OBSCURE SPHINX - Emovere
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Raj Temnoty Večnej, tak sa zove nový a vlastne aj debutový materiál, brnenskej kapelky TORMENT. Inu TORMENT zdá sa kujú čierny kov a tak sa pozrime bližšie, čím môžu na pomery našej scény v žánri, v ktorom je to dnes už viac než ťažké, prekvapiť.
Tak, čo môžem povedať o materiáli, ktorý sa mi aj pri písaní týchto riadkov dostáva do uší. Tak rozhodne sa dá aj na základe prvých dojmov usúdiť, že na debut sa jedná o pomerne dobrý materiál. Ako sa však dá vytušiť z predchádzajúcich riadkov, nejaké tie chybky sa predsalen nájdu. Začínať práve z chybami nie je práve najlepšie, tak radšej popíšem to, čo dobrého album prináša.
Ako som úvodom spomínal tak TORMENT kujú čierny kov a sami mu dávajú prívlastok, medieval...teda v preklade stredoveký. S tým môžem celkom súhlasiť. Album je výrazne melodický s pomerne jednoznačnou koncepciou jednotlivých skladieb. Skúsim túto koncepciu načrtnúť. Rytmicky sú skladby skôr strednotempé samozrejme s občasnými povinnými výpadmi aj do rýchlejších, respektíve pre rôzne vyhrávky pomalších partov. Musím však uznať, že práve takáto rytmika vyhovuje spomínanému konceptu a skladby sú aj vďaka tomuto elementu celkom energické. Rytmika ide samozrejme ruka v ruke s melodikou, ktorá je v prípade Raja dosť jednoznačná a v zásadnej miere sa podieľa práve na spomínanom prívlastku medieválny. Nie, nečakajte klávesy typu ORKRIST, ale čiste gitarovú záležitosť. Basgitara a doprovod vytvárajú skôr podklad pre element najvýraznejší a tým je solová gitara nesúca celé bremeno melodiky. To znamená, že melodicé sóla nás sprevádzajú zväčša od začiatku až po závery skladieb. Musím uznať, že sú často dosť podarené a vytvárajú tak pekné melodické aj keď vcelku jednoduché momenty ovplyvnené práve stredovekou melodikou. Presne také aké nemáte problém si zapískať, myslím si však, že o to ide. Nejedná sa o žiadnu depresívnu, alebo komplikovanú hudbu, ale melodickú záležitosť, ktorá sa vám dostane rýchlo do uší a určite sa stretáva s úspechom na koncertoch. Samozrejme k blacku neodmysliteľne patrí drsný vokál, aký nachádzame aj tentokrát, aj keď osobne mi pripadá vo vyšších skoro "danifilthovských" polohách lepší ako v nižších, takže by som ich uvítal častejšie. Ťažko vyzdvihovať, alebo zatracovať jednotlivé kompozície, všetky si držia svoju zhruba rovnakú úroveň.
Spomínal som aj nejaké chyby, tak v prvom rade je to problém našej scény obvyklý a tým je zvuk. Tu by sa určite dalo urobiť viac. Nemôžem povedať, že by bol vyložene zlý, alebo zastretý...to nie, všetky nástroje sú ostré a dobre počuteľné (aj basgitara), len celkovo zvuk pôsobi trocha umelohmotne a snáď sólová gitara vystupuje príliš. Výhrady k zvuku mám obecne u ČS kapiel veľmi nerád, pretože chápem v akých finančných podmienkach zväčša albumy vznikajú...Tiež by som uvítal ak by melodika nebola delegovaná len na jednu gitaru, ale podieľali sa na nej aj ostatné nástroje vo väčšej miere, pretože sú nahraté celkom precízne...a celkovo kompozície by tak mohli získať na komplexnosti a nepôsobiť takým často až príliš predvídateľným a jednoduchým dojmom. Mohol by som možno ešte pokračovať vo svojich výhradách, ale nebudem...Zopakujem len slová z úvodu, že sa jedná o celkom príjemný veľmi melodický album, ktorý síce extrémne neprekvapí, ale určite neurazí. Ako debut určite ukazuje, že potenciál tu je, len ho treba rozvinúť do komplexnejších kompozícií a na TORMENT budeme počuť ešte veľa chvály.
Komu viem tento album odporučiť? Tak určite každému kto pozná kapelu SIEBENBURGEN a jej prvé albumy, lebo "Paradise Of Eternal Darkness" má k týmto dielam hudobne dosť blízko (aj keď neviem, či to bol zámer), no a každému kto má rád nekomplikovaný veľmi melodický black so stredovekou inšpiráciou.
Gitarový, strednotempý melodický black s príchuťou stredovekej melodiky tvorenej výraznou sólovou gitarou, nie nepodobný starým SIEBENBURGEN. Komu tento popis sedí, na kontaktný email nech sa obráti a následne zopár grošmi zaplatí, snáď sa mu to vyplatí...(chabý to rým, básnik zo mňa nebude)
6 / 10
Michal Hejtmánek
- sólová gitara
Libor Píška
- gitara
Jan Broda
- bicie
Roman Kobler
- spev
Milan Hasák
- basgitara
1. Runestones
2. Last Warrior
3. Abomination's Child
4. Dark Rose
5. Paradise Of Eternal Darkness
6. Illusion Of You
7. The Land Of The Midnight Sun
8. Warcry
9. The Forgotten Myth
Paradise Of Eternal Darkness (2003)
Demo 2002 (2002)
Vydáno: 2003
Stopáž: 34:51
Produkce: Libor Píška, Milan Hasák, Michal Hejtmánek, Roman Kobler, Jan Broda
Studio: Studio Forest
-bez slovního hodnocení-
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Jedni z mála u nás (ne-li vůbec jediní) představitelé zatuchlého hnilobného death/doomu o sobě dávají vědět novým EP, jehož trojice chorobných songů také jasně demonstruje fakt, že tato obluda už dozrála na úroveň plnohodnotného alba. Čím dříve, tím lépe!
Pokračování, která neukončují děj, to mají těžké. Druhé Silo je pomalé, vláčné a nestane se v něm vlastně nic, co by se nevešlo do jednoho dvou dílů. Nečtenářům knih navíc nemusejí být zřejmé všechny pohnutky jednajících. Tak snad to třetí řada narovná.
Ruské skupiny většinou ignoruji, ale než jsem si všiml, že je tahle z Jekatěrinburgu, upoutal mě jejich starosvětský thrash. Nic převratného se sice neděje, spíš je to jako výlet zpět časem, ale pro pamětníka celkem dobrý.
Keith Buckley (ex-EVERY TIME I DIE) jako by se svými kumpány zkoušel štěstí v hodně melodickém metalcore, nebo možná spíše post-hardcore, ale na mě je to hodně plytké a podbízivé. BETTER LOVERS, kde působí další členové ETID, jsou úplně jiná liga.
Trochu Red Dead Redemption pro čtenářky Marianne. Pod krví a špínou se schovávají scenáristická klišé a dutá schémata revizionistických westernů. Má to sice patřičně gritty look, ale nekouše to. Spousta sentimentu a neschopnosti poradit si s postavami.
Veteráni stonerrockového stylu toho mají za sebou už hodně, ale stále jim to hodně sluší a tak i album roku 2024 v sobě nese odkaz na klasické devadesátky a tedy dobu, kdy tahle skupina tvořila po boku KYUSS historii.