Nielen death-grindom je človek živý. Raz za čas naňho doľahne pocit, že potrebuje zmenu. Väčšinou to znamená poľaviť z jeho obľúbeného tempa. Avšak deathgrinder je človek opatrný, extrémne citlivý na prvoplánové emócie. To poľavenie nemôže byť presladené. Určite nech je temné, podľa možnosti veľmi tajomné a môže byť smutné. To nemá byť oddych na terase v lúčoch babieho leta, ale skôr prechádzka v daždi vymretou dedinou. Vtedy hľadá, pátra. Samozrejme nenápadne! Len aby ho deathgrindoví kamaráti nevysmiali. Doteraz to netušil, ale pomoc je naporúdzi. Už niekoľko desaťročí sú tu preňho legendy ako SATURNUS, či IN THE WOODS... Liečia nákazou nostalgie, ponúkajú záchranu skrz záhubu a zabudnutie. Poľavenie je len naoko, intenzita sa tu skrýva inde ako v ‚bpm’. Nebohý deathgrinder sa ani nenazdá, a už sa až po uši brodí svojím doomovým obdobím. Časom títo velikáni ovplyvnili ďalšie generácie hudobníkov, nainfikovali ich smútkom, pocitom zmaru. Z toho vzišli ďalšie vlny silných spolkov. Medzi nimi napríklad aj THE FORESHADOWING z Ríma.

Keď boli aktuálne koncerty tohto magického spoločenstva kapiel ohlásené, zrazu bolo nedosiahnuteľné na dosah. To sa týka hlavne Nórov. Preberme si trochu históriu vystúpení týchto temných bardov u nás. Pokiaľ viem, na Slovensku asi nehrali vôbec. V Česku raz, a to na Brutal Assaulte v roku 2016. THE FORESHADOWING na Slovensku asi dvakrát. SATURNUS sú na tom len o niečo lepšie – odohrali tri koncerty. Prvý v Trnave a potom dvakrát v hlavnom meste SNP (Thomas si ich pamätal všetky). Pritom, v časových rozostupoch často tak dlhých, že dieťa narodené pri predchádzajúcom termíne, by už bolo pri tom ďalšom zhruba 2-3 roky školopovinné. A ani matička Viedeň, čo aj na dopľutie z Petržalky, v tomto smere veľa nepomohla.

Berúc do úvahy takúto raritnosť, v kombinácii so zmienenou kvalitou a vplyvom týchto kapiel v rámci ich žánrových škatuliek, nemôžem si pomôcť, ale jednoducho nechápem nízku účasť ľudí na koncerte v Bratislave. Na Talianov sa pozerala asi tak štvrtina kapacity Randalu, na SATURNUS možno polovica a IN THE WOODS... sa zrejme nestíhali čudovať, keď sa to pred ich nastúpením opäť preriedilo. Tá trpká pachuť, keď by si človek želal lepšiu odozvu svojho domovského publika, či už účasťou, alebo aktivitou. Ale želanie v tomto pramálo pomôže a treba sa sústrediť na pódium. Len som v tej chvíli pevne veril, že sa Košice viac pochlapia.

Našťastie, na výkonoch kapiel sa to neodrazilo a od začiatku do konca išli, akoby hrali vo vypredanom MMC o poschodie vyššie. Rimania nastúpili so zhruba 20-minútovým zdržaním, ktorého dôvod síce nepoznám, ale tipujem, že sa čakalo na nazbieranie publika. Lebo na pódiu bolo nachystané všetko včas. Ich sedem-kusový set v trvaní zhruba 40 minút bol poskladaný zo všetkých ich nahrávok, pritom po dve boli zo „Second World“ a „Oionos“. Z aktuálneho EP sa hrala skladba „Memento“. Zvukovo to bolo takmer okamžite vyladené, k tomu nemám čo dodať. Spevák Marco, v jeho v typickom čiernom obleku a s náležitým výrazom, akoby celebroval smútočný obrad. V kontraste k nemu, sa gitarista Alessandro snažil hecovať publikum a dostať z neho akú-takú emóciu. Čo sa mňa týka, výborná kapela na začiatok. S asi najvýraznejšou mierou melanchólie, spomedzi týchto troch súborov, umožnili postupný nábeh pozornosti a nastavenia obecenstva. Dalo by sa povedať, nomen atque omen, že boli predzvesťou fantastického večera.

Po nich nastúpili Dáni SATURNUS. Nebudem tajiť, moja srdcovka zhruba od čias, keď sa isté dievča z Ľubľany rozhodlo zomrieť. Už keď sa tento rok objavili na Brutal Assaulte, stál som vpredu a chrochtal blahom. A to bol tamojší, zhruba polhodinový štvor-skladbový set na poobedňajšom piatkovom slnku, len chabou ochutnávkou takmer hodinu a pol trvajúcej temnej hostiny tejto jesennej noci. Aj Thomas mi potom priamo potvrdil, že si klubové koncerty užíva viac ako veľké festivalové pódiá. Plnú polovicu (5 kusov) tvorili veci z aktuálneho albumu „The Storm Within“, vydanom v júni tohto roku. Je treba povedať, že v spoločnosti starších skladieb obstáli na krasopisnú jednotku. Dramaturgicky bola celá show vystavaná s mimoriadnou zručnosťou, nakoľko razantnejšie kusy (rozumej napr. „Empty Handed“, „Breathe New Life“, či „The Calling“) striedali tie ťaživejšie (napr. „Closing The Circle“, „Truth, I Long“). Začalo to aktuálnou titulkou „The Storm Within“, aby sme sa naopak v samom závere dostali na úvod ich kariéry v podobe skladby „Christ Goodbye“. Celý set tak disponoval nádhernou dynamikou a popravde, nechcel som, aby skončil. Ale to by sa nemohlo stať niečo mimoriadne, čo si nechám na záver článku.

Počas tohto turné zdieľajú SATURNUS a IN THE WOODS... vedúcu pozíciu a hrajú zhruba rovnako dlhé sety, pričom si striedajú záverečný post, ktorý v tento deň pripadol Nórom. Ich tajomnom opradené kompozície tak mohli vyniknúť v monumentálnom finále večera. V ich prípade spočívali ťažiská deväť-skladbového setu na dvoch extrémoch. Štyri kusy z prvého albumu „Heart of the Ages“ (1995) a naopak, tri z posledného „Diversum“ (2022). Takáto konštelácia dala v pozitívnom slova zmysle vyniknúť rôznym polohám diskografie kapely, od jasných blackových koreňov v začiatkoch, až po výrazne goticko-progresívnu povahu neskorších kompozícií. Jediným členom zostavy, prepájajúcim všetky inkarnácie kapely od roku 1991, je totiž bicmen Anders. Variabilita tvorby je teda celkom logickým dôsledkom. K tomu ešte set obsahoval „Empty Streets“ zo „Cease The Day“ a bezmála štvrťhodinový kozmický epos „299 796 km/s“ z albumu „Omnio“. Táto strhujúca jazda bola zakončená eponymnou skladbou a opäť sme sa tak symbolicky vrátili na začiatok.

A teraz ešte späť k tomu mimoriadnemu, čo sa stalo bezprostredne po koncerte SATURNUS. Zatiaľ som nespomenul, že som na tento koncert zobral dvanásťročného synátora, ako debutanta. Hovorím si, toto by mohla byť iniciácia na úrovni. Aby dobre videl, stáli sme samozrejme vpredu. Paroháče lietali na všetky strany. Aj vlasy má na metal lepšie ako ja. A to sa tak po skončení Henrik zdvihol, došiel ku nám a mladému dal obe paličky rovno do ruky! Viete si asi predstaviť moje otcovské dojatie. Stovky koncertov na konte a mne sa takýto kúsok zatiaľ nepodaril! Ja som o svoje chytené paličky musel vždy bojovať! Nehovoriac o tom, že skvelí ľudia z publika mu ešte doniesli dve trsátka od Indeeho. Keď sme sa išli potom vyvetrať pred klub, Mika a Thomas sa mu ešte prišli osobne poďakovať, že zavítal na ich koncert. Veru tak, chalani zo SATURNUS komunikujú so svojím publikom na takejto krásnej individuálnej úrovni. Máte pocit, že ste s nimi na jednej vlne, a že je obom stranám jasné, čo ich hudba pre tú druhú stranu znamená. Vlastne, akoby tam strany ani neboli. A takto sa niekedy v kluboch, v tých často stiesnených, podzemných priestoroch, odohrávajú momenty mimo časopriestor. Momenty, ktoré sú väčšie ako život.

Fotografie: Facebook kapiel a autora