OPETH - The Last Will And Testament
Návrat niekam k "Ghost Reveries" so zvukom posledných albumov. Stávka na istotu, ktorá však za vrcholmi tvorby zaostáva. Navyše, mňa osobne rozprávač pri sústredenejšom posluchu tohto koncepčného albumu irituje.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Tech/BDM monštrum WORMED vydalo v marci tohto roku svoj tretí dlhohrajúci album a osobne mám z neho naozaj veľkú radosť, dnes to ale veľmi rozpisovať nebudem, keďže v zásade platí to, čo o predošlom, tri roky starom „Exodromos“ (Najprv teda k organizačným zmenám – s „Krighsu“ sa Madridčania presťahovali od Willowtip Records k Season Of Mist a novým bubeníkom sa v roku 2014 stal G-Calero. Zvyšok zostavy po starom, keďže čo funguje, to netreba opravovať, a WORMED sú navyše natoľko špecifickí, že aktuálni členovia by mohli byť aj tak trochu nenahraditeľní. Dúfam, že odchod gitaristu J.Olivera, ktorý sa oficiálne rozlúčil 13. júna tohto roku, to nepotvrdí.
Novinka má necelých 35 minút a obsahuje desať skladieb, pričom osmička „57889330816.1“ je skôr sci-fi industriálne intermezzo plné znepokojivých ruchov, podfarbujúcich zlovestný recitatív. Zvyšná deviatka prináša pre skupinu typický mimoriadne brutálny, výbušný, absolútne odľudštený natlakovaný death metal, postavený ale na veľmi technickej, komplikovanej, často pokrútenej a disharmonickej hre. Našťastie sú tieto skladby paradoxne vo výsledku skôr priamočiaro zdrvujúce a ohromujú hudbou ako takou, nie bežnému vnímaniu odolávajúcou až zvrátenou pretechnizovanosťou, ktorá ma odradila napríklad u GIGAN.
V prípade WORMED je ich zmes často strojovo, kyborgsky pôsobiacich riffov, náklepov, explózií zlovestných harmónií a niekedy skoro bolestivých disharmónií, oživených nasamplovanými, bázeň z nekonečných a ďalekých priestorov vyvolávajúcimi zvukmi fungujúcim soundtrackom k desivým príbehom odohrávajúcim sa buď svetelné roky ďaleko a hovoriacim o živých formách, s ktorými sa stretneme až v budúcnosti, prípadne k obrazom ukrytým hlboko v ľudskom podvedomí či k víziám ďalších stupňov ľudskej evolúcie. Na pôsobivosti im dodáva čistý, čitateľný, ale na druhej strane drviaci zvuk, a zbierka Phlegetonových extrémnych vokálnych registrov. Sťažnosti na „nezrozumiteľnosť“ sú neopodstatnené, BDM má znieť neľudsky, v prípade tejto bandy obzvlášť.
WORMED sú tech/BDM unikát, ich o pozíciu len tak hocikto nepripraví.
9,5 / 10
Guillemoth
- basová gitara
J.Oliver
- gitary
Phlegeton
- vokály
Migueloud
- gitary
G-Calero
- bicie
1. Pseudo-Horizon
2. Neomorph Mindkind
3. Agliptian Codex Cyborgization
4. The Singularitarianism
5. Eukaryotic Hex Swarm
6. Computronium Pulsar Nanarchy
7. A-Life Omega Point
8. 57889330816.1
9. Zeroth-Energy Graviton
10. Molecular Winds
Krighsu (2016)
Exodromos (2013)
Quasineutrality (EP) (2012)
Quasineutrality (singel) (2010)
Get Drunk Or Die Trying: Premature Burial Tour Vol.1 (split) (2004)
Planisphærium (2003)
Voxel Mitosis (demo) (2001)
Floating Cadaver In The Monochrome (demo) (1999)
Vydáno: 2016
Vydavatel: Season Of Mist
Stopáž: 34:42
Trochu to zraza ten nudny monotonny vokal.
Návrat niekam k "Ghost Reveries" so zvukom posledných albumov. Stávka na istotu, ktorá však za vrcholmi tvorby zaostáva. Navyše, mňa osobne rozprávač pri sústredenejšom posluchu tohto koncepčného albumu irituje.
V jisté BDM RPG hře vytváříte ultimátní postavu a její charakteristiky definujete následovně: Násilí: 100%, Technické skills: 100%, Skladatelská inteligence: 100%, Šarm: 100%, Oddanost 100%, Laskavost: 0%. Do kolonky "Jméno" pak vyplníte: DEFEATED SANITY.
Už poněkolikáté zní otázka stejně: Zničil Einar Solberg další desku jinak velice talentované kapely? Odpověď zní: Zase to zvládl. Jeho hlasový projev je jak chilli. Koření. Měl by se používat citem. Když se tam toho najebe hodně, nedá se to žrát.
Hele, Blake Judd ještě žije. Enfant terrible (ale současně i schopný skladatel) US blacku je (znovu) zpět a tentokráte doručuje tradičněji pojatou kolekci. Šlape mu to dobře, tělo už má sice životem zhuntované, mysl však zůstává stále čerstvá.
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Bilanční a v rámci možností i moderní album zároveň. Typičtí BODY COUNT místy výrazně oživení působením hostů. Album sotva překvapí něčím neotřelým, ale dá se mu odolávat jen do prvního výkřiku "madafaká". Pak už je to zase všechno zpátky v 90's.
Faust a spol. tentokrát více přitlačili na pilu a natočili o poznání méně přátelskou desku. Více black metalu a méně zjemňujících prvků. I tak je materiál pěkně diversifikovaný, jen je méně přístupný a chybí mu ona zpěvnost, vzletnost a naléhavost.