Čo napísať o kapele, ku ktorej prechovávam priam nekritický obdiv a ktorá má u mňa takú pozíciu, že ju môžem počúvať vždy a všade za každých okolností?  Najlepšie asi bude začať tým ako sme poobede dorazili do žilinskej haly na Bôriku, pri ktorej už niekoľko hodín stáli zaparkované tourbusy – prvý znak toho, že všetko ide podľa plánu. Napriek dopredu ohlasovaným veľmi prísnym podmienkam zo strany manažmentu kapely sme sa v sprievode EPG-čkárov bez problémov dostali do samotného zákulisia. Pred piatimi rokmi, kedy som v Zlíne prvýkrát videla HELLOWEEN naživo, mi ani vo sne nenapadlo, že sa k nim niekedy dostanem až takto blízko. Od tých čias sa samozrejme veľa zmenilo: Po odchode Rolanda a Uliho sa môj vzťah ku kapele trochu naštrbil a drobné prasklinky nedokázal celkom zarovnať ani nový počin „Rabbit Don’t Come Easy“. Album to nie je zlý, očakávania fanúšikov splnil dokonale, ale nikto ma nepresvedčí o opaku, že sa na ňom nachádzajú prevažne priemerné skladby. O to viac som bola zvedavá na koncert, či noví členovia so sebou do kapely priniesli aj povestný závan čerstvého vzduchu a či sa niečo z toho prílivu energie nalepilo na inak strašne flegmatického Weikiho.

V zákulisí som sa nechtiac zoznámila aj s ich manažérom. V snahe pomôcť s tlmočením som naňho, netušiac o koho ide, vybehla s otázočkou: „Sprechen Sie Deutsch?“, na čo tento na prvý aj druhý pohľad nepríjemný Angličan, odpovedal zarazene: „No“. Pretlmočila som mu teda jednu vetu a naša komunikácia tým aj skončila. Úplným opakom bol Mike Terrana. Neustále sledoval, čo sa deje v hale, s každým sa ochotne porozprával a popri tom mal pod palcom merchandising svojej kapely. O tom, že je to nielen pohodový človek ale aj veľký profesionál svedčí fakt, že svoje bicie značky Premier si rozkladal pred aj po koncerte pekne vlastnoručne. Nedá mi nezastaviť sa ešte raz pri spomínanom merchandisingu. Na to, ako sme spolu s Magdou boli poverené dohodnúť za EPG ceny tričiek HELLOWEEN asi tak ľahko nezabudnem. S mojou chabou angličtinou, naviac keď dotyčný mal nezrozumiteľný prízvuk vôbec nechápem ako sme to zvládli. V každom prípade sme sa snažili o čo najvyššie zníženie cien, aj tourmanažér by sa nakoniec dal zlomiť, ale vedenie, s ktorým komunikovali telefonicky, o tom nechcelo ani počuť. Len na ilustráciu: tričko s krátkym rukávom nakoniec stálo 860,- Sk.  Čas pokročil, Hells nabehli na zvukovú skúšku, pravdaže bez Andiho a Weikiho, ktorí na to majú svojich ľudí. Hodne improvizovali, zahrali kúsok „Just A Little Sign“ ale v porovnaní s RAGE trvala ich zvukovka strašne krátko. RAGE  zvučili vyše hodiny (!), čím sa dramaticky posunul čas, kedy sa začalo púšťať. Vychádzalo to zhruba o hodinu a pol neskôr. Do haly zvonku  prenikal piskot  vymrznutých fanúšikov, ale nedalo sa nič robiť. Prví ľudia vstúpili do haly úderom ôsmej, okamžite sa „lačno“ vrhli k pódiu, kde to zakrátko odpálili českobudejovickí SEVEN v roli predkapely. Neviem, či publikum bolo také navnadené na hudbu alebo zaúčinkoval More Than Fest, na ktorom hrali, ale kapela mala viac ako slušný ohlas. Kvalitná inštrumentálna muzika typu progresívny hard rock zaujala aj Victora a Mikea z RAGE. Len ten zvuk by si zaslúžili oveľa lepší. Navyše z plánovanej polhodiny ostalo iba pätnásť minút, čo činilo rovné tri skladby. Trio SEVEN na čele s gitarovým mágom Kirkom však hralo s plným nasadením a s veľkou chuťou presne tak ako v septembri v Banskej Bystrici.

O RAGE zo všetkých strán počúvam, akí sú fenomenálni, ale v ten večer jednoznačne neboli úplne vo svojej koži. Na výslednom dojme sa určite podpísal aj zlý zvuk, čo som najskôr pripisovala zvláštnemu tvaru haly. Svoje zohrala nepochybne aj pozícia RAGE ako supportu, kedy jednoducho „nemohli“ mať lepší zvuk. RAGE otvorili koncert introm „Orgy Of Destruction“ z novinkového albumu „Soundchaser“ a pokračovali druhou skladbou z neho „War Of Worlds“. Čo povedať o samotných muzikantoch? Pozornosť pútal asi najviac Peavy, žiaľ nie až tak spevom, ako skôr svojim objemom a zmeneným imidžom, na ktorý si musíme zvyknúť. Charizmatickým, ľahko rozpoznateľným hlasom však našťastie disponuje naďalej. Victor Smolski asi v polke setu predviedol svoju gitarovú exhibíciu, ktorú som si nenechala ujsť a odsledovala som ju rovno z prvého radu. Mike Terrana s účesom Irokéza je „ďábel“a diabolské bolo aj jeho sólo na bicích.. RAGE sa sústredili skôr na novšie skladby, čomu som bola celkom rada, keďže staršie nahrávky nemám zmapované. Okrem „Soundchaser“ odzneli „Down“ a vec s pomalším úvodom „Set This World On Fire“. Z „Black In Mind“ skladba „Send By The Devil“   a pre mňa neznáma „Don’t You Fear The Winter“, takisto ako „Firestorm, ktorú asi skrátili. Záver obstarala veľmi pekná a hlavne spevná skladba „Higher Than The Sky“, čo ocenili fanúšikovia reagujúci na Peavyho výzvu. Skvelý koncert, ale kameňom úrazu bol zase zvuk. Veľmi však záležalo na tom, kde ste stáli.

Hala potemnela, na pódiu dominovala len jednoduchá čierna plachta s neodmysliteľnými oranžovými tekvičkami a logom kapely. V tom okamihu sme všetci  s týždňovým oneskorením začali oslavovať ten najlepší Halloween akí sme si vedeli predstaviť. Koncert uviedli HELLOWEEN bez zbytočného intra  skladbou „Starlight“ pochádzajúcou z dodnes podľa mňa neprekonaného albumu „Walls Of Jericho“. Žilinská hala pripomínajúca tvarom korytnačku tentokrát naozaj príjemne prekvapila, pretože kvalitný zvuk sa udržal počas celého vystúpenia. Vzápätí pokračovali s „Murderer“. Všetko veci, ktoré dlhý čas nehrávali vraj podľa „zaručených“ informácií kvôli tomu, že by ich Andi Deris nezvládal odspievať. Andi bol v ten večer očividne vo forme. Napriek nedávno prekonanej chorobe, ktorá ho zastihla uprostred turné, spieval priam božsky. Aj tí najväčší pochybovači museli zmĺknuť a ostať stáť s ovisnutou sánkou. Nemci v duchu hesla do tretice všetko dobré pekne krásne odohrali celučičký „Keeper Of The Seven Keys“, pričom v závere Andi prvýkrát vyzval publikum k spoločnému spevu. Skladby z „Walls Of Jericho“ najprv pôsobili ako novinky, ale to im len Andi vtisol nový rozmer. V tej chvíli som veľmi ľutovala, že na výberovke „Threasure Chest“ si firma nakoniec presadila svoje a Hells ich nemohli vydať naspievané v novej podobe. V znamení Keepera II. sa pokračovalo aj naďalej a to hneď dvoma kúskami „Future World“ a „Eagle Fly Free“, uvedenom tradičnými rečičkami o lietaní po oblohe. Dramaturgicky výborne zostavený playlist strhol snáď každého. Nejaký ten piatok síce už koloval na internete, ale v tej chvíli to nikomu nemohlo prekážať. Nádych prípadnej nostalgie HELLOWEEN zahnali novšou skladbou „Hey Lord“, čím si pripomenuli môj takisto veľmi obľúbený album „Better Than Raw.“ Andi sa opäť pohrával s publikom, aby sa vyšantilo pred krásnym slaďákom „Forever And One“. Po Andim ma veľmi milo prekvapil Weiki. Bolo síce zopár cigaretiek, ale zároveň hral s až neobvyklým entuziazmom. V ten večer vsadil na čierneho Gibsona Les Paul a ani za nič na svete ho „nechcel“ vymeniť za Flying V. Weiki sa tváril spokojne pravdepodobne aj vďaka najvyššiemu mužovi na pódiu, ako trefne poznamenal Andi. Sascha Gerstner, napriek tomu, že svojim účesom kazí kapele imidž, do HELLOWEEN až podozrivo dobre zapadol. Koniec koncov ako doteraz všetci noví členovia. Naviac ak si ho Weiki vychováva k obrazu svojmu. Nielen čo sa týka štýlu hry ale aj  charakteristického pohupovania s gitarami. Akurát, že mladý dáva zatiaľ vo väčšej miere prednosť Ibaneze pred Gibsonkou. Zatiaľ! Markus Grosskopf, jeden z najdynamickejších basákov akých som kedy videla, bol vo svojom živle. Neustále behal zo strany na stranu, počas gitarových sól sa zabával spolu s Andim a okrem toho sa podobne ako obaja gitaristi stačil činiť aj za mikrofónom. Stefan Schwarzmann za bicími Premier toho na novinke veľa „nepovedal“, o to presvedčivejší bol naživo. Po skúsenostiach v ACCEPT, UDO, RUNNING WILD, X-WILD a v mnohých ďalších zoskupeniach sa niet čo čudovať. HELLOWEEN v ňom našli podľa mňa oveľa perspektívnejšieho bicmana než akým bol Mark Cross.

Ako prvá z novej dosky odznela Saschova skladba „Open Your Life“. Jedna z tých najvydarenejších vecí na zatiaľ poslednej nahrávke, ktorá výborne fungovala aj naživo. Andi sa nám chcel zavďačiť tým, že nám vysvetlí názov „Rabbit Don’t Come Easy“ vo svojej druhej materinskej reči, zrejme netušiac, že jazyk, ktorým sa hovorí na  bájnom Tenerife, je pre nás – väčšinu Slovákov španielska dedina. Mimochodom, samotným Hells sa biely králik až prirýchlo znechutil keď ho neumiestnili ani na plachtu. No nič, nejako to prežijeme, veď bol aspoň na plagátoch...

„Dr. Stein“ ako ďalšia Keeperovka, ktorá riffovo v závere celkom nevyšla, z čoho ostal vykoľajený aj dobrou náladou sršiaci Andi Deris. „If I Could Fly“ z kontroverzného albumu „The Dark Ride“ spravila plynulé premostenie k druhej novinke v poradí a to „Back Against The Wall.“ Plynulé ako plynulé. Psychedelická skladba naživo vyznievala natoľko čudne, že  trošku narušila priebeh koncertu.  Jeden krok vedľa sa ale myslím dá v pohode ospravedlniť. Ešte že aspoň svetlá počas nej stáli za to. Záver hlavného setu obstarala „Power“, skladbička na koncerty ako stvorená, naviac keď ju chlapci naťahovali na maximum, aby dali  priestor pre prekrikujúcu sa striedavo ľavú a pravú stranu. Nie, toto nemohol byť naozajstný koniec. Zvuk sitary predznamenal finálnu, celkovo tretiu  skladbu „z králika“ s názvom „Sun 4 The World“. Kultová „How Many Tears“ s dlhokánskym outrom znamenala definitívnu bodku za týmto viac ako vydareným helloweenovským večerom. Andi ukazoval na hodinky. It’s time? It’s time to go? Why, lord, why???