiať ako prehnane grandiózna marioneta v siedmej skladbe - a vystreliť si tak aj sám zo seba. („Ó, povedz mi, moja drahá, krič nahlas a jasne, si ihličnatá?“)