Takéto dobré počasie si snáď ani nezaslúžime. Toto si hovorím už tretí deň a zrejme s tým neprestanem až do sobotného večera. Je to vzácnosť tu hore na severe na Nemecka; návštevníci legendárneho festivalového podniku Wacken Open Air by o tom mohli rozprávať celé hodiny. Napríklad aj o predchádzajúcom ročníku, ktorý sa nestal finančnou katastrofou len s vypätím všetkých síl organizačného tímu. A vďaka tvrdohlavosti a možno aj nekompromisnosti amerického manažmentu, veď každý príčetný organizátor by to po tých viactýždňových dažďoch a šialene zablatenej festivalovej ploche jednoducho vzdal. Z 80 tisíc potvrdených návštevníkov napokon vlani dorazilo 60. My sme medzi nimi neboli, keďže sme od pondelka pozorne dodržiavali pokyny organizátorov a naozaj sa nám nechcelo stáť v 24-hodinových zápchach na diaľnici niekde za Hamburgom.

Tento rok je všetko inak. Svižná jazda z Bratislavy cez Prahu a celé Nemecko až hore k Severnému moru, celých tých tisíc kilometrov, nám tento rok zabrala iba niečo cez 10 hodín. Utorok zvykneme venovať oddychovému obzeraniu bájnej metalovej dedinky, krásneho kostola, cintorína a priľahlých uličiek. Wacken sa v utorok ráno naozaj iba prebúdzal, ale na festivalovej ploche a v campingoch to už bolo riadne zahustené. Ľudia sa nevedeli dočkať. Aj napriek voľnejšiemu štartu som v utorok nachodil niečo cez 20 kilometrov. A to som nevidel žiadnu kapelu. Až tú našu slovenskú, ktorá dorazila po takmer 24-hodinovej ceste z Prešova. Na dopravné prostriedky majú ETTERNA zvláštnu smolu. Auto sa im pokazilo, keď cestovali za živým hraním ku mne do Slovenského rozhlasu v Bratislave a to isté sa im stalo aj teraz, s iným, novším vozidlom. Dôležité je, že dorazili zdraví, šťastní a plní očakávaní. Vďaka nim som tento rok zistil, že život campingujúceho metalistu vôbec nie je na zahodenie. Len tak si sedieť a rozprávať sa, zdraviť okoloidúcich, grilovať, popíjať... kým sa neponáhľate za koncertnými zážitkami je to vlastne ideálne trávenie letného času.

V stredu ráno to všetko vypuklo. ETTERNA hrali už druhý v poradí v maratóne 30 kapiel z celého sveta v rámci Wacken Metal Battle. Chlapci si veľmi pochvaľovali starostlivosť festivalových technikov, zvukárov a celého produkčného tímu. Vraj nikdy nezažili takých uvoľnených a príjemných ľudí v tejto hektickej branži. A pochvalu si zaslúžia aj samotní ETTERNA. Na svojom koncertnom sete si dali veľmi záležať. Veď sme to mohli napokon vidieť aj v rámci košického semifinále a zvolenského finále. Nič nenechali na náhodou. Počas ich wackenovského koncertu som mal pocit, že oni tu vlastne ani nesúťažia. Prišli ako veľká kapela a ľudia ich iba zhodou okolností videli prvýkrát. Perfektne vystavaný set, nekompromisné muzikantské výkony, pohyb, práca s publikom, využitie AI v rámci samplovania – všetko hralo v dokonale vyladenom celku. Som veľmi zvedavý, ako dopadnú v bodovaní medzinárodnej poroty. Zvlášť po tom, keď som videl 18 ďalších súťažiacich kapiel. ETTERNA mali ešte príjemnú výhodu navyše – počas ich koncertu sa nehralo na žiadnom stejdži, z pôvodne odhadovaných dvoch tisícok tak mali pred sebou viac než dvojnásobok návštevníkov festivalu. Zážitok na celý život.

Neviem, či to bolo tým skvelým výkonom, ktorý predviedli ETTERNA, ale takéto podivuhodné kapely si veru z predchádzajúcich štyroch ročníkov, keď som bol súčasťou poroty, nepamätám. Pokračuje trend objavovania metalcoreovej hudby z prvej polovice nultých rokov. A k tomu samozrejme thrash metal a veľa ponurých a nudných death/black kombinácií. Kapely sú často zložené zo štyridsiatnikov, čo by v súťaži talentovaných metalistov z celého sveta, ktorí čakajú na svoju prvú zmluvu s vydavateľstvom, našinec až tak nečakal. Súťažiaci hudobníci majú najväčšie problémy s aranžovaním svojej hudby. Niektorí majú nedostatky so základmi ako frázovanie, rytmus, štruktúra kompozície. Poriadnu pesničku by ste hľadali pinzetou v obrovskej kope sena. A márne. Veľmi zvláštne je tiež to, že v devätnástich kapelách som napočítal dve ženy. Jednu speváčku a jednu klávesáčku.

Keď som po deväťhodinovej fuške išiel na môj obľúbený post-apokalyptický Wasteland Stage na škótskych HELLRIPPER, bolo to ako osvieženie lahodnou vodou po hodinách na púšti. Nekompromisný, umne vystavaný 80’s thrash, energia, nasadenie, radosť zo živého hrania – konečne poriadna kapela a zároveň pozvánka na warm-up v utorok na Brutal Assaulte, kde budú HELLRIPPER hviezdy večera.

Streda bola na Wackene príjemne melodická, uvoľnená. Kalifornské legendy FLOGGING MOLLY hrali pre 40 či 50 tisíc divákov. Tam som si naplno uvedomil, že Wacken sa už naozaj začal. V celej svojej obrovitosti a kráse. Najväčšími hviezdami boli domáci IN EXTREMO. Hrali tu už desiaty raz, prvýkrát ako headliner. Veľmi si to užívali. A v porovnaní s ich koncertom spred dvoch rokov som mal radosť aj ja, keďže som konečne poznal väčšinu pesničiek. Hrali sa aj staré fláky z čias „Weckt die Toten!“ a „Verehrt und Angespien“. Bolo to veselé a príjemné, aj s ohňostrojmi, ale keď si predstavíme pomyselnú stupnicu dekonštrukcie festivalu a SLIPKNOT spred dvoch rokov na nej boli 10/10, tak IN EXTREMO v stredu večer atakovali možno tak úroveň 6/10. A trochu ma vystrašili novými pesničkami. Priamočiarosť ich ostatného štúdiového diela „Kompass zur Sonne“ mi imponuje, ale odprezentované kúsky z ich blížiaceho sa septembrového albumu ma svojou jednoduchosťou už trochu desia.

Návrat do stanového mestečka ešte spríjemnili EVILE v post-apo prostredí plného ohňov, nasledovala debata so stále rozjarenými slovenskými hudobníkmi a o pol druhej okamžitý pád do osviežujúceho spánku. Ráno sprcha o pol siedmej, Press Centrum a písanie tohto reportu a tešenie sa na dnešných ARMORED SAINT, OPETH, SCORPIONS, GAUPA, MR. BIG, RAGE a ďalších. Na festivale treba byť aktívny!

Fotografie: FB Wacken Open Air a Wacken Metal Battle