Tak a máme po Wackene. Šťastne sme dorazili domov, tých niečo cez tisíc kilometrov ubehlo opäť ako nič. Dva dni oddychu a premýšľania nad všetkými tými silnými dojmami z metalovej mekky a poďme zase oslavovať živú hudbu na najobľúbenejší festival našej redakcie – Brutal Assault. Ešte predtým, ako sa vám ozveme so spravodajstvom z bájnej Pevnosti v Josefove, dajme si krátke zhrnutie z posledného wackenovského dňa.

Budem úprimný, niet veľmi čo reportovať. Skoro celý deň som presedel v bekstejdži. Počasie bolo tento rok dokonalé, ale práve v sobotu prvýkrát pršalo. Pomerne intenzívne dve hodiny, ale s festivalovou plochou to našťastie neurobilo nič. Zmizol prach, vyčistil sa vzduch, sobotný večer bol veľmi príjemný. Ako stvorený na jeden z najlepších koncertov, aké som tento rok na Wackene zažil – belgických BRUTUS.

Videl som ich pred piatimi rokmi vo Viedni predskakovať švédskej mašinérii CULT OF LUNA. Napokon sa mi páčili viac ako hlavné hviezdy večera. Stefanie Mannaerts a jej spievanie do bubnovania a bubnovanie do spevu, to je veľký zážitok. BRUTUS sú takí CARPENTERS post metalu. Valivé gitarové hradby sa striedajú s tichými, nežnými plochami. Je to melancholické, je to energické, má to veľké čaro. Na Brutalčeku si ich nenechajte ujsť, bude to jeden z vrcholov bitiek o Pevnosť.

Ako som tak posedával v tom bekstejdži a sledoval dianie okolo seba, premýšľal som nad tým, aké musí byť otravné, keď ste naozaj veľmi, veľmi slávni a každý sa s vami chce fotiť. Chudák Sebastian Bach, stále ho niekto zastavoval. Gene Simmons takto vbehol na päť minút medzi bežných ľudí, vybral si zopár šťastlivcov z natešených fotkychtivých fanúšikov, odfotil sa s nimi, zobral si burger a kolu a vrátil sa do svojho VIP stanu. Prečo radšej neposlal niekoho pre ten burger a kolu, nevedno. Asi sa chcel na chvíľu zohriať vo svetle nehynúcej slávy.

Keď som v jednom z predchádzajúcich článkov analyzoval, prečo BLIND GUARDIAN nie sú veľkou festivalovou kapelou, ešte som nevedel, že si v priebehu festivalu všimnem zaujímavú fintu ostrieľaných frontmanov. Skutočne kvalitní pódioví machri si vždy vyberú v publiku jedného fanúšika, na neho ukážu prstom, usmievajú sa jeho smerom, ukazujú mu, že je super a že ho vidia, vnímajú, oceňujú. V priebehu koncertu toto gesto zopakujú viackrát smerom k viacerým fanúšikom. Vyzerá to výborne, všetci zúčastnení majú pocit obojstranného toku lásky a podpory. Schválne si to všímajte, všetci veľkí speváci to robia.

To taký Nergal zase robí úplne iné veci. Provokatér non plus ultra. Na Wackene tento rok začal koncert výkrikom „Nemecké légie, ste pripravení?“, aby potom v priebehu veľkolepej show BEHEMOTH vyvesili červeno-čierno-biele vlajky veľmi podozrivého, avšak právnicky určite do detailu ošetreného dizajnu. Aj tak som mal však pocit, že pred dvomi rokmi to celé bolo nejaké mohutnejšie a majestátnejšie. Možno ľudí odohnal dážď, alebo oddychovali pred AMON AMARTH, neviem.

Práve Johan Hegg patrí k veľkým frontmanom, ktorí radi ukazujú prstom na svojich fanúšikov a usmievajú sa na nich. AMON AMARTH odohrali koncertný maratón a neviem, či to bol iba môj pocit, ale vždy, keď zarezali do publika nejakú novú skladbu, celému ich snaženiu padla reťaz. Staré hity fungovali fantasticky, najmä kusy z epického albumu „Twilight Of The Thunder God“. O novších to isté nemôžem povedať. Ale opäť to bol možno iba môj dojem. Očití svedkovia koncertu CRADLE OF FILTH, ktorý prebiehal v tom istom čase ako AMON AMARTH, potvrdili, že sa zopakovala rovnaká situácia, ako keď SCORPIONS hučali do koncertu OPETH. Len s tým rozdielom, že Dani Filth nie je fanúšikom vikingského metalu a svoju nevôľu dával pekne nahlas najavo. Z celého festivalu som mal tak trochu pocit, že toto hlukové prekrývanie stejdžov mohli architekti festivalu zvládnuť lepšie.

Od pocitov a dojmov poďme v rámci rekapitulácie k tvrdým faktom. Už dávno sa nestalo, že by Wacken Open Air nebol vypredaný do pár hodín. Keď píšem tento krátky súhrn, je pondelok večer a najnovšia informácia hovorí o 80% predaných lístkov. Je to samozrejme aj tak šialené číslo, ale o niečom určite hovorí aj takéto prekvapujúce meškanie. Samozrejme, že je ťažké nadviazať na veľké hviezdy typu SLIPKNOT (2022), IRON MAIDEN a MEGADETH (2023), alebo hoci aj SCORPIONS a AMON AMARTH z tohto roku. MACHINE HEAD, PAPA ROACH či GOJIRA nie sú veru tieto váhové kategórie. Určite nie v Nemecku.

Svoju úlohu možno zohráva ešte jeden zaujímavý fakt, ktorý som si v priebehu týždňa na posvätnej metalovej pôde všimol. Wacken starne. Zbežným pohľadom by ste dokonca mohli skonštatovať, že je to festival starých tučných nemeckých ujkov. Neviem, kedy som naposledy okolo seba videl toľko obéznych metalistov. Jasné, všetci máme nadváhu, málokto sa stravuje bezchybne, všetci občas niečo zažierame, ale toto bol často riadny extrém. Veď na Wackene sa už bežne predávajú tričká s veľkosťou 6XL. Čo majú takíto metláci z festivalu, keď ja, čo celý rok pomerne intenzívne športujem, už v sobotu ledva odfukujem v chládku na gauči? Prečo o tejto epidémii obezity a masívneho fajčenia cigariet nie sú na festivale žiadne kampane? Veď tí ľudia budú o pár rokov padať ako muchy a festival ako taký jednoducho vymrie. Pre mladých sú živá hudba a festivalový život čoraz menším lákadlom, z Wackenu som nemal pocit, že by sa im nejako intenzívne snažili vychádzať v ústrety. V porovnaní s takým Brutal Assaultom, na ktorý chodí čoraz viac mladých a čoraz viac žien. Niečo tam zrejme robia inak. V dramaturgii, v zázemí, službách, v celkovom imidži festivalu... ťažko povedať. Je to celé veľká alchýmia sociologicko-psychologická a mohli by sme o nej písať veľmi dlho.

Wacken ako keby naopak tlačil na pílu na zdanlivo nezmyselných miestach. Označovať svoj festival za „zelený“, lebo ľudia po sebe poupratujú odpadky, to je proste úsmevné. Zelený festival, ktorý postavíte na poľnohospodárskych lúčinách z ničoho a navozíte tam v podstate celé funkčné mesto pre 100 tisíc ľudí? Tak určite.

Krásnou ukážkou podobného nemeckého „správňáckeho“ marketingu bola prekladateľka do posunkovej reči, ktorú som mal možnosť vidieť počas koncertov MR. BIG a KORN. Za tieto riadky zhorím v pekle, ale aj tak mi to nedá – keby som bol hluchý a prišiel by som na takýto obrovský festival, prečo by som sa mal predierať dopredu, aby som videl nejakú dievčinu, ako tancom zobrazuje rytmické zmeny a rukami sa snaží o niečo ako preklad textov? Veď to nedáva zmysel. Ak tam aj v tom obrovskom dave boli nejakí sluchovo hendikepovaní metalisti, naozaj potrebovali niekoho, aby im ukazoval, že ľudia tlieskajú medzi pesničkami? Veď to videli aj sami. A keď tancuje a spieva Jonathan Davis, pozerám sa predsa na neho a celú tú vizuálnu hostinu okolo, aj keď z hudby samotnej cítim možno len tlakové vlny na tele.

Tak či onak, môžeme rozjímať nad zmysluplnými či menej rozumnými nápadmi a opatreniami, festival takýchto rozmerov bude vždy pulzujúcim a nekonečne fascinujúcim miestom. Ak budete mať šancu zažiť to aspoň raz v živote, určite neváhajte.