Nevesta len tak nezomrie a tí, ktorí si ju vzali ešte nebudú smútiť nad jej pohrebom, ale vítať ju opäť vo svojich srdciach...Majstri melanchólie opäť prichádzajú a znova dokazujú, že sú viac než dobrí, v tom čo robia...

Nemá význam pieť ďalšie ódy na tému MDB, ale radšej prejdem k meritu veci. Ako zvyčajne ľudia s citovým koeficientom rovným, alebo blízkym nule si s týmto albumom veľa neužijú, rovnako tí, ktorí v ňom budú očakávať ekvilibristické inštrumentálne dielo...O tom táto hudba a celý štýl vôbec nebol a nie je. Dokonale si to všetko dokáže vychutnať len vnímavý duch, schopný cítiť a vnímať vložené emócie a padnúť až do hlbín svojho najpochmúrnejšieho ja.

Táto pochmúrnosť vypĺňa obvyklú dlhšiu stopáž, akou sa albumy MDB a vôbec albumy v doomových polohách nesúce sa, vyznačujú. Prvé sekundy sa vyznačujú až temnou brutalitou,  vokál charizmatického Aarona je stále brutálnejší keď v titulke „The Wreckage of my Flesh" dokáže spolu s hororovou ambientnou zložkou vykresať až zimomriavky strachu. Po tomto dvojminútovom intre prechádza album do svojej skutočnej podoby v podobe rozťahanej plačlivej kompozície, vláčnych riffov, pomalých rytmov, prekvapivo zaujímavých breakov a prechodov bicích, kvílivých sól a jemným podfarbením kláves, ktoré však zdvihnú mrazivú vlnu emócií vo chvíli, keď sa ozve stúpajúci pohrebný zvuk organu ... až do záverečného vypustenia v podobe hovorenej reči epického príbehu a desivých zvukov úvodu„Vrak môjho tela...nahota mojej smrti" recituje Aaron..Po tomto nezostáva nič len si vydýchnuť a pripraviť sa na ďalšiu kompozíciu. Trocha jasnejšie riffy, zosilnené ešte až deathovými zásekmi a dôrazným Aaronovým vokálom, ktorý sa tentokrát predstaví vo svojej brutálnej podobe, vo zvláštnom death/blackovom zafarbení. Jemné party zahraté bez efektov pretekajú skladbou tiež...A to, čo sa dotkne srdca priaznivcov „Zomierajúcej Nevesty" je užitie sláčikových nástrojov a jemného nápevu ženského vokálu podfarbeného a zdôrazneného ozvenou.

Aj z predchádzajúceho popisu je zrejmé, že v skladbách sa deje toho veľmi veľa a aj zdanlivo rozťahané kompozície, sú vždy pretkané zaujímavými nápadmi, tak že v konečnom dôsledku nenudia a dávajú už len hudobne pocit epickosti a toho, že aj v hudbe sa niečo deje...Nemôžem ešte v krátkosti nespomenúť epický príbeh o Catherine Blake a jej vízie pekla. Ďalej zdanlivo pokojnú „My Wine in Silence",  k ostrému deathu brúsiacu rytmickú „The Prize of Beauty", s klincujúcimi gitarami zas „The Blue Lotus", nahnevanú „A Doomed Lover"... Spomínal som epickosť tá je popri hudobnej zložke podporená ešte rovnako epickou lyrikou, opäť plnou zúfalstva, temnoty, beznádeje, no nájde sa i priestor pre jemné pohladenie...aj keď týtmo „Piesne temnoty a slová svetla" až tak veľmi neprekypujú. Áno opäť je tu dielo, ktoré dokáže dohnať jemnocitnú bytosť až k slzám...

Už som síce spomínal, že hudobne po inštrumentálnej stránke u MDB nikdy nešlo a ani tentokrát nejde o žiadne ekvilibristiky, no napriek tomu viem vyzdvihnúť celkovú precíznosť, výborný cit pre kompozíciu s cieľom čo najviac zapôsobiť na emócie poslucháča...umné užitie správnych hudobných postupov tomu dáva dokonale vyniknúť...a tiež musím pochváliť Aaronov vokál, ktorý sa stále len lepší a obohacuje, tiež bicie pobrali na zaujímavosti a aj často v pomalých tempách sa blysnú dobrými rytmami a breakmi, to isté gitary, vo všeobecnej jednoduchosti je cítiť značnú údernosť a zaujímavé hudobné nápady len z inštrumentálneho hľadiska. Klávesy ako tvorca emócií a užitie samplov organu pôsobí dôrazne...Tak dôrazne ako album, ak ho chápeme ako celok a nebudeme vnímať len sluchom a rozumom, ale unášať sa pocitmi z dna našich duší...

Má zmysel to ešte nejako odporúčať, pre mňa tento album patrí k tomu najlepšiemu, čo MY DYING BRIDE vydali, tí ktorých tento album zaujíma si ho už zaradia sami, verím, že tiež veľmi vysoko.