Letná festivalová sezóna roku 2024 je tu už o pár dní a pre nenásytných fanúšikov SLAYER v našich končinách sa tu črtajú hneď dve možnosti vidieť prvé európske koncerty Kerryho Kinga s jeho novým projektom. Rakúsky Nova Rock pár kilometrov od Bratislavy a český Rock For People na letisku v Hradci Králové - to sú tie miesta, kde to na pódiu rozčesne riff parádneho intra „Diablo“ ako predzvesť čertovsky horúceho koncertného zážitku.

Dá sa vôbec v kontexte takýchto radostných očakávaní písať o prvej sólovej kingovke s akademickým nadhľadom a odťažito poukazovať na kompozičné schémy a textárske klišé? Istotne, dá. Prečo by sme to ale robili? Toto je Metalopolis. Tu sme medzi svojimi, za tých 20 rokov sa poznáme, tu sa na nič nehráme. Poďme na to emotívne a priamočiaro, ako sa na srdciarov a dlhoročných fanatikov patrí.

Už singel „Idle Hands“ musel rozbúšiť srdce každého fanúšika SLAYER. Motor a mozog celého projektu tu tak umne vystaval svoju posádku pripravenú na búrlivé vody šoubiznisu! Kráča po tenkom ľade, ale darí sa mu to. Je to celé do veľkej miery „bejbyslejer“, zároveň si to zachováva charizmatickú tvár superskupiny plnej po zuby ozbrojených veteránov ťažkého kovu.

Paulove značkové hromovládne bicie sú základom úspešnej výpravy. Phil a jeho rýchle prsty melodika extrémnej gitary budú zaiste hrať dôležitú úlohu počas všetkých koncertných previerok kvality; o zaručených kvalitách basgitarovej istoty menom Kyle Sanders platí to isté v červeno-čiernom. No a predák od DEATH ANGEL Mark Osegueda? Tu sa budú ešte dlho viesť zanietené filozofické debaty, či je jeho výkon na „From Hell I Rise“ poctou Tomovi Arayovi, alebo sa ten kingovský materiál proste nedal naspievať inak ako práve takto... arayovsky.

Pre najlepšie pochopenie toho, o čo tu vlastne ide, treba otvoriť pomyselnú Knihu Metalu na jednej z najžiarivejších strán písaných zlatým písmom – v roku 1990, keď vyšiel najlepší album od SLAYER a jeden z klenotov nášho milovaného hudobného žánru vôbec, „Seasons In The Abyss“. Na ňom sa nachádzajú zdanlivo nenápadné, no veľmi funkčné kompozície práve výlučne z dielne Kerryho Kinga. Hovorím o post-apo hymne v strednom tempe s názvom „Skeletons Of Society“ a rezkej vypaľovačke „Temptation“ s nezabudnuteľnými arayovskými dvojhlasmi. Toto sú základy toho, ako Kerry uvažuje pri skladaní svojho materiálu. Platí to aj v roku 2024. Pustite si štýlové lámanie kostí v strednom tempe „Trophies Of The Tyrant“ a následnú rúbanicu „Crucifixation“. Je to tam a dlhoročný fanúšik SLAYER má na tvári šťastný úsmev.

Pri počúvaní Kingovej novinky sa nedá nespomenúť ani na divokú jazdu v turbulentných 90. rokoch. Úprimne, bol by som rád, keby tu takých punkových chuťoviek ako „Two Fists“ bolo ešte viac, pokojne aj tretina stopáže. Ako keby sa vo vysokej rýchlosti zrazili pecky „Richard Hung Himself“ a „I Hate You“ z pamätného štúdiového zárezu plného punkových coverov „Undisputed Attitude“ z roku 1996. Riadny punkový náboj však majú aj thrashové petelice „Rage“ či „Everything I Hate About You. Energia tu strieka na všetky strany, Kerry King to valí nezadržateľne dopredu ako starý hrdzavý tank, čo stratil všetky zábrany.

V niečom je však táto tvorivá sloboda jediného umelca a šéfa kapely trochu na škodu. V niektorých momentoch by možno nezaškodila oponentúra rovnocenných parťákov. Ťažko si napríklad predstaviť, že by u SLAYER prešiel takýto príšerný obal. Ak si odmyslíme úsmevný debut, aj ten najdebilnejší obraz zdobiaci nahrávku SLAYER („Christ Illusion“) mal isté umelecké kvality. Čierny čert na „From Hell I Rise“ je taký prvoplánový, tik-tokový satanizmus; to už aj DEICIDE si s totožným a rovnako blbým nápadom dali viac námahy.

Rovnako tak by mohol byť objektom kreatívnych debát napríklad text songu „Toxic“, ktorý je až príliš jednoduchý a priamočiary. Kerry King má predsa výhodu rodného jazyka, nemusí sa poddávať lenivým heslám ako Max Cavalera.

Všetky tieto výhrady však s prehľadom zatieni skladateľský kumšt dokonale reflektujúci všetko, čo sa v tvorbe Kerryho Kinga dialo za ostatné tri dekády. Je to pokračovanie poslednej štúdiovej zastávky SLAYER, sú tam ozveny „Diabolus In Musica“ aj „God Hates Us Hell“, celé je to úžasne precízne natlakované a našraubované.

Šliape to. Nie sú tam žiadne veľké prekvapenia; veď medzi nami, aké by asi tak mali byť? Jediným prekvapením je asi len tá holá skutočnosť, že ich to stále tak baví a že majú toľko energie, motivácie a radosti z tvrdej metalovej hudby. Nikdy nezabudnem na Kerryho lišiacky úsmev, keď som mu v roku 2008 na festivale pri Novom Meste nad Váhom hovoril, že SLAYER sú ako ROLLING STONES extrémnej hudby. Stále to platí, aj keď už zostal iba King. KERRY KING.