„Znovu a znovu duša moja chváta
ku tvojim studniam, povesť dávnoveká,
z nich milo znie mi tvoja pieseň zlatá,
ako sa smeješ, sníš, prúd sĺz ti tvárou steká.
A z tvojich hlbočín ma čosi upomína,
pošepky slovo zaklínacie vraví,
zmámený spím sťa po pohári vína
a ty ma voláš, voláš do diaľavy.“
Túto báseň, ktorou sa začína poviedka Kúzelníkovo detstvo, poznám už dlhé roky a je jednou z mála, ku ktorým sa pravidelne vraciam. Dôvod je ten, že je svojou formou a obsahom typická pre tvorbu Hermanna Hesseho. Všetci, kto čítali čo i len jednu z jeho kníh či poviedok, vedia o čom píšem. Tento zvláštny spisovateľ má dar vnímať veci inak ako bežní ľudia, jeho opisy sú na hony vzdialené realite (alebo ako by povedal niekto iný, vníma aj iné sféry okrem tej bežnej) - dokážu byť plné lásky, farieb, citov, mystiky, ale aj smrti.
„Putujeme, duša, plávame a lietame a usmievame sa, nežnými prstami ducha znovu zväzujeme potrhané nite, blažene zastavujeme zmarené chvenie. Boha už nehľadáme. My sme boh. My sme svet. Zabíjame a zároveň umierame, tvoríme a znovu povstávame s našimi snami.“
„Teraz bola vlna osudu na vrchole, teraz mi vytrhla srdce, teraz sa nehlučne roztrieštila.
A už som padal, rútil sa, skákal, letel; s blaženým pocitom, opásaný studeným vzdušným vírom a rozochvený mukami slasti som sa vrhal dolu nekonečnom na matkinu hruď.“
„Slzy sú topiacim sa ľadom duše, plačúcemu si blízki všetci anjeli.“
Hesseho rozprávky nie sú tradičné rozprávky, kde je šesťhlavý drak, ktorého skolí princ na krásnej parype a oslobodí princeznú. Hesseho rozprávky sa zväčša nekončia dobre - i keď, je smrť zlý koniec príbehu? Nie je to začiatok nového príbehu niekde inde? Ťažko povedať...
Čo robí tieto poviedky rozprávkami je to, čo robilo aj H.Ch.Andersena rozprávkarom. Nie je to šťastný koniec, ale akýsi hlbší zmysel príbehu. Hesse je svojím spôsobom vizionár, no jeho vízie a posolstvá nie sú vždy príjemné. Práve naopak, niekedy sú až príliš desivé.
„Jednu otázku si však jednako nevedel odpustiť. Ak tieto úbohé bytosti žili tak zaostalo – oneskorené deti, synovia oneskorenej hviezdy, na ktorej nevládne mier -, ak sa život týchto ľudí míňa ako lomcujúci kŕč a končí sa beznádejným zabíjaním, ak svojich mŕtvych nechávajú ležať na bojiskách, ba azda ich aj požierajú – lebo aj o tom sa hovorilo v niektorých hrôzostrašných rozprávkach z dávnych čias -, tak musia mať naporúdzi predtuchu budúcnosti, bohmi zoslaný sen, niečo ako zárodok duše. Inak by bol tento nepekný svet iba nezmyselným omylom.“
„..., že zánik je blízky všetkým bytostiam, zvieratám i ľuďom, a že na tomto svete nemôžeme nič predvídať a vedieť, iba istú smrť.“
Hesseho rozprávky by ale neboli rozprávkami, keby v sebe nemali niečo dobré. Tieto rozprávky sú predovšetkým o láske k prírode a všetkým veciam, ktoré stvorila. Sú plné ľudskosti, dobroty, tolerancie, obetavosti a slobody. A aj keď sa každá rozprávka odlišuje, vo všetkých sa hovorí o snoch, priateľstvách, cestách, osudoch a tajomstvách ľudskej existencie.
„Čo je hlúpejšie a čo robí človeka nešťastnejším ako rozumnosť!“
„Všetky dobré, radostné a šťastné kroky svojho vtedajšieho života som však urobil bez uvažovania. Ríša slobody je azda aj ríšou klamných predstáv, ktovie.“
V tejto knižke je celkom dvadsaťšesť rozprávok napísaných v rôznych obdobiach Hesseho života, čo je aj patrične cítiť. Týmto sa ale nenechajte odradiť, každá je totiž jedinečná a nádherne smutne pekná. Alebo pekne smutná? Záleží od uhla pohľadu. Každopádne ide o dielko, ktoré by som doporučila všetkým, kto majú radi duši lahodiacu literatúru. Hesse je v tomto prípade šťastná voľba s dobrým koncom...