V neznámych menách za zvykne ukrývať prekvapenie a takéto osobné prekvapenie mi pripravil aj jednočlenný projekt EWIGKEIT. To nesie v sebe nesporné výhody, na druhej strane však aj isté úskalia...

Nespornou a asi najväčšou výhodou jednočlenného projektu (skupiny??) je sloboda jeho tvorcu v tom, že sa nemusí názorovo a hudobne konfrontovať s nejakými spoluhráčmi. Tento predpoklad J. Fogarty plne spĺňa a tak určite aj tvorba EWIGKEIT dosť reflektuje jeho osobné vnútro a ambície ísť vo svojej tvorbe niekam ďalej. Je škoda, že práve tento album vychádza až 2 roky od svojho stvorenia a tak v dnešnej dobe už nepôsobí tak prekvapivo akoby pôsobil keby bol vydaný v čase nahrávania. Dnes už sú tak obzory metalovej hudby posunuté taktiež dosť ďaleko v oblasti psychedélie a experimentu. Tam sa pohybuje aj „Land of Fog"...

Úskalím jednočlenných projektov všeobecne je to, že ich autor musí byť dosť schopný multiinštrumentalista, obvykle to je však problém a buď niektorý nástroj je slabší oproti ostatným, alebo sa všetky nesú v istej priemernosti. Rovnako je tomu aj u EWIGKEIT. J. Fogarty je zrejme najzdatnejší s klávesami a tak sú gitary a bicie inštrumentálne len na priemernej úrovni. Všetko však zachraňuje výborný kompozičný cit a hustá atmosféra mnoha nálad, ktorou tento album ovplýva. Práve tá sa pohybuje od temnej doomovej melanchólie, cez blackovú nahnevanosť až po futuristickú psychedéliu. Skutočne k vychutnaniu krajiny hmly je potrebné hlavne cítiť, nechať atmosféru plynúť a pohrávať so všetkými náladami, ktorými ovplýva. Vtedy je jeho efekt maximálny a silný a necháva zaniknúť eventuélne negatíva.

Spomínaný mix sa nám vo svojej pokojnej kráse predstavuje v každej kompozícii, hlavné melodické linky sú prenesené vo väčšine prípadov na klávesy. Dosť často sú využívané aj neskreslené gitary a rôzne vybrnkávačky spojené s klávesovými časťami a ambientnými vplyvmi, ako je zvuk vetra a podobne. Dôjde aj na jemné folkové vplyvy a drobné motívy flauty a motívy plné spomínanej psychedélie a futuristických prvkov. Rovnako tak pestrý je aj vokál, poybujúci sa od melodických liniek cez hovorené slovo až po typický blackový škrekot. Rozhodne nudu tento album vďaka tejto pestrosti, množstvu nálad a silnej častokrát melancholickej atmosfére nepozná. Jednotlivé kompozície sú vyrovnané a album pôsobí veľmi celistvo. Je, čo vytknúť? Určite áno... Už spomínaná priemernosť a jednoduchosť nástrojov, avšak pri celkovom pohľade sa tento fakt stráca, pre niekoho však môže byť podstatný. Zvuk by mohol byť tiež o niečo lepší a výraznejší, ale to sa pri okolnostiach za akých bol album vydaný dá pochopiť.

Takže v súhrne sa jedná o veľmi príjemný a veľmi pestrý album s množstvom dobrých momentov a výbornou atmosférou. Určite ho odporúčam aj keď možno trocha nadhodnocujem, ale tento album si to zaslúži.