Po šiestich rokoch sa uzatvára história prešovskej jaskyne temných duchov nesúcej názov MERGED IN ABYSS. Nullus, spočiatku sám a v záverečnej fáze spolu s Exanimom, zanechal bohatú diskografiu EP, SP a štyroch albumov, pričom tým aktuálnym zo 14. júna sa s nami projekt lúči, najpravdepodobnejšie preto, že tvorca dospel k záveru, že ním už povedal všetko čo mal na srdci, ktoré v tomto prípade nabralo veľmi čierny odtieň. On sám nikam neodchádza, stretávať sa s ním budeme v SIK SALVATION, SLIGHT LIE a GLOOM, keďže tvorba a hranie na kompletnej sade metalových nástrojov ho rozhodne baviť neprestali.

Rozlúčka má podobu vyše polhodinového albumu so šiestimi skladbami rinčiacimi pod znamením pokračovania púte krajinou temných metalových umení. MERGED IN ABYSS nikdy nestáli na mieste, preto je „Ave Exitium“ opäť o kus ďalej a hádam aj trochu inde než predošlá dlhohrajúca vec „The New Era“ (https://www.metalopolis.net/articles/9445/MERGED-IN-ABYSS-The-New-Era/). Tam napriek názvu išlo o poctu veľmi starým blackmetalovým časom. Na novinke sa stretávame skôr s esenciou čierneho kovu tak, ako sa po polovici 90. rokov vyvinul na žáner, ktorý už po hudobnej stránke nebolo ako spochybňovať. Tvorcovia vtedy uznali, že nie je na škodu predviesť aj nejaké hráčske zručnosti, „kultový a jediný správny“ zvuk vyladiť tak, aby v ňom harmónie vynikli naozaj zlovestne a dôstojne a že vokály možno zarevať, zaškriekať a nafrázovať tak, aby aj tí, čo nie sú blackmetalisti až za hrob uznali, že na tom všetkom niečo je a atmosféry i nálady stoja za vypočutie.

Práve v duchu oprášenia a hrdého predvedenia toho najlepšieho z výzbroje klasického drsného, divokého, ponurého BM s dramatickými harmóniami a melódiami prostými sladkosti, ubolenosti a neraz až plačlivosti sa nesie šesť skladieb poslednej kapitoly projektu. Asi nie náhodou sa texty, ktorých sa ujal Frater Mahazael (poznáte ho z inej prešovskej pekelnosti oddanej bandy), zaoberajú koncom, zánikom, prechodom do sfér temnoty. Po hudobnej stránke je jednotiacou témou šestice skladieb nekompromisný black metal najklasickejšieho, zľahka severského razenia, kde sa zúrivosť víchrice prepletá s drvivými pochodmi a pomalšími, ponuro majestátnymi momentmi s klenutými harmonickými štruktúrami. Gitary sú na jednej strane žánrovo kánonické, nesnažia sa vniesť niečo šokujúco nového, ale sú zaranžované s citom a počuť, že black metal majú tvorcovia hlboko pod kožou.

V podstate tu môžem chváliť, pretože na mnohých miestach, v prvom rade v rýchlych, agresívnych partoch, počujem odkaz debutového albumu INFER, ktorý osobne považujem za dosiaľ neprekonaný príklad toho, ako slovenská kapela spracovala inšpiráciu predovšetkým švédskou BM scénou. Aj vďaka zvuku, ktorý je mohutný, živý a jednotlivé nástroje vyniknú tak v súhre, ako aj vtedy, keď sa zameriate na každý osobitne. Podobne sa vydarili vokály, pracujú s niekoľkými polohami vrátane povedzme čistejšej či recitačnej. V určitých momentoch, kde sa až tak netlačí na pílu, mi album pripomína aj tvorbu DOMINION OF SUFFERING spred štyroch rokov. Možno preto by tu niekto mohol hľadať aj vplyv death metalu, ja však nemám problém označiť za v podstate čistý black aj DOS. Obzvlášť ma baví, že nikto sa tu nasilu nehrá s modernými disonanciami a ambienciami, boli by tu navyše. „Ave Exitium“ je pre mňa vskutku vydareným amuletom z čierneho kovu ukutým tak, ako ma tento žáner oslovuje zrejme najviac, a popri tom ide o výborný príklad odchodu na vrchole tvorivých síl.