Predstavte si nemladého už chlapa, on chodí po byte i po vonku, spravuje svoj pracovný, rodinný i ostatný život, hádam od konca júna nie vždy len v duchu si pospevujúc veci ako „rolničky, rolničky, bude Devourment...“ Voľakedy zjari som na tabuli s pripravovaným menu v Colle zazrel rukou napísané meno texaského monštra, napadlo mi „nebolo by zle, ak by to naozaj vyšlo“. Po nejakom čase na „nástenke“ oproti baru medzi ostatnými kultúrne zvodnými plagátmi zasvietilo nezameniteľné logo v spoločnosti potrebných detailov. „Hm, naozaj sa možno začať opatrne tešiť, poondiať sa môže vždy hocičo, ale zatiaľ je to na dobrej ceste. Týždeň pred akciou som sa tešil tak, ako sa malý parchant nevie dočkať Vianoc, už to hraničilo s levelom „ešte trikrát, ešte dvakrát sa vyspím a bude DEVOURMENT!“.

Oni tu už boli aj viackrát, určite v ČR, možno aj v Bratislave, ale povedzme že hojným cestovaním do diaľok nielen na koncerty v minulosti sa človek tejže aktivite dosť odcudzí v prítomnosti, navyše fakt, že teraz mi to na hudobné bakchanálie trvá dvadsať minút pešo, všetkému ešte dodáva na príťažlivosti. Vedel som, že v klube treba tentokrát byť zavčasu, dve kapely, ktoré vidieť chceš, pretože vieš, z akých  úctyhodných koreňov vyrašila nová ľudožravá rastlina VIRAL DISEASE. Spustili to okolo ôsmej večer, bol som tam od začiatku. Potomkovia MORTALLY INFECTED a TYPHOID, Weget vokály, Sead bicie, Roman a Tom gitary, Jozef basgitara, ja už som nejaké živáky počul na YT, ale aj bez nich by mi bolo vcelku jasné, že toto si užijem.

Parádny brutal death metal presne tak, ako ma baví. Mohutný, drvivý, žiadna tuctová slamovačka, „odzemkové“ pasáže boli, ale prevládali pestro štruktúrované pasáže s koncertom kvalitných BDM riffov nad náklepmi. Hudobníci sú vcelku pochopiteľne inšpirovaní hlavne v súčasnosti už klasickými zástupcami žánru od SUFFOCATION cez 90. roky US scény až po nástup Texasu, Kalifornie atď. Chuť hrať technicky skrotená optimálnym spôsobom, tzn. v prvom rade je hudba zverská a nemilosrdná. K tomu kvalitné vokály, niekoľko neľudských polôh v štýle „dnes večer tu nikto škriekať nebude“. Ja sa vlastne ani nehanbím za to, že som sa ako vyslúžilec, čo by mal dbať na vlastnú dôstojnosť, vybral klátiť a pochodovať dokolečka pod pódium, niekto z tých zatiaľ pár desiatok ľudí zábrany zahodiť musel a našťastie som nebol sám. Na nahrávku VIRAL DISEASE sa teším skutočne dosť.

V klube to bolo trochu ako „kto je kto na SKDM scéne“, kam padol zrak, tam kamošov mrak, potešilo, že koncert prilákal aj zástupcov o dosť mladších ročníkov, ktoré inak už hádam aj DEVOURMENT označia za „boomerskú kapelu“ alebo nejako inak zábavne neúctivo. Iste, čakalo ich to, že na pódiu uvidia spolok, ktorý napísal kusisko BDM histórie a spustil lavínu skupín oddaných novému subžánru s prívlastkom „slamming“. Ten časom tu a tam evolvoval, príliš často degeneroval až kdesi, kde je miesto brutálneho death metalu už len slam (tam sa už hádam ani nechodieva, lebo načo). O deviatej TO pred necelou stovkou ľudí vrátane dvoch mladých „umělkyň inkognito“ vybuchlo. Bez plachty s logom, akéhokoľvek „pódiového zariadenia“, len štyria chlapi z Dallasu. Brad Fincher (bicie), čo sa týka dvoch ďalších nástrojov, basa Dave Spencer, gitara Marvin Ruiz, ktorý ilustruje zložitú personálnu históriu i súčasnosť legendy, v ktorej ľudí niekedy musíte identifikovať podľa počmáranosti. A ten solídny pán v okuliaroch a šiltovke, ktorý zo všetkého najviac pripomínal nejakého kandidáta na starostu mexického mesta v Tex/Mex pohraničí, bol vskutku Ruben Rosas (vokály).

Niektorí si pamätáte, ako sa na prelome tisícročí písala nová kapitola amerického brutálneho death metalu. Keď medzi hráčov ako New York, východné pobrežie a Stredozápad vtrhli Kalifornia a Texas s tým, že pár vecí bude ešte inak. Základný kameň texaskej scény aj celého „slameného“ subžánru teraz stál na pódiu, nemal zľutovanie a niekomu sa v hlave mohol aj život začať rekapitulovať. Sedem skladieb z „Molesting The Decapitated“, albumu, bez ktorého by kusisko scény možno nikdy nevzniklo. Medzi nimi aj tie známe už z dema „Impaled“ (1997), ktoré mám dohraté na kazete ešte z tej doby. Dve skladby z „Obscene Majesty“, zatiaľ posledného albumu, pri ktorom som si povedal „boha, neviem, či to nakoniec ešte stále oni nerobia najlepšie a navyše sa aj vyvíjajú“. Bez nejakej pompy a flancovania sa na pódiu odohrávalo niečo ťažko opísateľné. Videl som nejeden koncert skupín tohto žánru. Dobré koncerty, užil som si ich, na tých účinkujúcich prídem zase. Ale DEVOURMENT naživo, tie ich postupy, podladenosť, riffy, totálne zhubné vokály plné neľudskosti slovom i tónom, to fakt znelo ako pád asteroidu, zničujúca lavína rútiaceho sa bahna a kamenia pohlcujúca dediny, apokalypsa na záver dejín ľudstva, také čosi. Publiku (dokopy sedemdesiatjeden platiacich) Ruben v romantickom dojatí venoval skladbu „Fucked To Death“ – oni medzi svojimi všeobecne ohavnými textovými príbehmi a obrazmi majú aj niekoľko takých, ktorých autor je „snom“ každého otca, ktorému dotyčného dcéra privedie ako potenciálneho zaťa. Mohlo by ma mrzieť, že v setliste nebolo nič z ostatných albumov, ale zostavovali ho oni, hor sa do kotla. Až dovtedy, kým do vás „nenakoliduje“ nejaký nekoordinovaný veterný mlyn v ľudskej podobe, vám „skvelo“ zapraští v kolene a poviete si „to aby si vedel, že takéto veci už skrátka nerob, Joffrey de Peyrac, dopadnúť to trochu blbšie, mal by si po lete“. Zvyšok koncertu už z bezpečnej vzdialenosti, „Babykiller“ na záver, to sa dalo čakať. Zážitok, na ktorý som si počkal pol „metalového“ života – ešte aj DEVOURMENT na budúci rok slávia tridsiatku – sme rozdýchavali do hlbokej noci, vďaka za túto akciu, bolo to veľké.

Fotografii setlistu poskytnul Martin Sakmáry